ad Bola raz jedna trieda/ex post II.

Keď sa štyri živly preženú javiskom...

Hádam každý z nás v sebe nosí obrovskú zásobu príhod zo školy; zmes smutno-smiešnych príbehov, trapasov, vzdorovania a trestov, spomienok na spolužiakov, na prvé lásky, zakázané cigarety, a na všetky tie typy (a charaktery a „bezcharaktery“) pedagógov, ktorých rukami prešiel a s ktorými sa tak vášnivo rád hral na mačku a myš. Všetko toto nám v škole nabalia do batôžka a my to po celý život nosíme na chrbte alebo kotúľame pred sebou.  Ale čo z toho?

Študenti VŠMU tento materiál na Malej scéne pretavili do inscenácie Bola raz jedna trieda. Premiéra tejto inscenácie bola tou poslednou, ktorá sa odohrala v starých priestoroch Malej scény, a potvrdila, že niekedy naozaj platí pravidlo „to najlepšie na koniec“.

Inšpirácia školským prostredím sa môže spočiatku javiť banálne, ale spracovaním tejto látky inscenácia akúkoľvek všednosť popiera. Navyše výber témy nie je ani náhodný, ani prvoplánový. Je skôr symbolický, keďže súčasťou tvorivého tímu sú aj dvaja už zabsolvovaní – režisér Ján Luterán a dramaturgička Mariana Ďurčeková – ktorí sa týmto predstavením s Divadelnou fakultou rozlúčili.

Najväčším kladom tria Luterán – Ďurčeková – Dacho je fakt, že dokonale ovláda „teóriu zápalnej šnúry“. Dokáže nielen úžasne vystavať humor a pointu žartu, ale i odhadnúť reakciu publika. Nie je náhoda, že toto obrovské pozitívum, ktorým Ján Luterán, Mariana Ďurčeková a Miroslav Dacho disponujú, sa naplno prejavilo práve v tejto inscenácii, keďže Bola raz jedna trieda je autorským počinom. Tvorcovia inscenácie  teda mali obrovský priestor na vybláznenia sa podľa vlastných možností a predstáv. Výsledkom tohto snaženia dokázali, že ich možnosti a predstavy ďaleko preskočia očakávania a dokážu priniesť veľa prekvapivých momentov, vtipných nápadov.

Text inscenácie je zložený z rozličných fragmentov, sú to výroky profesorov, body školského poriadku, základné školské vedomosti a poučky, príhovor riaditeľa a spomienky žiakov. Tieto fragmenty tvoria vtipnú, nápaditú mozaiku, navyše majú svoj rytmus a výraznú hudobnosť. Práve tá je nesmierne zaujímavá, spolupráca s Jánom Kružliakom ml. priniesla inscenácii nevšedný rozmer. Použitie Smetanovej Vltavy i spievané pasáže boli veľmi dobrou voľbou, chytľavé melódie a minimalistický text dokázali vytvoriť hovoreným úsekom rovnocenného partnera.

Oceniť treba i scénografiu Sisy Zubajovej; už prvé zažínanie neónových svetiel vyvoláva úsmevné spomienky na školské časy. Drevené lavice s kovovými nohami, kvapkajúce umývadlo, či meotar, všetko má v inscenácii svoje miesto. Nie je to len dekorácia spojená s témou, práve naopak – každý prvok sa využíva, slúži hercom pri akcii.

Negatívom je, že inscenácia vo veľkej miere vychádza z interného prostredia VŠMU a akoby sa na toto prostredie tak trochu aj spoliehala. Tá časť publika, ktorá nepochádza z Divadelnej fakulty a nie je schopná odšifrovať interný humor, často len s jemným úsmevom nechápavo pozerá na svojich spolusediacich - študentov Divadelnej fakulty, zmietajúcich sa v záchvatoch smiechu. To je dôvod, pre ktorý vyznieva i úvod inscenácie veľmi ťažkopádne, a to najmä pre všmunezasväteného diváka, ktorý nepozná hercov osobne a ani iniciály A. P., či Č. mu veľa nepovedia. Väčšia otvorenosť širšiemu publiku by inscenácii iste pomohla. Rovnako, ako sa dá v Luteránovej režijnej tvorbe pozorovať tendencia trochu rozpačitých začiatkov a ťažšieho rozbehu, sú podobne mätúce aj závery inscenácií s celou sériou koncov (také zrejmé napríklad v Allenovom Bohovi), ktoré niekedy vedia skôr uškodiť, ako prospieť. V tomto prípade to nebolo až také rušivé.

Inscenácia Bola raz jedna trieda stojí predovšetkým na hercovi, a v konečnom dôsledku je úžasnou hereckou exhibíciou. Tri individuality štvrtého ročníka a dramaturg sa tejto témy zmocnili so zápalom, ktorý je vlastný hádam len tým, ktorí školskými časmi ešte prechádzajú. Úvod inscenácie vychádza priamo z osobného života hercov. Štyri mikrofóny v popredí a štyria študenti Divadelnej fakulty, ktorí si kladú otázku, ako hrať a zamýšľajú sa nad neistou životnou perspektívou absolventa herectva. Peripetie študentov predznamenáva aj prvá školská scéna, kedy si žiaci prinášajú do triedy lavice akoby kríže, sú zavalení lavicami ako starosťami, ohýbajú pod nimi chrbty.

Peter Brajerčík, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha a Miroslav Dacho vyťažili zo svojho hereckého potenciálu maximum. Naplno sa tu prejavila ich všestrannosť, dokázali vytvoriť rozličné typy študentov, ale i pedagógov. Martin Šalacha rovnako dobre zvládol zahrať nesmelého učiteľa hudobnej výchovy, dominantného učiteľa s ruským prízvukom, či otráveného pedagóga, ktorý by radšej „jamu kopal na Laborci“. V Jurajovi Ďurišovi sa skrýval zanietený profesor biológie, radikálny katechét, i telocvikár trpiaci urologickými problémami. Peter Brajerčík úžasne stvárnil učiteľa technickej výchovy s trasúcimi sa rukami, ktorý žiakov učí zaobchádzať s vŕtačkou, šikanujúceho študenta, či matematikára, ktorý v študentoch vyvoláva strach a zimomriavky. Miroslav Dacho trojicu hercov vynikajúco dopĺňal, pričom zvlášť vtipne vynikli v jeho podaní ženské postavy.

Mužské kvarteto bravúrne zvládlo aj spievané pasáže. Známe melódie zaspievali s nadšením, obrovskou dávkou nadsádzky a rebélie. Piesne boli paródiou na školský poriadok, základné školské poučky a dejepisné fakty, dotkli sa dokonca aj hip-hopovej kultúry a neušetrili ani čerstvo prijatý zákon o povinnom spievaní štátnej hymny na našich školách.

Herecké výkony štvorice boli inšpiratívnou ukážkou toho, ako to môže dopadnúť, keď sa štyri živly preženú javiskom.

Bola raz jedna trieda je symbolickou inscenáciou z viacerých hľadísk; režisér a dramaturgička sa rozlúčili so školskými časmi, skončil ďalší akademický rok a my sme zmenili jednu budovu za druhú, Malú scénu za Lab. Môžeme si navzájom zaželať, aby sme podobných inscenácií videli v našom štúdiu čo najviac.

Monika Kaššaiová

Ján Luterán a kol.: Bola raz jedna trieda

réžia: Ján Luterán

dramaturgia: Miroslav Dacho, Mariana Ďurčeková

scéna, kostýmy: Sisa Zubajová

produkcia: Petra Pozdechová, Nadežďa Ľahká

hudobná spolupráca: Ján Kružliak ml.

účinkujú: Peter Brajerčík, Miroslav Dacho, Juraj Ďuriš, Martina Šalacha

pedagogické vedenie: prof. Ľubomír Vajdička, prof. Emília Vašáryová, prof. Jozef Ciller, doc. Svetlana Waradzinová

premiéra: 22. apríl 2010 na Malej scéne

ad Bola raz jedna trieda - síce ex post, ale predsa!

...a v nej bola, bola, bola, bola...raz jedna trieda

Autorská inscenácia Bola raz jedna trieda bola poslednou z dielne študentov VŠMU, ktorá ucítila teplo reflektorov a svetlá domova Malej scény. Takisto uzatvorila školskú divadelnú sezónu 2009/2010 a s burácajúcim úspechom reprezentovala na Martinskom festivale Dotyky a spojenia.

 Bola raz jedna trieda – úprimne, kto si hneď nepovie, že v tej triede bola a krieda, a tá krieda bola biela a na dôvažok jej bolo aj dosť veľa? Pozamatoví, či predzamatoví, žiaci ZŠ, azda všetci povinne vedia zarecitovať skvostné básničky z pera  Kristy Bendovej alebo Ľudmily Podjavorinskej.     A hoci v triede na Malej scéne krieda nebola (nie preto, že by si ju Miško Muška šuchol do vrecúška), spomienka, ktorá nás vracia do školských lavíc nie je vôbec náhodná.

Autorská divadelná inscenácia, ako priznáva tvorivý tím, je o spomienkach na školu, v ktorej zatiaľ prežili skoro celý život. Ak by sme nazreli na túto inscenáciu aj cez optiku orosenú sentimentom, môžeme povedať, že je i symbolickou rozlúčkou so žiacko-študentskou etapou života, hlavných aktérov – už tohtoročných absolventov herectva Petra Brajerčíka, Martina Šalachu a Juraja Ďuriša, už absolvovaného pána režiséra Jána Luterána a  divadelno-teoreticko-dramaturgicko-hereckého kompilátu menom Miroslav Dacho.

Predstavenie otvára  exhibícia,  Šalacha-Brajerčík-Ďuriš-Dacho, v horlivej polemike o úskaliach hereckého remesla.  Ako správne vybudovať charakter dramatických postáv napríklad takého veľkého dramatika ako je A. Č.? Je lepšie vybrať herca na rolu podľa schémy typ na typ? Alebo je najlepšie zžiť sa s postavou aj v civile? Neherec si povie, herec zahrá. Zahrá, ale z niečoho vychádzať musí. A čo tak zo seba? Štvorica sa teda podujeme na psychologický vstup a výstup zo seba, pričom ich povedie skúsený šerpa, poľským vetrom ošľahaný P. Brajerčík. Tento „self-enter“ a self-exit“ sa uskutoční ako kómaticko-terapeutický návrat do minulosti.

Za veľavýznamného príhovoru riaditeľa školy a bzučiacich neóniek sa pred našimi očami odhaľuje hygienický oltár - biela stena, do polovice obložená bielymi kachličkami, jedno biele umývadlo, zrkadlo a uterák (kde som to už len videla..?). Jeden po druhom si žiaci ako kalváriu privlečú svoju lavicu. Výjav odrazu všetkým blízky a povedomý. Jedna za všetky triedy všetkých slovenských základných škôl. Spúšťa sa defilé ukážok z vyučovania, paródií, karikatúr, nezabudnuteľných učiteľských postavičiek, úryvkov zo školského poriadku, vtipné (ale autentické) pokyny a odporúčania dbajúce predovšetkým na zdravý fyzický a duševný vývoj žiaka.

Ak sme si ako žiaci kládli otázku, načo nám kedy bude vedieť naspamäť všetky vybrané slová, prípony oxidačných čísel, alebo taká vec, ako je určovanie gramatických kategórii každého slova vo vete, nedajbože súvetí, teraz poznáme odpoveď. Čo sa za mladi naučíš, to si neskôr zaspievaš.  Hudba je dôležitým prvkom inscenácie. V spolupráci s Jánom Kružliakom ml.  skomponovali inscenátori pôsobivé skladby bez použitia hudobných nástrojov. Melódiu a rytmus vytvárali rôznym búchaním,  šúchaním, dupaním, lúskaním prstov  a podobne. Vznikli tak popevky nielen s mravným poučením, ale aj príjemnou pohybovou choreografiou, alebo songy s rôznym žánrovým a  rytmickým podkladom, takisto bez inštrumentov. Texty tvorilo základné učivo ako  pády, vybrané slová, medzníky slovenskej histórie, nemecké slovíčka,  Mor ho!, b, p, m, v, r, z, s, f, či častice, skrátka to, čo musíme vedieť aj o polnoci! No nechýbajú ani riekanky a ľudové pesničky z hodín hudobnej výchovy, vtipne ilustrujúce prvé milostné zážitky.

Tvorcovia vychádzali z vlastných skúseností a konkrétnych zážitkov a herci nám predstavili štyroch dokonale odlišných a zároveň typických žiakov. Nebudeme pátrať do akej miery v postave triedneho bitkára a lajdáka čerpal  Brajerčík zo svojich mladých liet. Bravúrne sa takisto zhostil postavičky obávaného cholerického matikára. V jeho podaní sme si živo mohli spomenúť na hysterickú učku, či príliš vysokým vekom poznačeného učiteľa ručných prác. Výborný je Miroslav Dacho v pozícii večne mudrujúceho provokatéra, čím si na seba pletie bič v podobe občasnej šikany.  Martin Šalacha ako triedny maskot  a Juraj Ďuriš - keby mal na práci niečo lepšie, tak by v škole ani nebol. Však načo? Veď som pekný.

Všetci sa verne zhostili svojich úloh a každý v hľadisku si našiel toho svojho viac či menej obľúbeného spolužiaka alebo obávaného, či bizarného pedagóga. To je veľmi osviežujúce na tejto inscenácii, že je  zhlukom nostalgie a veselých príhod nie len z pamäte autorov, ale aj diváka.

Trošku metúce bolo predstavenie v závere. Minimálne trikrát by sme mohli očakávať  koniec, čo spôsobilo nedorozumenie z hľadiskom, ktoré by si už aj vytlieskalo klaňačku. Ešte si muselo predsa len počkať kým herci zo svojho tranzu  precitnú a prednesú svoju prognózu budúceho zmysluplného žitia. Samozrejme s  patričnou mierou nadhľadu a rozlúčia sa, ako inak piesňou venovanou nám, spolužiakom.

 Určite za túto prácu nepíšem veľkú  nulu prstom na tabuľu, ale celému tvorivému tímu dávam včeličku, jedničku, áčko a 5 kreditov.

Katarína Kučová

ad Tri sestry/Z drámy ostali len slová

Z drámy ostali len slová

Miriam Kičiňová v časopise KÓD (č. 6, r. 4, 2010) napísala pravdepodobne najcharakteristickejšie slová o štúdiu na VŠMU: „Azda neexistuje v dejinách školy text, ktorý by zlomil rekord Troch sestier. Sú jednoducho všade a vždy. Od Analýzy textu, cez Hereckú a režijnú tvorbu, až po samotné pedagogické réžie inscenácii.“ Profesor Marin Huba sa rozhodol priamo pokračovať v tejto tradícii a ako svoju pedagogickú réžiu si vybral spomínanú Čechovovou drámu. Režisér, herec a pedagóg v jednej osobe poňal Tri sestry ako divadlo vrcholne herecké, kde má zaujať predovšetkým herecká individualita a nie nový výklad Čechovovej hry. Súčasný Hubov herecký ročník v minulosti musel pracovať práve s tvorcami, ktorí ho prevažne obsadzovali do výraznej hereckej štylizácie komplexne vypovedajúcej o téme inscenácie (Živá mŕtvola, Kazimír a Karolína). Len v malej miere sa stretli so „Stanislavského metódou prežívania“, ktorú aj keď si mnohí (pedagógovia a študenti) nepriznávajú, stále ju využívajú a držia sa jej zásad. Pedagógov výber hry pravdepodobne mal za cieľ podporiť v mladých hercoch práve psychologizmus, ktorý im mal na scéne pomôcť s logickým uvažovaním, motiváciami a konaním. Tak sa aj podarilo a Tri sestry nezaujmú prepracovanou koncepciou alebo novou interpretáciou, takmer už notoricky známej hry o rodine Prozorovovcov, ale skôr hereckou prácou narábajúcou s logikou, psychologickým prehĺbením situácií a pravdivosťou emócii a konaní.  Poslucháči však v konečnom výsledku svoje repliky len hovoria a snažia sa o vykreslenie najdôležitejších prvkov a vlastností postáv. Nedochádza k akémusi pnutiu a dramatičnosti, ktoré sú v divadle nepostrádateľné. To má za následok, že sa z konkrétneho predstavenia stáva nehomogénny tvar síce plný energie, ale nepretavenej do funkčného celku. Aj keď je Hubova koncepcia postavená na hercoch (výtvarná stránka inscenácie je len doslova nevyužitým dekoračným prvkom),  ťažko sa dá o konkrétnych hercovch niečo konštatovať - na viacerých mizanscénach a konaniach bola cítiť nútenosť a dá sa predpokladať, že študenti museli „násilne“ spĺňať režijné príkazy. Nehovoriac o šablónach samotného pedagóga, ktoré sa prejavili v niektorých výkonoch.

Inscenácia začína ako ,,čítačka“, kde si mladí herci opakujú text Troch sestier. Postupne však prestanú čítať a začínajú hrať. Tento nápad je vymyslený dôkladne - mladí herci sa natoľko stotožnia s postavami, že začnú hrať ich príbeh a stanú sa nimi. K motívu čítacej skúšky sa vrátia už len po prestávke, v poslednom dialógu Tuzenbacha (Milan Spodniak) a Iriny (Soňa Hatalová) a v úplnom závere inscenácie, čo je možno škoda, lebo by sa dali ľahšie ospravedlniť nedostatky ako hereckej, tak aj režijnej práce.

Najkomplexnejšie dokázala s postavou pracovať Gabriela Marcinková, ktorá v prvom premiérovom obsadení vytvorila prostrednú sestru Mášu. Marcinková narábala predovšetkým s motívom lásky a nenávisti. Nenávisti k nemilovanému, pre ňu až trápnemu manželovi, a láskou k Veršiniovi, ktorá ju môže zachrániť pred večnou nudou a samotou. Jej interpretácia bola charakteristická minimom gest a svoju pozornosť sústredila na prácu s mimikou. Jej pohľady a následné reakcie prezrádzali všetko o vzťahoch a pomeroch, ktoré v sebe nesie. Skúmavý pohľad, pohľad nenávisti, túžby, smútku, utrpenia, pološialenstva z nej na javisku vytváral jednu z mála takmer živých postáv. K prehĺbeniu svojej vonkajškovej zúfalosti a ťažoby osudu jej dopomohol výrazný kostým, pozostávajúci z dlhých čiernych šiat a čierneho kožuchu. Svoje emócie dokázala pretlmočiť aj vďaka práci s týmto kostýmom a aj vďaka nemu vynikla medzi ostatnými. Je však pravda, že jediná Máša dostala, oproti ostatným hercom, veľmi výrazný a vypovedajúci kostým. Jemným detailom dotykov so šatami a večným obliekaním a vyzliekaním kožuchu sa Marcinková snažila o výpoveď neurotickosti a nestáleho, vrtkavých Mášiných citových pochodov. Z troch sestier práve Marcinkovej Máša dokáže najprirodzenejšie pretlačiť svoje emócie na povrch. Či už vo verbálnom alebo v neverbálnom prejave. V eufórii z očakávaných  z maškár vyskočí na stôl, ale na jeho doske sa objaví aj keď už vrcholne neznesie manželovu dotieravosť. Je to priam až jej maniera, ktorá ju núti vo vyhrotenej škále emócií konať proti spoločenským konvenciám. K svojmu manželovi Kuligynovi (Michal Rosík) má takmer apatický vzťah. Z Marcinkovej uchopenia postavy nenávisť vyžaruje pri každej rozpomienke na neho. A stupňuje sa každým krokom, ktorým sa k nej on priblíži. Dovtedy len doslova zatína zuby a napína krčné svaly a končeky prstov. Je až hysterická, keď sa jej dotkne alebo ju osloví. Po všetkých sklamaniach, ktoré ju počas príbehu stretli, pri správe o smrti baróna už rezignuje. Milovaný Veršinin ju definitívne opustil, takže správu prijíma bez viditeľného formálneho zasiahnutia. V jej pohľade badáme definitívne presvedčenie, že jej osud nepraje, aby prišla do svojej Moskvy.

Veršinin Romana Poláčika je sympatickým mužom, ktorý si je vedomý svojho šarmu a rád ho na ženy používa. V jeho herectve sa dala badať určitá interpretácia, ktorá však nedosiahla účinného naplnenia. Poláčik svojho Veršinina hrá na základe vedomia o jeho šarmantnosti a s vedomím, že Mášu okúzlil. Rád sa rozhliada po miestnosti, nehanbí sa ani v spoločnosti učesať si vlasy a veľmi rád počúva svoje filozofovanie. Už v druhom dejstve je jasne cítiť, že Mášu prakticky využíva, aby sa nemusel vrátiť k svojej rozvrátenej rodine. V poslednej spoločnej scéne mu Máša leží pri nohách a svojim emočným výbuchom sa ho snaží presvedčiť, aby neodišiel. Poláčikov Veršinin však po pár sekundách spoločného objatia prestáva mať s touto hysterickou ženou trpezlivosť a žiada Oľgu (Jana Dobiášová/Adela Mojžišová), aby mu pomohla zbaviť sa jej mladšej sestry. Poláčik charakter buduje pomocou chlapčenského úsmevu, ktorý z neho robí mladého osudového muža, a veľkých gest, ktoré nie sú vždy prirodzenou súčasťou jeho prejavu.

Daniel Ratimorský sa v postave brata troch sestier, Andreja, sústredil tému vlastnej nevedomosti a neschopnosti činu. Práve na strete týchto dvoch síl stroskotá jeho život - z toho ťaží Ratimorského herecké pochopenie Andreja. Ratimorský ho drží v submisívnej polohe a len v niektorých scénach je jeho postava schopná zvýšiť hlas. Už dávno totiž vie, že to nemá cenu. V prvom dejstve koná pudovo a chce vykročiť zo životného stereotypu, ale už v druhom dejstve sedí zlomený za stolom, ktorý osvetľuje len sviečka. V poslednom dejstve je jeho Andrej so všetkým zmierený a mierne nervózny, pričom sa nebojí vyliať zlosť na nevinnom dieťati v kočiariku, ktorý necitlivo kočíkuje. Do svojej typickej na povrch flegmatickej polohy ho dostáva až príchod manželky Natálie (Erika Havasiová/Zuzana Marušinová).

Medzi ostatnými hercami bolo badať záblesk výrazného momentu a škály emócie, ale nedokázali výraznejšie zaujať. Bolo by však chybou obviňovať (len) poslucháčov. Preto je otázne, či mali Tri sestry dospieť až do podoby repertoárovej inscenácie alebo mali ostať len súčasťou na hereckej práci v rámci učebných osnov. Inscenácia nevypovedala takmer nič o Troch sestrách ani o konkrétnych hercoch. Práca s pedagógom určite mladým adeptom pomohla, ale bolo potrebné jej zverejnenie? Divákov nezaujíma proces, ale výsledok. A ten je v prípade najnovšej inscenácie Čechovovej drámy nekompaktný a nevypovedajúci.

Karol Mišovic

Anton Pavlovič Čechov: Tri sestry

réžia: prof. Martin Huba, scéna: Michal Lošonský, kostýmy: Martin Hrča, produkcia: Alexander Kmeť, Ľubica Drangová, Simona Babjaková, hrajú: Andrej - Daniel Ratimorský, Nataša - Zuzana Marušinová/Erika Havasiová, Oľga - Adela Mojžišová/Jana Dobiášová, Máša - Gabika Marcinková/Barbora Švidraňová, Irina - Soňa Hatalová, Tuzenbach - Milan Spodniak, Solonij - Tomáš Kostelník/Viktor Szabó, Veršinin - Roman Poláčik, Kuligin - Michal Rosík, Ferapont - Tomáš Kostelník/Viktor Szabó, Anfisa - Zuzana Marušinová / Erika Havasiová

Premiéra: 22.október 2010 v Divadle LAB, Bratislava