Ad Tanec nad plačom

AK NETANCUJEME OD NADŠENIA, NETREBA HNEĎ PLAKAŤ...

JUDr. Vladimír Sýkora, právnik bratislavskej Tatra Banky a manžel herečky Oľgy Kadancovej-Sýkorovej. Juraj Valach, divadelný kritik časopisu Elán. Dramatik Peter Zvon. Jedna a tá istá osoba, autor hry Tanec nad plačom. Hru prvýkrát inscenoval František Kudláč v Slovenskom spevokole v Martine, a neskôr, v máji 1943 ju uviedlo aj Slovenské národné divadlo v Bratislave v réžii Jána Jamnického. Odvtedy získala hra značnú inscenačnú tradíciu a túto sezónu ju v divadle LAB inscenovala Veronika Pavelková, študentka prvého magisterského ročníka réžie a dramaturgie.

Tanec nad plačom je príbeh dvoch grófov, jednej markízy a sluhu Barnabáša, ktorí každú noc vystupujú zo svojho obrazu visiaceho v knižnici Aristida Kráľa. Tentokrát sa rozhodnú zotrvať na svete dlhšie, aby našli odpoveď na svoj spoločný spor: či dnes ešte existujú králi, resp. ako to v dnešnom storočí vôbec na svete funguje.

Peter Zvon hru pôvodne napísal v češtine a do slovenčiny ju preložila jeho manželka. Jazyk hry je však už dnes mierne archaický, a tak Lukáš Brutovský pretlmočil a prebásnil text do súčasnej slovenčiny. V úprave Brutovského a Pavelkovej sa samotný text stáva ešte bizarnejším. Značné skrátenie, či vynechanie niektorých obrazov inscenácii žiadnym spôsobom neublíži, naopak, možno aspoň sčasti dopomohlo určitej gradácii a vyzneniu ideí. Najmarkantnejšie však bolo prácu s textom cítiť v snahe preniesť ho (resp. preložiť) do dnešného slovníka, do dnešnej doby. Zámer sa dvojici Pavelková - Brutovský podaril, ale nakoľko to inscenácií dopomohlo k výslednému efektu (či snáď mohlo dopomôcť), je otázne.

Jedným z aspektov režijnej koncepcie by mohol byť „čas“. Čas v najširšom slova zmysle, čas vo svojich najrôznejších podobách. V samotnej inscenácii i v jednotlivých inscenačných zložkách sa však „čas“ scvrkol iba na reflektovanie rozdielov medzi dobou dávno minulou a tou dnešnou.

Historické obdobie bolo jednoznačne pomenované najmä vďaka kostýmom, parochniam a maskám. Mizanscény však ani zďaleka neboli dokonalé – len miestami reflektovali (alebo skôr naznačovali) historickú epochu, z ktorej postavy pochádzali - občasné poklony, úklony, či napäté špičky, alebo samotné tasenie šablí, ktoré bolo ale kvôli rýchlemu vystrkovaniu a zastrkovaniu rušivé a hercom pôsobilo skôr problémy a vyvedenie z postavy, ako pomoc pri vybudovaní charakteru. Držanie tela bolo rovnako nedokonalé, neprecízne a tak si postavy dobový pátos a noblesu zachovávali naozaj len miestami a povrchne. Pred nami tak zostali stáť tri či štyri groteskné postavičky v dobových šatách, ktorým sme však ich skutočný pôvod dokázali uveriť len občas.

Vystúpenie postáv z obrazu sa mohlo stať pre tvorcov výzvou. Prechodu zo „štronza“ do oživenia ale chýbala v inscenácii plynulosť- najmä pri postave grófa Richarda. Snahu o jeho oživenie bolo vidieť hneď v úvode scény v podobe práce s mimikou - tá však náhle ustala (nevedno prečo) a samotný príchod bol príliš unáhleným a akčným, čím stratil akúkoľvek známku noblesy a dôstojnosti. V prípade grófa Alfréda sa zámer plynulosti daril oveľa lepšie a markíza Sylvia ho doviedla svojím pomalým pohybom takmer do dokonalosti.

Dnešné 21. storočie sa okrem (možno až príliš nápadných) kostýmov zrkadlilo najmä v technických výdobytkoch, ktoré do inscenácie vniesli inscenátori. Napríklad GPS svoju úlohu plnilo dokonale. Tvorilo náhradu za pôvodný gramofón v texte, ktorého funkciu dokázalo úspešne zastúpiť (Barnabášov zmätok pri počúvaní príkazov hlasu z GPS), a navyše reflektovalo dnešnú dobu, čím sa stalo funkčnou rekvizitou. Naopak používanie mobilného telefónu v inscenácií pôsobilo silene, miestami až zbytočne.

Výraznou inscenačnou zložkou bolo nepochybne herectvo. Ťažko povedať, či napĺňalo režijný zámer, alebo ho naopak prevyšovalo. Tak ako proti sebe v hre stoja postavy historické a postavy dnešné, tak pôsobili i herci na javisku. Na jednej strane herci, ktorí stvárňovali postavy z minulosti ako dobové typy, na strane druhej herci so snahou vystihnúť typ súčasného človeka.

Istým problémom sa v inscenácii stalo obsadenie otca grófa a syna grófa, ktoré bolo pre diváka často nejasné a mätúce. Nakoľko mali obaja približne rovnaké kostýmy, identické parochne a biele tváre, bolo pre diváka, ktorý nepoznal predlohu, v mnohých situáciách ťažké odlíšiť kto je kto. Grófa Richarda, teda otca, stvárnil Lukáš Pavlásek a jeho syna, grófa Alfréda, Daniel Žulčák. Nanešťastie obaja herci disponovali hlasovými aj hereckými prejavmi na rovnakej úrovni, čo stupňovalo identickosť postáv a odlišovali ich len repliky. Judit Bárdos pôsobila v úlohe markízy Sylvie bezprostredne, jej prevedenie malo pôvab a pôsobila noblesnejšie ako jej grófski partneri. Pri Petrovom dvorení, resp. „balení“, i počas celej inscenácie, si udržiavala istý stupeň zahanbenia a nesmelého laškovania zároveň. Z konceptu nevychádzala ani pri tzv. davových scénach, kde nebola jej úloha natoľko výrazná.

Daniel Fischer vytvoril zo zdanlivo nepodstatnej úlohy sluhu Barnabáša, akou sa zdá byť v texte, komplexný a do celku začlenený charakter. Na vykreslenie svojej postavy veľmi vhodne využíval prácu s mimikou a výrazom tváre, a nezanedbával ani významotvorné mizanscény (od držania tela, cez gestá až po chôdzu). Stal sa tichým pozorovateľom, zakríknutým koktajúcim sluhom, ktorý vždy všetko splní a nikdy nič nepovie (ako vravia grófi: „Načo toľko slov?“). Jeho vety dopovie vždy ktosi iný a on tak pôsobí ako bábka v rukách ostatných, ktorí sú presvedčení, že vedia, čo chce povedať. Skutočnosť je však celkom iná a napokon je to práve Barnabáš, kto uzatvára celú inscenáciu aj s morálnym posolstvom v piesni.
V poslednom Barnabášovom výstupe sa zrkadlí istá snaha o katarziu, kedy prostredníctvom piesne prinesie pointu i morálny odkaz inscenácie. Pod vrstvami vtipov a dobových paradoxov sa však akékoľvek myšlienky a významy strácajú a divákovi zostáva len pekná pesnička v speváckom a hudobnom prevedení Daniela Fischera s efektným nasvietením.

Naopak sluha doby modernej je len akási nečitateľná chaotická postavička v podobe advokáta Pyska. Richard Blumenfeld nedostal veľký priestor na realizáciu, preto mu možno odpustiť povrchové stvárnenie Pyska, ktoré je založené len na slovnej komike slovného spojenia „presne tak“ (ktoré opakuje na začiatku každej svojej repliky) a na nezmyselnej hre s mobilom.

Oto Culka ako Aristid Kráľ sa snažil o presvedčivé stvárnenie neurotického generálneho riaditeľa so sklonom k hypochondrii. Postava sa mu však miestami vymykala z rúk a prechádzal do príliš sileného prejavu. Jeho ženu Rozáliu stvárnila Dominika Kavaschová ako typickú ráznu pani riaditeľovu, ktorá musí mať vždy nad všetkým kontrolu. Svoj pohodlný život má rada, ale sem-tam zatúži aj po dávno stratenej romantike. Napriek všetkému však vždy stojí pri svojom mužovi. Na rozdiel od grófov, medzi otcom Aristidom a deťmi Petrom a Adelou, sa podarilo vytvoriť značný generačný rozdiel. Peter (Jakub Lorencovič) a Adela (Anna Nováková) predstavovali prototypy mladých ľudí, pre ktorých je na prvom mieste zábava. On miluje svoje svaly, ona už dávno nie je cudná (čo demonštrujú pri každej možnej príležitosti, pri každej vhodnej replike).
Spoločným menovateľom pre postavy rodiny Kráľovej sa stala ukričanosť. Herci častokrát skĺzavali do príliš prehnaných výstupov. Tam, kde mal byť dôraz, prišla iba náhla spŕška kriku a nesystematické pobehovanie po javisku.

Príchodom inšpektora Trdlíka (Michal Kalafut) dostala inscenácia druhý dych a začala výraznejšie gradovať. Kalafut s vtipom vystihol postavu policajného inšpektora, ktorá je nadčasová a bohužiaľ, ani v reálnom živote sa z doby do doby nemení. Pri prílišnej snahe pôsobiť vážne, seriózne a dôležito a pri tom nič nevedieť, je všetkým do smiechu (alebo do plaču?).

Tanec nad plačom prináša výzvu aj pre scénografa, najmä čo pokiaľ ide o úvodnú scénu s výstupom z obrazu. Gabriele Paschovej sa očakávania naplniť podarilo a dopomohlo jej k tomu aj vhodne komponované svetlo. Celková scéna dopomáhala aj režijnému konceptu odlíšiť dobový obraz od súdobého domu Kráľových. Symbolom dnešnej doby sa stal moderný luster poskladaný z vínových pohárov, visiaci uprostred scény. Zaujímavým scénografickým prvkom bolo i použitie závesu z umelých listov (3. obraz), ktorý mal divákom vytvoriť predstavu záhrady a inscenátorom pomohol aj pri ilúzii búrky (jeho dynamickým trasením a šuchotaním). Podobne pracovala scénografka aj s inými symbolmi, čím sa vždy podarilo vytvoriť nové prostredie.

Ľahšiu a jednoznačnejšiu úlohu mala kostýmová výtvarníčka Michaela Mokrá. Historické postavy obliekla do dobových kostýmov a na hlavy im nasadila typické biele parochne. Dej hry sa odohráva počas maškarného plesu v Kráľovom dome - kostýmy rodiny Kráľových tomu aj zodpovedali. Aristid v kostýme toreadora, Peter v tričku s logom supermana a Adela ako nevesta a‘la Madonna pri piesni Like a Virgin. Jedinou výnimkou bola postava Rozálie, ktorej kostým (pozostávajúci z elegantnej sukne a blúzky s perlami a rukavičkami) dokonale reflektoval jej postavenie a charakter, nemal však funkciu žiadnej karnevalovej masky. Kostýmy rovnako ako scéna dopĺňali režijnú koncepciu inscenácie a sčasti pomáhali i hercom pri vykreslení charakterov postáv.

Veronika Pavelková hru Tanec nad plačom ladila ako komédiu - v tomto smere svoju úlohu inscenácia naplnila a skutočne sa jej podarilo zabaviť väčšinu divákov. Vďaka kvalitnému textu (i jeho preneseniu do moderného jazyka) obsahuje inscenácia značnú slovnú aj situačnú komiku. V niektorých prípadoch boli vtipy možno priveľmi jednoduché, „otrepané“ či prvoplánové, ale priamoúmerne ich dopĺňali novátorské a nápadité kúsky. Zdrojom vtipov sa postupne stávala každá jedna z postáv a každá iným spôsobom. Od opitého básnika, cez striktného, ale hlúpeho inšpektora, až po Barnabáša, ktorý je zdrojom toho najmilšieho humoru. Množstvo skečov a vtipných replík pomáhalo deju gradovať a udržiavať jeho rytmus. Napriek tomu však nič viac, nič menej. Všetko v inscenácii zostávalo príliš na povrchu a do ideového a zmyslového vnútra sa tvorcom preniknúť nepodarilo. Preto je na mieste otázka: Vie vôbec divák na čom a prečo sa smial? Bol to smiech cez slzy, ironický smiech, smiech radostný, smiech očistný, alebo „len“ banálny, skečový?
Navyše prílišná snaha o reflektovanie doby minulej i dnešnej, ktorá sa zrkadlila v každej inscenačnej zložke, inscenácii skôr uškodila a spôsobila, že samotný kontrast medzi dobami nefungoval tak, akoby mal a akoby mohol. Snaha inscenátorov bola značná, ale išla len po povrchu a efektu sa minula. Častokrát zostávalo len pri síce smiešnych, no plytkých obrazoch doby dávnej a dnešnej. Podobne aj ukričané, miestami prehnané herectvo nepomohlo hercom ani režisérke reflektovať prázdno dnešnej ľudskej duše. Menej je niekedy naozaj viac (a platí to i opačne).

Metafora TANCA nad plačom, ktorá tvorí jeden z možných interpretačných kľúčov k hre, v tejto inscenácii bohužiaľ absentuje. Tvorcovia použili motív tanca celkom povrchne iba ako ďalší prostriedok vykreslenia rozdielov medzi dobami. V samotnej hre má ale úlohu reflektovania nielen doby (cez štýl tanca), ale aj situácie. Smútok, prázdno, apatia a bezradnosť starých i nových, sa skrývajú aj práve v ich túžbe tancovať. Tancovať nad svojou situáciou, nad svojím plačom. Hlavná úloha sa však v spleti modernej reči, technických výdobytkov, zložitých kostýmov a prehnanej hereckej expresie, v inscenácii stratila. Najlepšiu interpretáciu TANCA nad plačom napokon inscenátori vytvorili v rámci bulletinu v podobe postavičiek vystrihnutých z papiera. Postavičiek, ktoré sa symbolicky držia za ruky a spolu tancujú nad svojimi životmi, nad svojimi osudmi.

Napriek všetkému ak netancujeme od nadšenia, netreba hneď plakať.

Katarína Cvečková

Peter Zvon: Tanec nad plačom

Preklad a dramaturgia: Lukáš Brutovský
Úprava: Lukáš Brutovský a Veronika Pavelková
Réžia: Veronika Pavelková
Scéna: Gabriela Paschová
Kostýmy: Michaela Mokrá
Hudba: Matúš Uhliarik
Pohybová spolupráca: Dominuka Beňaková
Produkcia: Matúš Labanc, Adriána Balázsová

Hrajú:

Gróf Richrad: Lukáš Pavlásek, Gróf Alféred: Daniel Žulčák, Markíza Silvia: Judit Bárdos, Aristid Kráľ: Otto Culka, Rozália: Dominika Kavaschová/Petra Molnárová, Adela: Anna Nováková/Lucia Molnárová, Peter: Jakub Lorencovič, Dr. Pysk: Richard Blumenfeld, Trdlík: Michal Kalafut, Básnik: Pavol Gmuca, Lýdia: Kamila Antalová, Barnabáš: Daniel Fischer, Hlas GPS: Lukáš Dóza

Premiéra: 28. a 30. marec 2011 v Divadle Lab