Matka/Hriech

Tajovský živý aj po X rokoch

Ivan Stodola, Peter Karvaš, Ivan Bukovčan aj Viliam Klimáček „môžu robiť čokoľvek“, ale z postu najhrávanejšieho slovenského dramatika na slovenských (profesionálnych aj ochotníckych) javiskách asi nikdy „nezosadia“ Jozefa Gregora Tajovského. O jeho obľube a schopnosti osloviť divákov súdobej spoločnosti svedčí množstvo inscenácií starších, ale aj najmladších režisérov. Čo sa však týka konkrétne študentov réžie na VŠMU, len si pripomeňme niekoľko naštudovaní na čele so Statkami - zmätkami Aleny Lelkovej z roku 2007 alebo niekoľko naštudovaní autorových jednoaktoviek (1962, 1971, 1998). Tajovského aktuálnosť potvrdili aj dve súčasné poslucháčky réžie Zuzana Liptáková a Katarína Lesayová, ktoré si pre svoje absolventské inscenácie vybrali Tajovského aktovky Matka a Hriech. Každá sa ujala réžie jednej z nich, čím vedľa seba vznikli dve samostatné inscenácie, ktoré majú spoločné len autora textu, dramaturgičku a výtvarnú zložku. Tá je výrazná drevenou rebrinou zavesenou vo vzduchu, ktorá asociuje strechu a s okenným rámom na pravej strane javiska. Pod „strechou“ sa nachádzajú len tie najdôležitejšie rekvizity akými je stôl, stoličky, piecka a podobne. Kostýmová zložka (Michaela Mokrá) zas dbala na detail kroja či typického oblečenia Tajovského doby. Ale ani v jednom prípade nešlo o žiadne významové znaky, ale skôr plnili len dekoračnú zložku inscenácií zameraných na tému a herecké výkony.

Matka plná citov, ale aj veľkých rozporov

Zuzana Liptáková sa v Matke snažila odpútať od akéhokoľvek popisného realizmu a sústredila sa na výraznú prácu s hercom a rekvizitami (stôl, stolička, múka, cesto atď.). Ich využívanie síce pomohlo príbehu odpútať sa od opisnosti, ale v samotnej inscenácii chýbala logika používania týchto znakov. Herci na seba prášili múku, posúvali alebo hádzali stôl, ale ich celkové využitie vychádzalo mnohokrát naprázdno a príliš abstraktne. Napríklad absolútne nelogicky vyznieva konanie Matky, ktorá si ľahne na zamúčený stôl, na ktorom predtým válala cesto či plyšový žralok, ktorého Jano Aničke vystrelí na jarmoku. Odcudzovací efekt, ktorý na prvý pohľad zabaví, ale v samotnej inscenácii sa s ním už ďalej nepracuje a chýba mu hlbšie ukotvenie. Režisérka však mala veľké šťastie na výber hlavnej predstaviteľky. Barbora Švidraňová sa vďaka svojej energii a vrodenej živelnosti nemusela násilne vctiťovať do 35ročnej Zuzy Holúbkovej. Postavu vytvárala cez škálu tónov a farieb Zuzinho vnútorného konfliktu, ktoré dokázala s režisérkou v postave nájsť (od sentimentu a melanchólie, až po agresiu a rozhorčenosť). Nehrá ženu s rukami opretými o boky, ale ženu zo súčasnosti, ktorá v sebe analyzuje otázku či sa má riadiť rozumom alebo citom. Herečka sa však stretla s dvomi nevýhodami, ktoré determinovali jej (aj tak veľmi solídny) výkon. Prvou bolo už spomínané nie vždy logické konanie postavy, (ktoré predovšetkým vadilo pri psychologicky odvodenom herectve) a druhou výrazná neúčasť spoluhercov, ktorí by v nej podporili konflikt, aby mohla ísť hlbšie do svojich hereckých schopností a možností. Keďže Milan Spodniak a ani Soňa Hatalová jej nedokázali byť takýmito rovnocennými spoluhráčmi, Švidraňová už ku koncu predstavenia nedokázala niesť ťarchu svojej postavy a upadla do stereotypu. Milan Spodniak ako Ďuro Boháč je priveľmi jemný a na prvý pohľad priveľmi inteligentný muž (ale určite nie typ mudrlanta). Chýba v ňom sedliacka tvrdosť a egocentrizmus, ktoré by mu výraznejšie pomohli (aj) pri nátlaku na Zuzu. Anička Soni Hatalovej je rozmaznaným panovačným dievčatkom, ale samotnej herečke chýbal rôznorodejší výraz a oproti živelnejšej Švidraňovej upadala do monotónnosti. Závan výkonu, ktorý by Švidraňovej pomohol bolo možné nájsť v Janovi Petra Havasiho (Romana Poláčika som žiaľ nemal možnosť vidieť). Režisérka zužitkovala hercov typický kŕč, ktorý on funkčne využil pri prejave svojho Jana. Ale ani to už nepomohlo inscenácii a hlavnej predstaviteľke. Obe sa utopili v abstraktnosti inscenácie. Menej by bolo možno viac. Pomohlo by to v lepšom odčítaní všetkých symbolov a zástupných znakov (a v inscenácii ich bolo až priveľa), plynulejšom tempe a herci by mohli nájsť živnejšiu pôdu pre svoje konanie a podtexty.

Hrešiť sa oplatí !!! Stokrát a znova

Inscenácia Hriechu (réžia Katarína Lesayová) sa na rozdiel od Matky líši jasnejšou koncepciou a jasne odčítateľnou témou. Režisérka sa so svojím tímom rozhodla nazrieť na Tajovského naturalisticko–existencionálnu hru z pohľadu dnešného mladého človeka. Z textu neškrtla takmer žiadnu repliku, ale pozrela sa na naň so svojskou nadsázkou, ktorou nezvýrazňovala tragickosť príbehu, ale skôr humor, ktorý v texte s prekvapivou prirodzenosťou dokázala nájsť. Príbeh z prelomu 19-teho a 20-teho storočia netvorila z pohľadu pamätníkov, ale súčasníkov, ktorí by sa akoby smiali nad otázkou: „Čo to preboha vtedy riešili? Veď dnes je to už bežná situácia!“ Tón inscenácie uvádza už prvá scéna kedy si Eva Kvašková (Anna Nováková) chce (neúspešne) podrezať žily a do tejto situácie znie melódia z detskej piesne „Pec nám spadla“. Inscenácia je pretkaná ďalšími podobnými režijnými nápadmi, ktoré príbeh zľahčujú a mierne ironizujú. Napríklad, keď Kvaško (Michal Rosík) daruje Eve ručný vysávač a Bore zubnú kefku s pastou, alebo keď Kvaško s Borou burcujú Evu, aby si s nimi pripila so skandovaním „Pi! Pi! Pi!“. Komické vyznenie replík a konania postáv však nie je samoúčelné a v správnych momentoch dokáže vyznieť Tajovského myšlienka. Posledný obraz je skutočnou partnerskou drámou dvoch ľudí, ktorí cítia vinu a nevedia ako ďalej.

Gabriela Marcinková, tak ako Švidraňová v Matke, sa musela prispôsobiť vekovo vzdialenej postave. Svoju postavu nehrá na základe vonkajšieho efektu, hereckého zľahčovania alebo napodobňovania ľudí vo veku Bory. Z jej kostýmu, ale predovšetkým z jej replík a konania pochopíme, že ide o starú ženu. Marcinková starobu nezvýrazňuje prvoplánovo, ale buduje ju na základe vzťahov a reakcií, tak aby diváci aj ona sama uverili, že je to žena s niekoľkými krížikmi na krku. Čo sa týka interpretácie jej postavy, Lesayová z Bory urobila glosátorku príbehu, ktorá tak ako v pôvodnej Tajovského hre, komentuje pomery, konania, plány jednotlivých postáv a ich duševné a fyzické stavy. Robí to však s nadhľadom a pocitom skúsenosti s takouto situáciou. Marcinková je na javisku tragicky vážna, a vo svojej hereckej kultivovanosti dokáže s vážnou tvárou vypovedať repliku, v ktorej diváci jasne odčítajú humor a iróniu (na tom je vlastne postavený vtip a nadsázka celej inscenácie). Režisérka však v Bore našla aj motív mamonárstva a ľudskej vyprahnutosti. Bora túži po majetku a zabezpečení a dieťa jej má v tom len pomôcť. Najlepšie je to vyjadrené v scéne, kedy sa Eva ubezpečuje, že sa Bora v prípade jej smrti o dieťa postará. Bora neodpovedá hneď, až po hodnej chvíli, keď vidí, že to musí zúfalej Eve sľúbiť. Monológ, v ktorom sa ocitne sama na scéne, v trúfalosti si oblečie gazdinej zásteru a začne imaginárne rozkazovať je už však veľmi popisný (aj keď v Marcnikovej herectve stvárnený s vtipom), a divákovi je už vtedy jasné o čo Bore ide predovšetkým. Anna Nováková, aj keď je len tretiačkou, dokázala byť starším spolužiakom rovnocennou partnerkou. Možno jej aj pomohlo vedenie režisérky z iného ročníka, lebo sa zbavila svojich „hereckých šuflíkov“ (časté gestá rukami a mnohé výrazy v mimike) a dokázala tak plynulejšie a homogénnejšie naplniť líniu postavy. Jej Eva je plná rozporov, ktoré sa u herečky prejavujú v jej práci s hlasom, gestom a striedaním komicko-zmätených, ale v niektorých scénach až tragických tónov. Medzi Novákovej najlepšie výstupy patrila scéna sťažnosti Ježišovi s povzdychom „Bóže, Bóže“ a fackou, ktorú si dala, ale poďakovala za ňu Ježišovi. A výstup trápneho ticha v scéne privítania s manželom, ktorý o jej hriechu nemá poňatia. Toporne stojí s veľkým odstupom od Andreja a zmätením kmitaním očí sa snaží predvídať konanie svojho javiskového manžela (toto „striehnutie“ nasledovalo aj v ďalších scénach a pomohlo ku komickejšiemu vyzneniu jej interpretácie). Andrej Kvaško Michala Rosíka je skôr účtovníkom ako sedliakom. Obzerá účty, majetok, aj manželku s podozrením či sa náhodou počas jeho neprítomnosti niečo nestratilo alebo nepremrhalo. Rosík je najviac presvedčivý v scéne, kedy Eve rozpráva o zvrhlosti krajanov v Amerike, ale scéna Kvaškovho záchvatu uvedomenia si svoje viny mu je herecky neprirodzená a stvárnená s prílišnou násilnosťou. Rosíkovi však vo všeobecnosti sedia polohy kde môže využiť realistické rozvíjanie motivácii a zvýrazňovanie psychologických nuáns. Zaujímavá alternácia nastala v najmenšej zo štyroch postáv Tajovského „minidrámy“, v sluhovi Janovi. Stretol sa tu poslucháč druhého ročníka magisterského stupňa (takmer už absolvent) herectva Marián Viskup a jeho o ročník mladší spolužiak Tomáš Kostelník. Viskup vytvára svojho Jana na základe tézy lenivca, ktorý radšej sedí v maštali ako pri práci. Herec má civilný prejav a oproti Kostelníkovej interpretácii je živelnejší a predovšetkým komickejší v situáciách kde zvýrazňuje smiešnu, až trápnu situáciu, do ktorej sa dostala jeho postava. Kostelník je typ „pekného chlapca“, ktorý hrá na svoju driečnosť, ale chýba mu Viskupova prirodzenosť a téma strachu malého človeka.

Bodaj by aj Matka zhrešila

Ako som už v úvode skonštatoval, na scéne Labu majú diváci možnosť vidieť v jeden večer dve inscenácie, líšiace sa však od seba takmer vo všetkom. Matka je plná režijnej nadstavby, ktorej ale mnohokrát chýba logika a čistota štýlu. Zároveň hlavnej predstaviteľke chýba partner, s ktorým by sa rozohrala a vytvorila skutočnú ľudskú drámu. Na rozdiel od tohto, Hriechu nechýba interpretácia, názor režisérky na hru a vyrovnané výkony. Aj keď aj v tomto prípade môžeme nájsť niekoľko zbytočne opisných situácií (napríklad sedenie Evy a neskôr aj Kvaška v koši, kde bolo predtým uložené dieťa), ale v celkovom dojme treba zvýrazniť režisérkin prínos do inscenačnej tradície, ktorú obohatila o nový pohľad a výklad nielen príbehu, ale aj postáv Tajovského jednoaktovky.

Karol Mišovic

Jozef Gregor Tajovský: Matka/Hriech

réžia: Zuzana Liptáková, Katarína Lessayová
dramaturgia: Jana Mikitková
hudbobný dramaturg: Hanka Kováčová
scéna a kostýmy: Veronika Keresztesová a Michaela Mokrá
produkcia: Lucia Čalovková, Matej Chudic

osoby a obsadenie:

Matka :

Zuza Holúbková: Barbora Švidraňová

Anička: Soňa Hatalová

Ďuro Boháč: Milan Spodniak

Jano Koreň: Peter Havasi (poslucháč 2. ročníka Mgr.)/ Roman Poláčik
Hriech:

Andrej Kvaško: Michal Rosík

Eva Kvašková: Anna Nováková (poslucháčka 3. ročníka Bc.)

Bora: Gabriela Marcinková

Jano: Tomáš Kostelník/ Marián Viskup (poslucháč 2. ročníka Mgr.)

Premiéra: 21. a 24. januára 2011 v Divadle Lab

Komédia o boháčovi a Lazarovi

Obľúbená moralita o boháčovi

Na chodbe pred Štúdiom 1 sa ozývajú slovenské ľudovky. Študenti odchádzajú z posledných večerných prednášok, miešajú sa s návštevníkmi divadla. Takmer každý si aspoň pohmkáva melódie známych krčmových pesničiek. Divadelné štúdio, z ktorého znejú zvuky harmoniky a mierne opilecký spev, sa premenilo na krčmu. Už aj tak atmosférickému priestoru dodávajú oddaní herci s použitím minima rekvizít ducha pravého dedinského výčapu. V navodenej atmosfére sa potom nesie väčšina predstavenia. Kto práve nevystupuje, sedí za stolom a sleduje dianie, kde – tu preruší hru pesničkou a nakoniec si všetci spolu zaspievajú na klaňačke. Pridajú sa aj diváci.

Uprostred javiska, teda v rohu miestnosti stojí odhalená drevená konštrukcia. Od začiatku sa dá tušiť jej trojpodlažnosť. Hoci je najprv peklo zakryté obrusom, vertikálne rozdelenie scény typické pre náboženské morality dominuje priestoru. Proti tejto koncepcii nejde ani samotná inscenácia. Postavy čertov stvárňujú nízke marionety, ktoré hrajú na podlahe – pod úrovňou spodného trámu symbolicky oddeľujúceho zem od pekla. Boha hrá živý herec, sediaci takmer neustále na streche symbolického domu. Až na Boha má teda každá postava svoje bábkové alterego. Keďže ho má aj Smrť, čerti a anjeli, neplatí rozdelenie na prirodzené a nadprirodzené postavy. Boh teda ako jediná neovládaná postava môže byť akýmsi hýbateľom pozemských a dokonca aj pekelných osudov. Teda mohol by byť. Jeho predstaviteľ Vladimír Kucharovič mierne zaostáva za ostatnými hereckými výkonmi. Na javisku sa akoby stráca a na jeho prítomnosť niekedy dokonca zabúda aj réžia.
Študentka bábkarskej réžie Zuzana Kollárová sa podujala na dosť náročnú úlohu. Kyrmezerova hra je totiž na VŠMU známa asi každému. Školská inscenácia Milana Sládka z roku 1964 patrí k základnému výučbovému materiálu dejín slovenského divadla. Všetci videli záznam, predpokladá sa, že všetci budú môcť aspoň trochu porovnávať. Režisérka zvládla túto neľahkú úlohu minimálne bez ujmy na cti. Od Sládka ani zbytočne nepreberala nápady, ani nepodliezla latku, ktorú nastavil.

Inscenátori v internetovej anotácii kladú otázky o živote, smrti a živote po smrti. V inscenácii sa už filozofie nedočkáme. Najviac asi pokrivkáva interpretácia Lazara. Rozprávkovo dojímavý obraz jeho výstupu do neba sa bije s istou mierou pokrytectva, s ktorým žobral u Boháča. Prirodzene tu vyvstáva otázka, či si Lazar nebo zaslúžil alebo je rovnako dvojtvári ako Boháčovi sluhovia. Odpoveď sa však nedozvieme a aj otázka vlastne odíde do stratena. Ostatní sú jasní. Boháč je nenapraviteľný, jeho žene spadne po smrti manžela reťaz z nôh a sluhovia sú prirodzene pragmatický.

Herci, študenti druhého ročníka bábkového herectva, sa zmocnili rolí podľa svojich možností. V duchu všeobecného krčmového veselia udržali celú inscenáciu. Občas sa síce stáva, že tí, čo práve nehrajú, sedia pri hudobných nástrojoch tak trocha zmätene, nekazí to však celkový dojem. Častejšími reprízami sa tento nedostatok pravdepodobne odstráni. Boháčovi Andreja Sisáka veríme. Je chamtivý no zároveň poživačný, po smrti je zhrozený zo svojho osudu a z ďalšieho vývoja na zemi, trpí. Naopak Lazár Lukáša Tandaru je ako sme už spomínali, problémový. Herec ho síce zvláda s ľahkosťou, avšak ťažko sa dajú pochopiť motivácie Boha, ktorý takéhoto Lazára vzal do neba. Režisérka relativizuje božiu spravodlivosť. Buď sa Lazár dostal do neba pretože hladoval, alebo preto, že sa pred smrťou modlil. Hoci je z kresťanského hľadiska druhá možnosť akceptovateľná, z hľadiska odkazu inscenácie nie je dotiahnutá do dôsledkov.

Celej scénografii dominujú parohy a drevo. Interpretácia režisérky priamo ponúka tému Boháča ako paroháča. Jeho žena si pri svojom mužovi veľa neužije - napriek tomu, že je rozhadzovačný, manželka z toho nemá potešenie. To nachádza po jeho smrti v náručí sluhu. Parohy, ktoré nájdeme na väčšine výtvarne veľmi podarených bábok však nenesú druhý význam. Dodávajú bábkam na fatálnosti, vyvolávajú pocity smrti, konečnosti a dodávajú na hrôze, avšak nevravia o manželskej nevere.

Herecky zvládnuté, režijne na úrovni, ale s dramaturgickými s trhlinami. Takto by sa dala zhodnotiť najnovšia inscenácia Mokošovho prekladu Kyrmezerovho textu v Štúdiu 1. Bolo by to však málo. Každé predstavenie je totiž hlavne zábava. Neviazaná sranda a radosť z dobrej hudby, prirodzenej krčmovej atmosféry a milého príbehu. To je to, čo robí z predstavení tejto inscenácie vyhľadávanú oddychovku.

Matej Moško

Pavel Kyrmezer: Komédia o boháčovi a Lazarovi

réžia a dramaturgia: Zuzana Kollárová,
scéna a kostýmy: I. Macková, J. Korčeková,
produkcia: I. Csornaiová, M. Jurík

hrajú: A. Sisák, M. Ryšavá, K. Mackovčáková, S. Fico, M. Bodyová, L. Tandara, T. Mravcová, M. Mihálek, V. Kucharovič

premiéra: 1. 4. 2011, Štúdio 1 Zochova, VŠMU Bratislava