Komédia o boháčovi a Lazarovi

Obľúbená moralita o boháčovi

Na chodbe pred Štúdiom 1 sa ozývajú slovenské ľudovky. Študenti odchádzajú z posledných večerných prednášok, miešajú sa s návštevníkmi divadla. Takmer každý si aspoň pohmkáva melódie známych krčmových pesničiek. Divadelné štúdio, z ktorého znejú zvuky harmoniky a mierne opilecký spev, sa premenilo na krčmu. Už aj tak atmosférickému priestoru dodávajú oddaní herci s použitím minima rekvizít ducha pravého dedinského výčapu. V navodenej atmosfére sa potom nesie väčšina predstavenia. Kto práve nevystupuje, sedí za stolom a sleduje dianie, kde – tu preruší hru pesničkou a nakoniec si všetci spolu zaspievajú na klaňačke. Pridajú sa aj diváci.

Uprostred javiska, teda v rohu miestnosti stojí odhalená drevená konštrukcia. Od začiatku sa dá tušiť jej trojpodlažnosť. Hoci je najprv peklo zakryté obrusom, vertikálne rozdelenie scény typické pre náboženské morality dominuje priestoru. Proti tejto koncepcii nejde ani samotná inscenácia. Postavy čertov stvárňujú nízke marionety, ktoré hrajú na podlahe – pod úrovňou spodného trámu symbolicky oddeľujúceho zem od pekla. Boha hrá živý herec, sediaci takmer neustále na streche symbolického domu. Až na Boha má teda každá postava svoje bábkové alterego. Keďže ho má aj Smrť, čerti a anjeli, neplatí rozdelenie na prirodzené a nadprirodzené postavy. Boh teda ako jediná neovládaná postava môže byť akýmsi hýbateľom pozemských a dokonca aj pekelných osudov. Teda mohol by byť. Jeho predstaviteľ Vladimír Kucharovič mierne zaostáva za ostatnými hereckými výkonmi. Na javisku sa akoby stráca a na jeho prítomnosť niekedy dokonca zabúda aj réžia.
Študentka bábkarskej réžie Zuzana Kollárová sa podujala na dosť náročnú úlohu. Kyrmezerova hra je totiž na VŠMU známa asi každému. Školská inscenácia Milana Sládka z roku 1964 patrí k základnému výučbovému materiálu dejín slovenského divadla. Všetci videli záznam, predpokladá sa, že všetci budú môcť aspoň trochu porovnávať. Režisérka zvládla túto neľahkú úlohu minimálne bez ujmy na cti. Od Sládka ani zbytočne nepreberala nápady, ani nepodliezla latku, ktorú nastavil.

Inscenátori v internetovej anotácii kladú otázky o živote, smrti a živote po smrti. V inscenácii sa už filozofie nedočkáme. Najviac asi pokrivkáva interpretácia Lazara. Rozprávkovo dojímavý obraz jeho výstupu do neba sa bije s istou mierou pokrytectva, s ktorým žobral u Boháča. Prirodzene tu vyvstáva otázka, či si Lazar nebo zaslúžil alebo je rovnako dvojtvári ako Boháčovi sluhovia. Odpoveď sa však nedozvieme a aj otázka vlastne odíde do stratena. Ostatní sú jasní. Boháč je nenapraviteľný, jeho žene spadne po smrti manžela reťaz z nôh a sluhovia sú prirodzene pragmatický.

Herci, študenti druhého ročníka bábkového herectva, sa zmocnili rolí podľa svojich možností. V duchu všeobecného krčmového veselia udržali celú inscenáciu. Občas sa síce stáva, že tí, čo práve nehrajú, sedia pri hudobných nástrojoch tak trocha zmätene, nekazí to však celkový dojem. Častejšími reprízami sa tento nedostatok pravdepodobne odstráni. Boháčovi Andreja Sisáka veríme. Je chamtivý no zároveň poživačný, po smrti je zhrozený zo svojho osudu a z ďalšieho vývoja na zemi, trpí. Naopak Lazár Lukáša Tandaru je ako sme už spomínali, problémový. Herec ho síce zvláda s ľahkosťou, avšak ťažko sa dajú pochopiť motivácie Boha, ktorý takéhoto Lazára vzal do neba. Režisérka relativizuje božiu spravodlivosť. Buď sa Lazár dostal do neba pretože hladoval, alebo preto, že sa pred smrťou modlil. Hoci je z kresťanského hľadiska druhá možnosť akceptovateľná, z hľadiska odkazu inscenácie nie je dotiahnutá do dôsledkov.

Celej scénografii dominujú parohy a drevo. Interpretácia režisérky priamo ponúka tému Boháča ako paroháča. Jeho žena si pri svojom mužovi veľa neužije - napriek tomu, že je rozhadzovačný, manželka z toho nemá potešenie. To nachádza po jeho smrti v náručí sluhu. Parohy, ktoré nájdeme na väčšine výtvarne veľmi podarených bábok však nenesú druhý význam. Dodávajú bábkam na fatálnosti, vyvolávajú pocity smrti, konečnosti a dodávajú na hrôze, avšak nevravia o manželskej nevere.

Herecky zvládnuté, režijne na úrovni, ale s dramaturgickými s trhlinami. Takto by sa dala zhodnotiť najnovšia inscenácia Mokošovho prekladu Kyrmezerovho textu v Štúdiu 1. Bolo by to však málo. Každé predstavenie je totiž hlavne zábava. Neviazaná sranda a radosť z dobrej hudby, prirodzenej krčmovej atmosféry a milého príbehu. To je to, čo robí z predstavení tejto inscenácie vyhľadávanú oddychovku.

Matej Moško

Pavel Kyrmezer: Komédia o boháčovi a Lazarovi

réžia a dramaturgia: Zuzana Kollárová,
scéna a kostýmy: I. Macková, J. Korčeková,
produkcia: I. Csornaiová, M. Jurík

hrajú: A. Sisák, M. Ryšavá, K. Mackovčáková, S. Fico, M. Bodyová, L. Tandara, T. Mravcová, M. Mihálek, V. Kucharovič

premiéra: 1. 4. 2011, Štúdio 1 Zochova, VŠMU Bratislava