Ad Maeterlinck

Fragmenty ako celok

Nový akademický rok; nová divadelná sezóna; nové priestory školy; nové Divadlo Lab.

Exteriér plný noviniek v kontraste s interiérom - už odpremiérovanými klasickými dramatickými textami, ako sú napríklad Tri sestry, či Sen noci svätojánskej, ktorých interpretácie vypovedajú ako „novátorské“ v absolútne minimálnom rozsahu.

V priestoroch Katedry bábkarskej tvorby vznikla inscenácia, ktorá je opakom klasiky napriek tomu, že tvorcovia siahli po autorovi, ktorý patrí už do dejín svetového divadla, Mauricovi Maeterlinckovi. Výsledné dielo vyčnieva z doterajšej dramaturgie Divadla Lab.

Inscenácia s názvom Fragmenty pozostáva z približne polhodinového konania hercov a tanečníkov -   Michaely Kučerkovej, Michaely Čillíkovej, Dominiky Beňakovej, Pavly Kamanovej, Slávky Šmajdovej, Ivy Gontkovej a bývalého študenta VŠMU Mateja Mela.

Predchodcami výslednej inscenácie boli divadelné workshopy, počas ktorých účastníci z bábkarskej a tanečnej fakulty VŠMU čerpali inšpiráciu z Maeterlinckových textov Ariana a Modrofúz, Paeleas a Mélisanda, Smrť Tintagilova, Aglavena a Selysetta, Aladina a Palomides.

Vo Fragmentoch sa stal dominantným text Modrofúz, rozprávajúci príbeh nevinného dievčaťa Ariany a muža, ktorý svojou vnútornou silou vysával život zo žien, ktoré mu podľahnú.  

V tomto diele Maeterlinck reflektuje aj postavy z predošlých diel, čo neuniklo tvorcom Fragmentov. Už existujúce príbehy pomocou symbolu – predmetu si vo svojej charakteristike herci nesú predovšetkým pri znázornení obrazu „pekla“.

Maeterlinck, autor obdobia symbolizmu, ponúka svojimi metaforami množstvo podnetov pre prácu s obrazom – výtvarnosťou a telom. Vo Fragmentoch je výrazná práca so svetlom, tieňohrou a farbami (predovšetkým modrá a ružová – muž a žena). Priestory svojou rozlohou skľučujú rovnako divákov aj hercov. Scénografia Pavly Kamanovej a Ivy Gontkovej ich však vyriešila natoľko, že stíhajú byť zámkom, peklom – tajomnou miestnosťou, prírodou, či zaľudnenou dedinou. Obrazy naplnené množstvom postáv (dedina vystríha Arianu pred Modrofúzom, sexuálne orgie v zámku), vďaka tieňohre naplnili iba štyri osoby. Prelínanie tieňov vytvára silnejší pocit dojem ako reálne postavy. Bránu do poznania, ktorou Ariana prechádza lemuje biela páska – metaforickejšie povedané, futbalovú bránku,  do ktorej sa Ariana ako lopta sama zakotúľala.

Herectvo Michaely Čillíkovej (Ariana) a Martina Meľa (Modrofúz), je oslobodené od priameho prežívania. Rečový prejav vzhľadom na formu textu, teda verš, ku koncu predstavenia upadal do zbytočného pátosu a pri postave Ariany do didaktívnosti. V momente, keď si uvedomuje, že musí odísť, aby zachránila svoje nežné, ženské a romantické vnútro, prednášané slová maria v divákovi pocit, že to myslí vážne. Tento obraz po výstupe zobrazujúcom peklo, odhalenia tajomstva siedmich dverí, vnímam ako zbytočný. Uberá svetlo Arianinmu šťastiu, po ktorom túži, a ktoré nemôže žiť v tieni.

Pekelné muky, ktoré prežívajú pod vrstvou siedmich dverí ženské duše, sú najsilnejším momentom inscenácie. Pohybovo rozohraná situácia, v ktorej Ariana spoznáva lásku premenenú na utlačený boj žien proti jednému mužovi, prerastajúcu do psychických tiesní, manipuluje aj diváka v hľadisku. Za sebou prichádzajúce čierne postavy, ktoré si nesú predmet – príbeh a nedokážu sa ho vzdať.

Režisérka a dramaturgička inscenácie, Paula Musilová,  doktorandka na Katedre bábkarskej tvorby, postupovala pri tvorbe inovatívne. Skúšky zamenila za tvorivé dielne, z ktorých spontánne, za participácie účinkujúcich vznikol nápad zrealizovať Materlincka ako inscenáciu.   

Na vytvorenie pocitu napätia, strachu, odporu, či napríklad ľútosti, zvolila Musilová pohyb účinkujúcich. Ten včlenila do príjemnej melódie vytvorenej na objednávku od banskobystrického muzikanta  M. Jánošíka. Hudba povedala omnoho viac ako slová vo veršoch. Tieto dve zložky divadelného celku sa stotožnili v takej miere, že zachovávajú emóciu, ktorá má väčšiu váhu ako slová.

Inscenácia Fragmenty je ukážkou hľadania možností interpretovania, ktoré divadlo ponúka. Pohyb v súzvuku s obraznosťou a dokonca aj slovom nevyužíva mnoho divadelníkov. Preto sú Fragmenty celkom.

Sandra Polovková

Maurice Maeterlinck: Fragmenty

Preklad: Svatava Bartošová

Réžia, dramaturgia: P. Musilová

Pohyb: D. Beňaková

Hudba: M. Jánošík

Scéna a kostýmy: P. Kamanová, I. Gontková

Produkcia: D. Chlepčoková, M. Chudic

Hrajú: M. Melo, M. Čillíková, S. Šmajdová, M. Kučerková, D. Beňaková, I. Gontková,

P. Kamanová

Premiéra: 14. január 2011, Štúdio 1 Zochova, Bratislava