VÝZVA DRÁMA 2010

Divadelný ústav Bratislava vyhlasuje jedenásty ročník súťaže pôvodných dramatických textov DRÁMA 2010.

Autori sa aj v tomto roku  môžu zapojiť do súťaže DRÁMA  s textami nielen  v slovenskom, ale aj v českom jazyku.  

Autor víťazného textu získa finančnú prémiu 1 000 €.

Partnerom súťaže je Slovenský rozhlas, ktorý udeľuje špeciálnu cenu -  Rozhlasové naštudovanie textu v Rádiu Devín v roku 2011.  Cena Slovenského rozhlasu je nezávislá od rozhodnutia poroty DRÁMA 2010.

Texty finalistov súťaže budú publikované v zborníku Dráma a na internetovej stránke Divadelného ústavu.

Vyhlásenie výsledkov súťaže sa uskutoční počas slávnostného ceremoniálu 7. ročníka festivalu Nová Dráma / New Drama v máji 2011 Finálové texty budú prezentované na tradičnom divadelnom Trojboji.

Jeden z finálových textov, bude uverejnený v časopise VLNA

Uzávierka súťaže je 28. februára 2011.

Podmienky súťaže:

Súťaž je anonymná.

Text zaslaný do súťaže DRÁMA 2010 nemôže byť do vyhlásenia výsledkov nikde publikovaný, inscenovaný a ani inak prezentovaný.

Text nemôže byť dramatizáciou alebo rozhlasovou hrou.

Neoznačené dramatické texty posielajte v jednom výtlačku a v digitálnej podobe na CD na adresu:

Divadelný ústav, Jakubovo nám. 12, 813 57 Bratislava, heslo „DRÁMA 2010“.

Do obálky s textami vložte zalepenú obálku, s prihláškou, ktorú nájdete na internetovej stránke www.theatre.sk  

Texty prijaté do súťaže sa nevracajú.

Bližšie informácie o súťaži:

studio12@theatre.sk, 02/2048 7602

MLIEČNE ZUBY − NOVÁ VÝZVA !

Máte ideu ?

Máte tím ? ?

Nemáte priestor ? ? ?

Prihláste sa ! ! ! !

Hľadáme nové divadelné talenty !

Štúdio 12 Bratislava vyhlasuje 4. ročník výzvy mliečne zuby

prihláste svoje autorské divadelné projekty  už dnes !

Ponúkame                       Vybrané projekty získajú zázemie na skúšanie a realizáciu               v priestore Štúdia 12, jednorazový finančný príspevok na výrobu scény a kostýmov (500 €), technické zabezpečenie inscenácie, bežné promo, bonusovú propagáciu (100 €), premiéru a minimálne päť repríz v rámci pravidelného mesačného programu Štúdia 12, konzultácie s dramaturgom a nové skúsenosti...

Požadujeme                    Premyslieť si svoj projekt, dať na papier základnú ideu, vytvoriť inscenačný tím (herci, režisér, dramaturg, scénograf, hudobník...), vyplniť a poslať prihlášku.

Uzávierka prihlášok          31. január 2011

Informácie a zasielanie prihlášok: studio12@theatre.sk

Prihláška na stiahnutie: www.studio12.sk

                                 Ponúkame Vám konzultácie pred podaním projektov !

Výsledky budú zverejnené začiatkom februára 2011. Z prihlásených projektov vyberie dramaturgická rada TRI najlepšie, ktoré sa budú realizovať v období február − december 2011.

Smrť Tarelkina

Smrť Tarelkina s názorom, témou a rybami

O uvádzaní ruskej klasiky v kontexte českého a slovenského divadla by sa určite dala napísať rozsiahla štúdia, lebo je pozoruhodné, že žiadna iná krajina neovplyvnila naše divadelníctvo práve tak ako Rusko so svojimi (nielen) dramatikmi. Inscenácie hier Čechova, Gogoľa, Ostrovského, Turgeneva či Tolstoja sú uvádzané od samotného vzniku slovenského divadelníctva a z repertoárov divadiel neodchádzajú ani v súčasnosti. Medzi tzv. elitu ruských klasikov zaraďujeme aj Alexandra Vasilieviča Suchovo – Kobylina, ktorý napísal len tri drámy (na seba nadväzujúce hry Svadba Krečinského, Proces a Smrť Tarelkina). Trojica hier má aj dvesto rokov po dopísaní pre inscenátorov a divákov aktuálny apel a tému a neprekáža im, že vznikli v odlišných geografických a spoločenských pomeroch. Smrť Tarelkina (prekladané aj Smrť Tanierka) na Slovensku inscenovali také režijné osobnosti akými boli napríklad Ján Jamnický, Jozef Budský alebo Stanislav Párnický. No nie vždy si dokázali s hrou natoľko poradiť, aby ich úmysel došiel k požadovanému cieľu. Preto si výber Lukáša Brutovského, poslucháča prvého magisterského stupňa réžie a dramaturgie, treba vážiť už len z dôvodu, že je to odvážny dramaturgický a režijný čin.

Lukáš Brutovský aj napriek svojmu mladému veku je v divadelných kruhoch už dobre známy hlavne svojimi dramatickými textami, ktoré získali niekoľko ocenení. Na školskej pôde sa s réžiou samostatnej inscenácie nestretol po prvýkrát, keďže v minulom školskom roku (2009/2010) režíroval v cykle Quattro formaggi svoje dva texty (O tolerancii, smrade a o lone, Adamove narodeniny). Tento krát sa rozhodol ísť vo svojej dramaturgickej línii klasických ruských komédii (v predchádzajúcich rokoch totiž na škole v rámci hereckých a režijných predvádzačiek inscenoval skrátenú Gogoľovu Ženbu alebo Čechovove Pytačky) a vybral si komédiu Smrť Tarelkina.

Brutovského inscenácia sa vyznačuje predovšetkým dvoma dôležitými aspektmi. Precízne vybudovanou a funkčnou koncepciou a režijnými nápadmi, ktoré plynulo zapadajú do určenej koncepcie. Smrť Tarelkina je tak opäť jedna z inscenácii kde napriek svojej dominancii na scéne nevládne herecká, ale režijná zložka, ktorá hercovi dopomáha ku konaniu a výpovedi o téme. Režijné nápady sú prezentované nenásilnou formu a neustále sa objavujú počas celej dĺžky inscenácie. Spomedzi mnohých k tým najzaujímavejším patrí hádam scéna, keď sekčný šéf Varravin svojmu zboru podriadených (Čibisov, Ibisov, Omega) rozkáže prispieť na Tarelkinov pohreb. Herci na povel vyberú peňaženky toho druhého a keďže sú v trojici, nepárnom počte, a Omegovi ju nemá kto vytiahnuť, tak si ju vyberá sám a pritom zvádza boj so svojou druhou rukou, ktorá mu schizofrenicky bráni okradnúť samého seba. Spomenutá režijno – dramaturgická koncepcia je založená na prísloví, že väčšia ryba zhltne tú menšiu. Ryby, rybačky, voda, akvárium a všetko s tým súvisiace sú lajtmotívom inscenácie a môžeme ich nájsť od bulletinu (zmienky o rybách v ruskej dráme, recepty na varenie z rýb) cez výtvarné zložky (kostýmy, scéna, rekvizity) až po herecký prejav a akcie. Brutovský s dramaturgom Mirom Dachom dopísali aj postavu Dámy s akváriom (Dominika Kavaschová), ktorá vždy prináša spomenuté akvárium a je akousi sprievodkyňou po príbehu. Jej príchod nás uvedie do deja (dovtedy sa divák môže ľahko stratiť v nepríbehovosti inscenácie), neskôr sa prihovára monológom o narodení Antikrista (intertextuálna vsuvka zo Suchovo - Kobylinovej hry Proces) a jej skonzumovaním sardinky a prefíkaným pohľadom do hľadiska sa inscenácia končí. Pozorný divák môže ryby odhaliť aj v mnohých nenápadných mizanscénach či akciách. Už prvá scéna (dialóg Tarelkina a Varravina) začína ako rybačka, kde Varravin uloví rybu a Tarelkin konzervu. Postupne sa na javisku objavuje ryba ako pôvodca pachu mŕtveho panáka, rybárska stolička pri výsluchu na komisariáte, ako kresba Tarelkina a Kopylova, ktorú nakreslí Raspľujev pri opise týchto postáv alebo len ako zvuky bublinkujúcej vody okolo postáv v niektorých scénach. Koncepcia o rybách a ľudskej rybačke priamo upozorňuje na politický tón Suchovo - Kobylinovej hry. Herci sú chladnými politikmi, ktorí hrajú svoju vysokú hru, podplácajú, voličov presviedčajú svojimi pravdami a každý sa snaží preplávať toho druhého. Karierizmus, úplatkárstvo, absurdita spoločenského systému sú základnými témami, ktoré na diváka priamo apelujú. Politický dôraz je na divákov kladený už vo foyeri divadla, keď uvádzačky divákom podávajú bulletin v zalepenej obálke a kde pred vchodom do sály visí nástenka s fotkami predstaviteľov s pridelenými volebnými číslami. Veď aj posledný Tarelkinov monológ, plný absurdných sľubov, je divákom prezentovaný pri rozsvietenom hľadisku a samotná kľaňačka je taktiež plná chladu a politického odstupu.

Scéna a kostýmy Veroniky Ďurišovej a Laury Štorcelovej plynulo a funkčne zapadajú do režijnej koncepcie. Scéna sa skladá z fóliových pásov povešaných po celom obvode javiska, ktoré evokuje rybárske fabriky. Medzi najfunkčnejšie rekvizity patrí vaňa plná Tarelkinových papierov, ktorými sa Varravin prehrabúva a do ktorej Mavra ešte vylieva ďalšie kýble listín. Nemenej dôležitou rekvizitou je akvárium so (živou) zlatkou rybkou, kde Tarelkin v skúmavke schová Varravinove dokumenty. Akvárium je integrálnou súčasťou inscenácie, kde s ním postavy pracujú a priamo na neho reagujú (Tarelkin/Kopylov, Dáma s akváriom). Kostýmy inscenáciu nešpecifikovali v dobových súvislostiach, ale dopomohli zobraziť príbeh, ktorý sa mohol odohrávať kedykoľvek a kdekoľvek. Neopomenuteľnú odvolávku na rybárstvo obsahuje Varravinov prevlek za Polutatarinova, ktorý tvoril čierny rybársky pršiplášť. Súčasťou kostýmov hercov, ktorí hrali politicky činné postavy, boli aj okuliare s výrazným čiernym rámom, ktoré si napríklad Tarelkin aj Varrravin pri prevlekoch skladajú.

Hudobnú zložku inscenácie tvoril výber niekoľkých jazzových melódii, ktoré ale nie vždy pôsobili integrálne s dianím a príbehom. Predovšetkým jemná ťahavá jazzová melódia hodiaca sa skôr do iného divadelného druhu pôsobila priveľmi kontrapunkte k odohratým scénam. Ale nenáročným, aj keď možno pre niekoho prvoplánovým, humorom bolo spievanie skladby „My way“ pri Tarelkinovom fiktívnom pohrebe, ktorú spievali dvaja polonahí „pomocníci na všetko“ v bulletine nazvaní Kačalašatala (Michal Kalafut a Jakub Lorencovič).

Aj napriek dominujúcej režijnej zložke mnohí poslucháči tretieho bakalárskeho ročníka v Smrti Tarelkina dostali veľké príležitosti na prezentáciu doteraz nadobudnutých hereckých skúseností. Bohužiaľ aktuálny ročník prof. Emila Horvátha je po kvantitatívnej stránke tak neobvykle vysoký, že Brutovský s Dachom nemohli všetkým študentom prideliť rovnocenné možnosti a predovšetkým dievčenská časť ročníka, ktorá sa inak prejavuje vysokou kvalitatívnou hereckou úrovňou, ostala značne nevyužitá.

Aj keď Smrť Tarelkina je prvou inscenáciou Daniela Fischera so svojimi ročníkovými spolužiakmi (na školskej pôde už vytvoril postavu v Hurá luxus, tie roky 90te a záskok v inscenáciách 3000 ľudí a Kazimír a Karolína), tak mladý herec už má za sebou pestrú škálu odohratých postáv a divadelných druhov (vrátane dvoch monodrám). Možno aj vďaka tomu mohol v dvojúlohe Tarelkina/Kopylova stavať na svojich predchádzajúcich skúsenostiach. Pri vonkajškovom rozlíšení svojich postáv využil dve polohy svojho hereckého prejavu, ktorú mu aj v minulosti išli najlepšie. A to svoju civilnú polohu a opozitne k nej polohu kŕčovitú. Tarelkina Fischer vytvára uvoľneným civilným herectvom, kde sa vyhýba akejkoľvek štylizácii. Do Kopylova sa premieňa rozstrapatením vlasov, odstránením okuliarov, zmenou bielej košele na čiernu, miernym tmavým nafarbením pod očami a v herectve predovšetkým kŕčom sprevádzaným zhrbeným postojom, chrapľavejším hlasom a nakrivením kútikov pier smerom dole. Obe polohy si poctivo stráži a nikdy, ak to dej nežiada, z nich nevybočuje. Na Fischerovom výkone je predovšetkým pozoruhodné ako presne ovláda obsah svojich monológov či dialógov. Na jeho intonácii, hlasovej zmene či geste je zreteľné, že pozná každú nuansu textu a nenecháva sa textom voľne unášať. Pomaly ho v sebe analyzuje a na diváka tak môžu prejsť všeplatné Suchovo - Kobylinove repliky. Taktiež jeho herectvu neprekáža kvantum režijných nápadov, ktoré musí vo svojich výstupoch naplniť. Skôr mu dopomáhajú k jasnejšiemu cieľu výpovede o určenej téme. Otto Culka v postave sekčného šéfa Varravina sa vyhol akejkoľvek karikatúre, ale nie vždy sa mu podarilo vyhnúť jemnému hereckému nadhrávaniu. Jeho sekčný šéf je chladným politikom, ktorý počas dialógov nepozerá človeku do očí, ale vedie akýsi imaginárny prehovor k svojim voličom. S úlisným úsmevom a vždy premysleným gestom vytvára jasnú analógiu na súčasnú politickú scénu, ktorá má dve tváre, ale málokedy ukáže tu pravú. Druhú postavu kapitána Polutatarinova podobne ako Fischer pozorne oddeľuje a vytvára ju afektovanými gestami a vyššími hlasovými dĺžkami. Zo ženskej časti ročníka dostala najväčšiu príležitosť Alexandra Palatínusová v postave bývalej Kopilovovej milenky Ľudmily Brandachlystovovej. Palatínusová už svojím príchodom, lepšie povedané vpádom, na javisko so sebou prináša obrovský príval energie. Jej Ľudmilu nepobúri, že Kopylov žije, ale skôr to, že popiera otcovstvo svojich detí. Palatínusová zvyšuje hlas do širokého zúrivého hysterického revu, kedy si musia všetci držať odstup. Tak ako sa nebojí buchnúť do stola, tak sa ani nebojí s Tarelkinom fyzicky manipulovať. V scéne výsluchu je už jej Ľudmila umiernenejšia a Palatínusová prenáša herectvo viac do slovnej než fyzickej podoby. Sedí na rybárskej stoličke, poslušne hlási odpovede na nezmyselné otázky, ale svojimi pohľadmi na Raspľujeva dáva najavo, že má nad nimi nadhľad a vo svojej urazenej ženskej pýche sa potrebuje len pomstiť exmilencovi. Práve v tejto scéne vyniká Palatínusovej zmysel pre pointu a logiku replík, ktorú sme už mohli pozorovať v iných mimoškolských inscenáciách. Z menších postáv najvýraznejšie dokázal zaujať Lukáš Pavlásek v postave Čvankina. Pavláskova karikatúra rozhýčkaného milionárskeho synčeka (s príchuťou homosexuality) je charakteristická vysokými tónmi niektorých replík (predovšetkým pri slovách moja a mňa) a v pauzách širokým úsmevom a chichotavým smiechom, ktorým chce zachrániť svoju vzácnu a dobre pestovanú kožu. Pavlásek dokázal staré známe pravidlo, že aj na malom priestore sa dá zaujať a práve on zaujal ako výborná komediálna figúrka. Lukáš Dóza v svojom Raspľujevovovi dokázal to, čo už o jeho herectve dávno vieme. Jeho stvárnenie sa nápadne podobá iným postavám, ktoré už v minulosti vytvoril. Aj v nich mal zreteľný odstup od postavy a hral s rovnakými gestami, mimickými výrazmi a hlasovými moduláciami. Týmito istými prostriedkami, akurát s iným textom, predviedol aj Raspľujeva. Diváci, ktorí ho vidia po prvýkrát budú určite prekvapení z jeho komediálneho talentu (ktorý nesporne má), ale stáli diváci uvidia takého istého Lukáša Dózu, ktorého ho už videli mnohokrát.

Smrť Tarelkina je kvalitnou inscenáciu, s výraznou režijnou nadstavbou, ktorá asi nezaujme každého a už vôbec nepobaví každého diváka. Režisér so svojim tímom nevytvoril prvoplánovú grotesku (aj keď sa niektorým prvoplánovým vtipom nevyhol), ale inscenáciu, ktorá má tendenciu osloviť publikum svojou formou aj obsahom. To ako divák prenikne do štruktúry a témy je individuálne (keďže režijných a intertextuálnych vložiek je v inscenácii až priveľa), ale v každom prípade na školskej pôde vznikla ďalšia z mála inscenácii, kde vládne režisér a nielen herecký prejav. Čo je veľmi príjemná rybacia špecialita na podnose LABu.

Karol Mišovic

Alexander Vasilievič Suchovo – Kobylin: Smrť Tarelkina

Preklad: Mikuláš Gacek Marta Lesná

Úprava: Lukáš Brutovský a Miro Dacho

Dramaturgia: Miro Dacho

Scéna a kostýmy: Veronika Ďurišová, Laura Štorcelová

Výber hudby: Lukáš Brutovský

Produkcia: Naďa Ľahká, Adriana Balázsová

Réžia: Lukáš Brutovský

Osoby a obsadenie:

K.K. Tarelkin/ S. S. Kopylov: Daniel Fischer

Maxim Varravin/kapitán Polutatarinov: Otto Culka

Raspľujev: Lukáš Dóza

Och: Richard Blumenfeld

Dáma s akváriom/Marva: Dominika Kavaschová

Čibisov/ Popugajčikov: Pavol Gmuca

Ibisov/ Pachomov: Daniel Žulčák

Omega/ Čvankin: Lukáš Pavlásek

Ľudmila Brandachlystovová: Alexandra Palatínusová

Kačalašatala: Michal Kalafut a Jakub Lorencovič

Deti: Judit Bárdos a Anna Nováková / Lucia Molnárová a Petra Molnárová

Premiéra: 16.12.2010 v Divadle LAB

ad Sen noci svätojánskej/november

Smiešne snenie

Sen noci Svätojánskej bola popri Troch sestrách najočakávanejšou premiérou tohtoročnej sezóny v divadle Lab. Renomé režiséra Michala Vajdičku a nemenej rezonujúce herecké predpoklady väčšiny študentov magisterského ročníka boli prísľubom kvalitnej spolupráce a vzniku atraktívneho predstavenia. Žiaľ, sľuby sa sľubujú...

Predstavenie začína tým, že protagonisti spoza hľadiska prichádzajú na scénu a pred očami divákov sa prezlečú do svojich kostýmov. Tento motív sa nevytratí do konca inscenácie.  Konkrétni herci „oblečení“ do svojich rolí. Postavy sa tak stali len náčrtom bez vnútorného života a motivácií. Sú predstaviteľmi série ľudských typov, ktorí nevedno z akých príčin (azda len na základe textu) konajú, hrajú. Platí to hlavne pre „urodzené“ postavy inscenácie. Hippolita (Mara Lukama) a Tézeus (Peter Havasi) nepredstavujú noblesný pár. Hippolita je unudená snobka a Tézeus „lóvatý“ smiešny malý muž, ktorý nadržane hopsá okolo svojej kočky.  Aktualizácia je v poriadku, ale žiadalo by sa trochu konkretizovať, čo sa presne aktualizuje. Kostýmy a mobilný telefón nestačia.

Najväčšou slabosťou je fakt, že inscenátori neprenikli za formu, k obsahu hry. K tomu s najväčšou pravdepodobnosťou prispel zvolený preklad textu.  Dramatické  situácie nevznikajú zo situácií, ale len  na základe slovných hračiek  a  vsadenými komickými efektmi. Na javisku sa neodohráva nič mýtické, čarovné a bohužiaľ ani toľko spomínané „snové“. Herci nedali postavám možnosť naplno prežiť skutočné očarenie. Hovorím konkrétne o postavách mladíkov Lysandra (Juraj Ďuriš) a Demetria (Peter Brajerčík), ktorých Puk (Michal Režný) fakticky kúzlom začaruje. No ich začarovanie nie je citové, ale fyzické, hormonálne a lascívne. Práve preto, potom ako Puk napraví, čo spackal a Lysander opäť miluje svoju Hermiu (Andrea Sabová) nedáva zmysel že, odčarovaný Demetrius zrazu ľúbi Helenu (Ivana Kubáčková), ktorú doteraz priam surovo odmietal. Ak majú ich city byť na správnom mieste, tak ju nemá čo mať rád. Zo sexuálnej príťažlivosti sa po prebudení zo „sna“ stala láska. Alebo, že by chudák Demetrius zostal začarovaný...?

Hermia Andrey Sabovej je skôr taká malá pekná Hermínka, ktorá má prvého chlapca, ale sama nevie čo s ním. Sem-tam mu dá božtek, ale nič viac. Z toho „viac“ má sama strach a Lysandrovi ide evidentne v prvom rade o „viac“. Svoju skutočnú lásku zanovito bráni pred otcom, ktorého postavu inscenátori skomprimovali do mobilného telefónu. Naopak Helena je v tomto smere oveľa vyspelejšia, nielen prejavom, ale aj kostýmom (čierne šaty či top), ktorý viac ukazuje než zakazuje. Paradoxne svoje ženské zbrane nevyužila pri zvádzaní Demetria. Toho uháňa a naháňa aj tak ho nedohoní, pretože Pukovým kúzlom sa karta obráti a naháňať ju začnú hneď dvaja  „začarovanci“ (taká naháňačka a žiaden čik-čik domček), to vyčerpá.

Herci akoby si nevedeli poradiť s jednoduchou scénou a neprepracované mizanscény nahrádzali rušivým pobehovaním, po celom štúdiu, po schodoch v hľadisku, pod hľadiskom, za scénou dokonca aj mimo samotného priestoru na chodbe.  To roztrieštilo akúkoľvek scénickú koncepciu. Rušivo pôsobilo nielen to, že divák niekedy ani nevedel herca nájsť, ale aj chabá konštrukcia hľadiska, ktorá sa veľmi nebezpečne otriasala. Priestor štúdia tu vystupuje ako rovnocenná súčasť, preto je otázne nakoľko je Sen noci Svätojánskej prenosná inscenácia.

 Silnou stránku súboru je  koncentrácia komediálneho talentu hercov v ročníku. Z toho maximálne vyťažila aj inscenácia. Skupinka snaživých hereckých babráčikov, Petra Väzba (Csilla Tarr), Kubo Klbo (Martin Šalacha), Fero Píšťala (Ivan Petro) a Rudo Hoblík (Marián Viskup)  je ťažiskom predstavenia. Ich hravé výstupy boli excelentné, a akonáhle  opustili javisko nemohla som sa ich znovu dočkať. Oni dodávali hre rytmus a tempo, ktoré nedomyslenou akciou v scénach zaľúbenci nahrádzali fyzickou aktivitou hraničiacou s atletickými výkonmi. Rušivé šprinty nahradili jazdou na starých „ukrajinách“ (typ starých bicyklov – pozn. autorky). Oceňujem, že v duchu mierneho zaktualizovania sa vyhli vulgárnosti a odpudivosti, ktorá  by prípadne mohla vyplynúť zo vzoru tejto partičky prostých tĺčikov v dnešnej „pivomusíbyť“ kultúre istých povolaní. Všetci herci vložili do týchto postáv kus detskej úprimnosti a pravdivosti, a to pôsobilo veľmi sviežo a sympaticky.

 Dominantným z nich je Kubo Klbko (Martin Šalacha), ktorý je bezhranične presvedčený o svojom nadaní tragéda. Martin Šalacha akoby cítil, že práve scény remeselníckych divadelných skúšok budú hrať v predstavení prvé husle, a preto často prebral zodpovednosť a miestami  nasilu na seba pútal pozornosť svojou slovnou improvizáciou. No on, na rozdiel od hereckého „alter-kolegu“ Klbka, talent má.  

Skvelý výkon podal Marián Viskup, hoci s minimálnym počtom replík, zato skvostným subtílnym hereckým prejavom. Jeho záverečný výstup, kedy na vratkej bicyklovej konštrukcii zahrá stenu a v nej dieru je dôkazom, že komediálnosť vzniká vďaka hercovi a nie všakovakými overenými efektmi. Za touto skupinkou o krôčik nestíhala svojim kolegom Csilla Tarr. Ako Slečna Väzba však mala náročnú úlohu režijne ukočírovať svojich mužských spoluhráčov.

Atmosféru čarovnosti a zázračnosti tajomného lesa sa podarilo vytvoriť, keď nie inak, tak určite výtvarnou zložkou. Jednoducho koncipovaná scéna, ako biele plátno, kde sa premietajú rôznofarebné a roztotvaré ornamentálne prvky. Nekonkrétnosť a neurčitosť týchto tvarov tancujúcich a meniacich sa podľa hudby vniesla do predstavenia snovú a tajuplnú náladu. V rovnakom zmysle ilustrujúce boli kostýmy, najmä biely deformujúci elastický overal, v ktorom sa pri nohách Titanie (Mara Lukama) plazili a krútili lesné bytosti.  Spomedzi všetkých fantastických postáv (Titania, Oberon, Puk) len tieto podivné nymfy a elfovia pôsobia nadprirodzene, a čo rozhodne nie je na škodu, aj mierne desivo. Trocha strachu k začarovanému lesu v noci patrí.   

Sen noci Svätojánskej je inscenácia, ktorá ešte stále dýcha študentstvom. Jej jednoznačnosť a jednoduchú koncepciu vyvažujú niektoré silné herecké momenty, ale nemôže sa rovnocenne postaviť medzi inscenácie režiséra Michala Vajdičku, ktoré patria medzi špičku slovenskej súčasnej divadelnej tradície.

Katarína Kučová

William Shakespeare: Sen noci svätojánskej

réžia: Michal Vajdička

dramaturgia: Zuzana Bírešová

scéna: Ondrej Zachar

kostýmy: Gabriela Paschová

produkcia: Lenka Bartošíková, Lenka Görfölová

hrajú: Peter Havasi, Mara Mayinga N´Gueve Lukama, Juraj Ďuriš, Peter Brajerčík, Andrea Sabová, Ivana Kubáčková, Michal Režný, Csilla Tarr, Martin Šalacha,  Ivan Petro, Marián Viskup

Premiéra: 15. november 2010 v Divadle LAB

PF.Rf

Milí a vážení, konškoláci, kolegovia, priatelia, čitatelia, známi i neznámi,

dovoľte nám s 5-dňovým oneskorením zaželať sťastný nový rok plný dobrej nálady, inšpirácie, pevných nervov a vytrvalosti! (špeciálne pre nadchádzajúcich držiteľov akademických titulov Bc. a Mgr. art.)

V nasledujúcich týždňoch pribudnú erazmácke reportáže, ďalšie recenzie a hádam aj tlačená verzia Reflektoru.

Takže ešte raz PF 2011 a majme sa radi*

ad Bola raz jedna trieda/ex post III.

Zábava, ktorá prevyšuje celok

Kto by si s úsmevom na perách nespomenul na časy dávno minulé, keď sme povinne každé ráno vstávali do školy a päť dní v týždni sa stretávali s pozoruhodnými javmi akými boli učitelia/učiteľky, ich maniere, nároky a písomky z dnes väčšinou pre nás nepotrebných predmetov? V hlave sa nám vytvorí akási koláž spomienok a najvýraznejších momentov zašlých časov. Ján Luterán práve na podobnom systéme spomienok založil svoju absolventskú inscenáciu na VŠMU Bola raz jedna trieda.

Už rok pred Triedou Luterán na školskej pôde vytvoril pozoruhodnú inscenáciu komédie Woodyho Allena Boh, ktorá sa stala kultovou inscenáciou niekdajšej Malej scény VŠMU a dosiahla počet dvanástich vypredaných repríz. Aj rok na to dal Luterán pri svojej druhej školskej práci prednosť žánru komédie a tak isto ako pri Bohovi, aj pri Triede mnohí diváci chodia na viacero repríz, aby si vychutnali skvelý situačný a konverzačný humor. Ibaže Bola raz jedna trieda je skôr kolážou typu stand up comedy, kabaretu či revue než „tradičným divadlom“, kde by mal režisér priestor ukázať svoju schopnosť práce s textom a na texte. Inscenácia sa skladá z krátkych útržkov, ktoré nám postupne dopomáhajú spomenúť si na časy našej povinnej základoškolskej či stredoškolskej dochádzky. Režisér sa však v tomto prípade viac spoliehal na štyri herecké osobnosti než na svoj režijnú intuíciu. Štyria protagonisti pútajú pozornosť počas celého predstavenia a vďaka ich ojedinelej schopnosti zvládnutia rôznych druhov a škál humoru sa inscenácia stáva neopakovateľným zážitkom pre všetky vekové generácie.

Ale opäť ako pri Bohovi, tak aj pri Triede Luterán so svojim tímom do inscenácie vložili interný humor, ktorý odčítajú poslucháči a pedagógovia Vysokej školy múzických umení, ale bežní diváci (na reprízach sú v prevahe) ostávajú ochudobnení a nedokážu dekódovať všetky, inak pre nás poslucháčov VŠMU, vtipné podtexty a vyjadrenia. Ako príklad mi slúži jedna diváčka, ktorá sa pri prebratých replikách z Čechovových Troch sestier opýtala spolusediacej, čo to znamená a prečo sa niektorí diváci tak smejú. Interný humor je našťastie, na rozdiel od Luteránovej predchádzajúcej inscenácie, využívaný iba na začiatku a v závere inscenácie, kedy štvorica hercov analyzuje a debatuje o stvárnení postáv z Čechovovej hry, v ktorej môžeme badať aj vtipné poznámky o štúdiu na VŠMU (predovšetkým z úst Miroslava Dacha). Zvyšok inscenácie sa už stáva samostatným celkom, v ktorom dominujú spomienky na školské časy a absolútna herecká exhibícia.

Výčitkou pre režiséra, ale aj dramaturgov (Mariana Ďurčeková, Miroslav Dacho) je aj fakt, že inscenácia má niekoľko záverov. Po niektorých častiach, ktoré jasne herci ukončia, si mnohí diváci myslia, že nastala absolútna bodka predstavenia a automaticky začnú tlieskať. Potlesk však narušia herci, ktorí plynulo pokračujú v ďalšom výstupe. Jednotlivé časti (či obrazy) sú rozdelené podľa tém, ktoré priamo súvisia so spomienkami na základnú a strednú školu. Memorovanie školského poriadku, šikana, parodovanie učiteľov, skúšanie pred tabuľou, opisovanie ... alebo prvé stretnutie s erotickým časopisom. Práve výstupy parodovania učiteľov a reprodukovanie ich „hlášok“ patria k najvďačnejším miestam inscenácie, kde herci dokážu pracovať so slovom, gestom, nadsázkou a karikatúrou. Každý z nich vytvára niekoľko až monštruóznych karikatúr učiteľov s ich typickými výrokmi, nedostatkami alebo čudáctvami. Neskôr tieto „učiteľské monštrá“ so svojím charakteristickým prejavom, ktoré zažil hádam každý z nás, prechádzajú do hľadiska a nadväzujú priamy kontakt s publikom. Tak sa približný stred predstavenia stáva doslovne zlatým stredom, lebo herci do očí divákov spúšťajú spŕšku toho najvtipnejšieho, čo sme mohli v mladosti zažiť a na čom sa dá s odstupom času výborne zabaviť.

Herci netvoria dramatické postavy, ale ostávajú samými sebou a do mikrofónu aj mimo neho vytvárajú skeče, presne pointujú vtipy a preukazujú aj svoju fyzickú a spevácku kondíciu. Čo sa ale týka ich konkrétnych výkonov, tak ak uvážime, že zo štyroch účinkujúcich sú traja poslucháči herectva (v čase premiéry prvého ročníka magisterského štúdia), inscenácia skôr ukázala to, čo o nich už dávno vieme (z predchádzajúcich inscenácii a predovšetkým z už tak často spomínaného Boha). Výrazný posun dopredu - to, o čo by asi malo pri školských inscenáciách ísť predovšetkým, nenastal. O skvelom komediálnom talente Martina Šalachu a Juraja Ďuriša nepochybuje asi žiaden poslucháč VŠMU a ani pravidelný divák. Obidvaja sa vypracovali na zdatných a kvalitných komikov, ktorí dokážu plnohodnotne vystavať každý gag, skeč, imitáciu či slovnú alebo pohybovú pointu. Veľkým prekvapením bol výkon Petra Brajerčíka, ktorého zatiaľ obsadzovali skôr do dramatickejších postáv (ako príklad uvádzam skvelý výkon v inscenácii 3000 ľudí), kde nemohol zužitkovať svoj značný komediálny talent, ktorý naplno rozohral až v Triede. Brajerčík dokázal, že nie je jednopólovým hercom, ale že má skvelý zmysel pre komiku a karikatúru, ktorú dokáže plynulo pretaviť do vehementného výkonu a absolútne nezaostáva za svojimi tromi kolegami. Jeho najvďačnejšími výstupmi sú civilné prerozprávanie svojej príhody, ako ho triedna učiteľka nazvala kriminálnikom, vysvetlenie niektorých bodov školského poriadku v poňatí letušky, ktorá ukazuje „čo a ako“ a paródia roztraseného učiteľa vŕtania.

Ak som už spomenul slovo herecký vývoj, tak možno bude znieť paradoxne tvrdenie, že najväčší herecký vývoj pravdepodobne dosiahol Miroslav Dacho, najčastejšie hrajúci neherec na pôde VŠMU. Už Eva Kyselová upozornila v jednej zo svojich recenzii na fakt, že toto pomenovanie by u  Dacha nemalo platiť. Na javisku nie je „príživníkom“ z inej katedry, ktorý prináša na scénu len seba. On dokáže ísť ďalej a vo svojej flexibilite obsiahnuť práve to, čo režisér pre danú inscenáciu potrebuje. V Luteránovej inscenácii k svojim trom kolegom z katedry herectva pôsobí kontrapunktne svojou fyziognómiou a flegmaticko–cholerickým intelektuálstvom. Ako jediný po zahĺbení do spomienky na školu nepredvádza svoju skvelú „kondičku“, ale ukazuje, že v každej triede boli jemu podobné typy intelektuálov, ktorí nevedeli preskočiť kozu, ale dokázali zaujať niečím iným. Boli proste odlišní, tak je odlišný aj on v Triede. Dacho síce vytvoril (svojím „neherectvom“) spomenutý kontrapunkt herecký, typový, interpretačný, ale aj tak komplexne zapadol do inscenačného celku a v niektorých pasážach svojou školácky presnou javiskovou rečou (ktorú musím vyzdvihnúť aj u ostatných troch protagonistov), neobyčajne pružnou mimikou a širokým hlasovým fondom prerastal svojich hereckých kolegov. Ale v žiadnom prípade to nebol sólo výkon.

Jednoduchá scéna Sisi Zubajovej nepreplnila priestor zbytočnosťami, ale plnohodnotne ho naplnila tým najvýpovednejším, čo dopomáha určiť priestor, v ktorom sa nachádzame. Biela stena s umývadlom, z ktorého permanentne kvapká voda, školské lavice, blikajúce neónové lampy alebo školské pomôcky ako kružidlo, medicinbal či meotár. Nemenej dôležitú rekvizitu predstavujú štyri mikrofóny v stojanoch, do ktorých herci pravidelne rozprávali alebo spievali a aj vďaka nim inscenácia asociovala populárne stand up comedy. Kostýmy taktiež z dielne Sisi Zubajovej rovnako neplytvali opisnosťou, ale pozostávali len zo sák, ktoré si herci obliekli na holé hrude. Hudobný výber tvorila Smetanova Vltava, počas ktorej herci na svojich chrbtoch priniesli školské lavice (voľný a vkusný, aj keď interný, odkaz na Mŕtvu triedu Tadeusza Kantora) a neskôr hudbu vytvárali už len samotní herci svojím voicebandovým spievaním vybraných slov, historických udalostí a podobných kedysi nabifľovaných poučiek a pojmov.

Bola raz jedna trieda je opäť divácky atraktívnym titulom na repertoári LABu (v čase premiéry Malej scény). Diváci, ktorí pravidelne navštevujú inscenácie VŠMU mali tak po náročnej dramaturgickej sezóne (napr. Živá mŕtvola, Sv.nápravca, Zámok) možnosť voľne sa opiť prístupnou a skvelou komédiou. Aký má však režisér názor na predvedenú dvojhodinovú exhibíciu sa dá ťažko dozvedieť. Akoby u Luterána zámer koláže najvtipnejších častí povinnej školskej dochádzky prerástol nad výpoveďou o téme. To je pravdaže dovolené, ale nedokážem si odpovedať na otázku: Prečo? Iba kvôli zábave? Alebo nám chcel režisér so svojím tímom povedať aj niečo viac? Odpoveďou je len smiech a dobrá nálada, ktorá osloví asi každého, kto nazrie do Triedy, kde zábava všetko prevýši.

                                                                                                                        

Karol Mišovic

Ján Luterán a kol.: Bola raz jedna trieda

réžia: Ján Luterán
dramaturgia: Miroslav Dacho, Mariana Ďurčeková
scéna, kostýmy: Sisa Zubajová
produkcia: Petra Pozdechová, Nadežda Ľahká
hudobná spolupráca: Ján Kružliak ml.
hrajú: Peter Brajerčík, Miroslav Dacho, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha

Premiéra: 23. apríla na Malej scéne VŠMU