Rozhovor s dekanom Divadelnej fakulty VŠMU Petrom Mikulíkom

Peter Mikulík sa narodil 10.6.1941 v Trenčíne. Štúdium divadelnej réžie absolvoval v roku 1963. Už počas štúdia režíroval inscenácie Lasicu a Satinského a pôsobil ako herec v SND. Od roku 1966 režíruje v Slovenskom národnom divadle. Už viacero rokov vedie ročníky réžie na VŠMU. Od januára tohto roku je dekanom na Divadelnej fakulte.

• Čo Vás po nástupe do funkcie potešilo a čo Vás zasa sklamalo?

V prvom rade ma potešilo, to že som našiel úrad dobre zabehnutý. Že škola funguje. Teraz ide o to, aby chod školy šiel naďalej a potom ho prípadne môžeme zlepšovať.

• Máte nejaký konkrétny cieľ, ktorý by ste chceli za najbližšie štyri roky dosiahnuť?

Žiadne podobné postuláty som si ani nedával. Myslím si, že výchova na umeleckej škole musí hlavne fungovať. Za posledné štyri roky sa udialo viacero pozitívnych vecí v tejto oblasti. Napríklad aj to, že sa podarilo postaviť novú budovu. Hoci ešte sú veci, ktoré na nej nefungujú. Našou úlohou je teraz, aby sme spoločne našli naplnenie nového priestoru.

• Nová budova je tu, no stále nám mnohým pripadá akási prázdna. Minimálne jej určite chýba duch divadelnej školy. Uvažovali ste nad tým, ako ju spríjemniť tak pre študentov ako aj pre pedagógov?

Už som hovoril s pedagógmi a študentmi katedry scénografie, aby porozmýšľali, ako tú budovu zabývať. Nemyslím si, že by to malo byť riešené nejako oficiálne. Vidím tu priestor pre študentov, pre ich názory a nápady, ako si nové prostredie spríjemniť.

• A ako je to s peniazmi. Nič alebo máločo je dnes zadarmo a skrášliť priestor znamená aj preinvestovať nejaké prostriedky.

Všetko je o peniazoch. Tento stav trvá už roky, že peniaze nie sú. Vždy sa však nakoniec nejaké nájdu. Skúsme na to chvíľu zabudnúť a uvažujme, aká vízia by sa dala uskutočniť. Dostali sme tento rok dve ceny v Brne. Chcel by som napríklad, aby sme ocenenia niekde vystavili. Aby si diváci a študenti uvedomili, že Ondro Zachar a Ivana Kubačková dostali významné ceny z brnenského festivalu. A tých ocenení máme viac. A s nápadom nemusia prísť iba scénografi. Nech už to budú herci, vedci, režiséri alebo manažéri, každý dobrý nápad sa cení. Hlavne nech je nápaditý.

• Jedna vec je interiér a pohodová atmosféra v ňom. Akýmsi problémom je však aj vonkajškový dojem. Už rok hrávame v Divadle LAB, áno býva vypredané, avšak stále sa stretávam s nechápavou otázkou aj u ľudí z oblastí kultúry: „To je divadelná fakulta? A to tam máte aj divadlo? Vyzerá to ako nejaká firma.“

Jeden z pôvodných návrhov počítal s tým, že by sa priečelie budovy využívalo na propagáciu aktuálneho repertoáru. Budeme o tom ďalej uvažovať. Stále tu je táto možnosť.

• Ďalším z problémov je nízka hrávanosť predstavení. Často sa stáva, že inscenácia sa uvedie dvoma premiérami a najbližšiu reprízu má až o dva mesiace. V LABe sa aj skúša, aj hráva. A to až na zopár výnimiek takmer všetky inscenácie.

Všetko stojí na tom, ako sa na to budeme pozerať. Či je to učebný priestor alebo divadlo, ktoré by malo mať čo najväčšiu prevádzku. Pri súčasnej hyperprodukcii sme nad možnosti personálne aj priestorové. Mám pocit, že všetko je zakliate práve v dvojstupňovom štúdiu herectva. Od rozdelenia ich štúdia sa nám zdvojnásobil počet záverečných prác. Chcel by som sa aj na toto nejako pozrieť. Myslím, že zákon jednostupňové štúdium umožňuje.

• A čo využiť ostatné priestory? Máme ešte Kaplnku, Burkovňu, Štúdio 1. Niektoré inscenácie by sa mohli pripravovať priamo pre tieto iné priestory.

Čo sa týka Burkovne, nemôžeme nikoho nútiť tam pripravovať inscenáciu. Hoci sa tam kedysi hrávalo, teraz sa študenti sťažujú, že tam sú plesne alebo aspoň ťažký vzduch. Určite však podporím kohokoľvek, kto tam bude chcieť niečo urobiť po jednoduchej dezinfekcii. Horšie je to s Kaplnkou, pretože tá stratila akékoľvek zákulisie. Ostal nám iba malý priestor, s ktorým sa toho veľa urobiť nedá. Každopádne však nad tým budeme uvažovať. I keď ďalším problémom je, že Kaplnka je teraz, odkedy sme prišli o miestnosť č. 124 na hudobnej fakulte, skúšobný priestor tretieho ročníka herectva.

A čo sa týka toho rozdelenia inscenácií do rôznych priestorov. Chcel by som sa postarať o to, aby sme už koncom mája vedeli, čo sa bude hrať ďalší rok. Takže by to bolo možné.

• Už od začiatku minulého semestra, kedy sme sa definitívne presťahovali do nových priestorov riešime otázku, ako by mal alebo nemal fungovať bufet. Momentálne je to nevyužitý priestor.

Otázka je, čo si predstavujeme, aký sortiment by tam mohol byť. Ja si myslím, že to vyriešime kávami, nealko nápojmi, tyčinkami. Varené veci sa tam každopádne nebudú predávať. Nebránim sa tomu, aby sme tam nejakú formu bufetu či kaviarne mali. Musíme sa iba rozhodnúť, čo tam chceme. Ten priestor sa však nijako nedá nafúknuť a s tým musíme rátať.

• Nakoniec by ešte Reflektor a všetkých študentov určite zaujímalo, prečo ste sa rozhodli byť dekanom.

Bral som to hlavne ako nejakú výzvu. Dekanom som ešte nebol. Zatiaľ sa ukazuje, že je to veľmi zaujímavá práca. Najprv som sa síce bál, že bude viac byrokracie, ale vyzerá to tak, že toho nie je až tak veľa.

• Plánujete v tomto kariérnom raste pokračovať? Ani rektorom ste zatiaľ neboli.

Myslím, že takto to ďalej pokračovať nebude.

• Za Reflektor Vám držím palce vo Vašich plánoch a ďakujem za rozhovor

Aj ja ďakujem.

Otázky kládol Matej Moško

Minianketa s novými prodekanmi DF VŠMU

Mgr. Miro Dacho, ArtD. (Prodekan pre študijnú činnosť)

1. Čo plánujete urobiť za prvých 100 dní Vášho pôsobenia?

Porozmýšľať. Porozmýšľať, čo urobiť s tými ďalšími sto dňami.

2. Čo je vašou najväčšou prioritou?

Vydržať a vydržať ma.

3. Má divadlo zmysel?

Zmysel má divadlo.

doc. Mgr. art. Ján Kocman (Prodekan pre zahraničnú činnosť)

1. Čo plánujete urobiť za prvých 100 dní Vášho pôsobenia?

To bude asi dosť záležať na celkovom koncepte fakulty.

2. Čo je vašou najväčšou prioritou?

Momentálne je mojou prioritou mať spojazdnený počítač v ktorom ide bezchybný internet a zároveň sa vám, v prípade potreby môže niekto aj dovolať do kancelárie.
Inak sa podarilo rozhýbať už mnoho veci, ktoré sa roky nehýbali.
A každý deň sa podarí niečo "posunúť" vpred. To je pozitívne a zároveň stimulujúce.

3. Má divadlo zmysel?

Divadlo je paradox naletenia.
Takže, ak vám na to niekto naletí, tak hej. Ak nie...

doc. Mgr. Juraj Letenay (Prodekan pre umeleckú a vedeckú činnosť)

1. Čo plánujete urobiť za prvých 100 dní Vášho pôsobenia?

Okrem bežnej agendy, dotiahnuť niektoré moje nenaplnené predsavzatia z obdobia „dekanovania“.

2. Čo je vašou najväčšou prioritou?

Zaradenie VŠMU (a teda aj DF ako jej súčasti) medzi univerzitné vysoké školy je najmä výzvou do

budúcnosti. Pokúsim sa prispieť k jeho obhajobe.

3. Má divadlo zmysel?

Nájdu sa aj takí, ktorí sú schopní uvažovať o tejto otázke.

Michaela Kučová o Erasme v Lisabone

Erasmácke ghetto v Lisabone

Keď bolo jasné, že strávim zimný semester na lisabonskej Escola Superior De Teatro E Cinema, moje okolie reagovalo dvoma spôsobmi: „Hm, to sa od námahy nepretrhneš.“ a „Zober si svetre, nemajú kúrenie, zamrzneš.“ Moja reakcia na obe tvrdenia bola, že to predsa nebude také zlé. Dnes, po zimnom semestri strávenom v Lisabone, viem, že som Portugalsko v oboch smeroch podcenila.

ESTC ponúka štúdium len v portugalčine, no porozumieť tomuto jazyku za jeden semester natoľko, aby človek vedel plnohodnotne sledovať prednášky, je ambícia, na ktorú bohužiaľ erasmácky jazykový kurz nestačí. Napriek tomu, že portugalské televízne vysielanie tvoria prevažne anglické produkcie, len málo Portugalcov tento jazyk aj ovláda. Porozumejú vašim otázkam, odpovede sa však dočkáte len portugalskej. Moja anglická jazyková vybavenosť teda na škole medzi profesormi aj študentmi spôsobila jemnú paniku a môj pôvodný rozvrh skončil ako prevažne individuálne štúdium. Počas semestra som teda pracovala predovšetkým na samostatných zadaniach a niektoré predmety som absolvovala v angličtine, niektoré po portugalsky.

Odbor divadelnej produkcie je koncipovaný dosť odlišne od nášho, je zameraný predovšetkým na prácu, ktorú u nás vykonáva inšpicient. Potešujúca pre mňa bola absencia ekonomických predmetov a namiesto nich dostatok umeleckejšie zameraných hodín, ako dejiny divadla či výtvarného umenia. Sklamala ma však úroveň niektorých predmetov, ktoré, keďže ide o druhý ročník, niekedy ponúkali až zarážajúco základné informácie, akoby sme len prvýkrát počuli o fakte, že existuje niečo ako manažment v divadle. Navyše je fungovanie ESTC poznamenané klasickými južanskými klišé – nedochvíľnosťou, zmätkom, apatiou. Asi najväčším prínosom pre mňa boli exkurzie do zákulisia národného divadla a jedného z najväčších kultúrnych centier, kde nám zodpovední manažéri predstavili svojou prácu a spôsob fungovania ich inštitúcie. Dá sa povedať, že štúdium na ESTC je niekedy náročné svojou nenáročnosťou, ktorá môže viesť až k frustrácii. Našťastie Lisabon je plný príležitostí, ktoré pocit nevyužitého potenciálu v škole zaženú.

Samotná Amadora, lisabonský satelit, v ktorom sa škola nachádza, je jedna z najzaľudnenejších mestských častí. Väčšinu jej obyvateľov tvoria africkí emigranti a údajne sa v tejto časti hovorí až 60 jazykmi. Celý Lisabon je podobne pestrý a multikultúrny, od street artu, krásnych pláží a parkov či zbierok umenia osvietených zbohatlíkov až po tanečné divadlá, ktoré výrazne formovali portugalskú divadelnú scénu 90. rokov, erasmák sa nemá kedy nudiť. Samotní Portugalci sú veľmi priateľskí a tolerantní, no na ich prísľuby, napríklad že vám ukážu najlepšie miestne divadlá netreba brať vážne, ich pohodovosť hraničí s ľahostajnosťou.

Celý zážitok z erasmáckeho pobytu má vždy niekoľko špecifík, ktoré sa nemenia, nehľadiac na krajinu. To, že je študent erasmák je veľmi špecifická pozícia, spojená s určitým životným štýlom a skupinou, v ktorej sa nadväzujú vzťahy, či prístupom profesorov a náročnosťou štúdia. Veľmi výstižne to opísala moja profesorka portugalčiny – žijeme v takpovediac erasmus ghette. Koľko toho človek z tohto života vyťaží, naučí sa a užije si, je individuálnou záležitosťou. Napriek svojim chybám je Lisabon a ESTC pre takúto skúsenosť skvelé miesto. Mňa tá moja okrem iného naučila, že teplých vrstiev nikdy nie je dosť. Portugalsko totiž v rámci svojho tropického imidžu nezavádza ústredné kúrenie vo verejných ani obytných budovách a prímorská vlhkosť vo vzduchu spôsobuje výrazný chlad, aj keď teplomer ukazuje príjemných 10 stupňov. Prekvapivo je to teda práve Portugalsko, kde som v decembri, sediac dve hodiny v ľadovej učebni, pochopila význam spojenia „premrznúť do kosti“. Takže prípadní záujemci o pobyt v tejto krásnej krajine: Zoberte si svetre!

Michaela Kučová

Karol Mišovic o Erasme v Prahe

Skvelý Erasmus v Prahe

alebo

Pár dôvodov, pár porovnaní a záverečná pointa

Na VŠMU, ale neskôr aj na DAMU, sa ma mnohí pýtali prečo som si vybral pre svoj Erasmus vybral práve Prahu? Veď som si mohol vybrať aj z iných, exotickejších a vzdialenejších destinácií. No prečo? Lebo jazyková bariéra je v Prahe minimálna (ak teda v rozhovore nespomínate svokra, ceruzku, cencúľ, bociana alebo servítku) a každý kto už počul niekedy moju angličtinu by sa ma na podobnú otázku asi nespýtal. Ale dôvod nebol len v tom. Slovensko a Česko majú spoločnú históriu a z nej čerpajúce aj dejiny divadla. A keďže ja, fanúšik divadelnej histórie, hereckých generácii a konkrétne milovník Tyla, Hilara a Hany Maciuchovej som v tom videl najlepšiu možnosť ako sa dostať práve do centra diania a prehĺbiť si vedomosti nielen o menovanej trojici. Tretím dôvodom bol ne/ďaleká vzdialenosť do domova. Veď si uvedomte, že som nikdy predtým nebýval na internáte !!! A chuti po domácom rezni (šnicli) nerozkážem. J

Čo sa týka konkrétne štúdia na DAMU, neuveriteľne ma prekvapilo milé prijatie mojej osoby. A ak nepočítam byrokratické adiministratívne a podľa mňa veľakrát zbytočne preceňované papierovačky, môj pobyt bol absolútne bezproblémový a nekonfliktný. Skvelí ľudia, skvelá moderná izba na internáte v centre mesta (podotýkam, že som býval na „jednotke“), výborné knižnice a pravdaže skvelá Zoo. J

Ak by som mal pomenovať niekoľko rozdielov medzi DF VŠMU a DAMU, v prvom rade musím spomenúť Café Disk. Kaviareň v budove školy, kde študenti majú možnosť spolu posedieť, najesť sa, (opiť sa), alebo prečkať pauzy medzi prednáškami. Druhou zmenou bolo pre mňa prevádzkovanie školského Divadla Disk, ktoré na rozdiel od nášho Labu hralo aj dvadsaťkrát do mesiaca. Čo je pravdaže spôsobené inými súvislosťami ako u nás, ale musím podotknúť, že naše inscenácie sa úrovňou tým z DISK-u veľmi ľahko vyrovnajú (hovorím len o aktuálnom repertoári oboch divadiel). Treťou a pre mňa asi najväčšou zmenou a zároveň výhodou bola prístupná kopírka a hlavne scaner, kde som si, podotýkam zdarma, nascenoval niekoľko zaujímavých a na Slovensku nedostupných kníh. Takže ak by chcel niekto Klicperu, Corneillovu Komickú ilúziu alebo libreto Chicaga, nech sa mi pokojne ozve. Inak mám pocit, že ma v školskej knižnici nejako nemuseli, asi som tam bol príliš často. Zato v českom Divadelnom ústave som si našiel pevnejšie postavenie.J

DAMU podobne ako VŠMU je jedna veľká rodina. Aj keď u nás viac funguje medziľudské prepojenie medzi katedrami, keďže u nás sa pozná a bez problémov a zbytočných škrupulí porozpráva napríklad piatak herec s prvákom kritikom. To mi trošku na DAMU chýbalo, ale čo sa týka kolektívu mladých kritikov, či skôr kritičiek, keďže ako u nás, ženy boli v prevahe, nemôžem sa na nič sťažovať. Skvelí ľudia plní energie a humoru, ktorým kraľuje naša absolventka Evička Kyselová !!! Len som si medzi nimi urobil medzinárodnú hanbu, keďže som sa nechtiac pri jednom z posedení priznal, že netuším čo je Mozkomor (v slovenskom preklade Dementor). O takých sto, dvesto rokov asi už nebudú vedieť moje meno, ale to, že som nečítal Harryho Pottera a následne som netušil čo sa skrýva za týmto pojmom, tak na to nezabudnú !!! (Ale, že si nemenovaná spolužiačka pomýlila zebru so žirafou, tak o tom sa tam mlčalo).

Čo sa týka výučby a pedagógov, princíp funguje na podobnej úrovni a komunikácii ako u nás. Jedine s tým rozdielom, že u nich je to naozaj len o kritike a teórii divadla a veľmi tam absentujú hlbšie zamerané prednášky dejín divadla. A veru viem to posúdiť, dobrovoľne som totiž chodil na stredajšie ranné cykly týchto prednášok.

Síce som sa nenaučil žiaden nový cudzí jazyk a nevidel som exotické destinácie, ale mal som možnosť vidieť vyše päťdesiat inscenácii rôzneho žánru (od Wilsnovej Věci Macropulos, cez Nadávky publiku v Divadle Komedie až po Divotvorný hrniec v Divadle na Fidlovačke), ale aj úrovne. Zmenil som prostredie, prečítal som si knihy, ku ktorým sa na Slovensku dostanete len náhodou, dokázal som prežiť na internáte, spoznal som nových ľudí a bližšie som sa oboznámil s kontextami a historickými súvislosťami v českom divadle. A HLAVNE ... veď Praha je bližšie k Plzni, Libercu, Ústí nad Labem a Dvůru Králové ako Bratislava. A v každom z týchto miest majú predsa Zoo a v tej Zoo žirafy !!! Podotkol by som, že Česká republika je jedným z najväčších chovateľov žiráf na svete. Takže až teraz som asi prezradil najzávažnejší dôvod prečo som si vybral práve Prahu. Ale to hádam nie. Veď aj ten Wilson bol fajn ...

Takže ERASMUS naozaj každému odporúčam!!! Zmena vzduchu a spoznanie podobne zameranej školy vám určite len pomôže a keď náhodou nie, tak určite tam budú mať nejakú tú Zoo. J

Karol Mišovic