Obľúbený príbeh Sna noci svätojánskej stvoril William Shakespeare na prelome 16. a 17. storočia. Napriek tomu sa tento text aj dnes javí ako nadčasový, preto pri inscenovaní nebolo potrebné použiť priveľké množstvo aktualizačných prvkov. Jedným z nich bol mobilný telefón - postavu Egea vníma divák len ako niekoho na druhom konci telefónu, čo dej nielen aktualizuje, ale aj osviežuje. Dá sa povedať, že jednotlivé prvky inscenácie spája snovosť, nápaditosť, originalita a zároveň jednoduchosť a ľahkosť spracovania. Na javisku sa odohráva autentický sen, ktorý sa môže prisniť takmer každému.
Do deja nás uvádza Filostrates/Puk ohraničený multifunkčnou štvorstranovou čiernou plachtou, ktorá môže vertikálne meniť polohu podľa potreby. Zem pokrýva biely baletizol, na ktorom sú na začiatku v kôpkach porozkladané kostýmy postáv. Zadný prospekt tvorí biele plátno, na ktorom sa premieta videoart dotvárajúci atmosféru jednotlivých obrazov. Nad javiskom visí sieť s červeným lístím, ktorá taktiež v rámci inscenácie poskytuje niekoľko využití. Scénografiu (Ondrej Zachar) treba oceniť, pretože vo svojej jednoduchosti obsahuje viac významových rovín, ktoré sa však neotvárajú hneď v prvom pláne. Herci vo svojich výstupoch využívajú celý priestor divadla, všetky bočné mostíky i podlažia, schodiská, prízemie. Poeticky povedané, divákov sen je plný hercov. Rozhodnutie využiť priestor divadla naplno, vťahuje diváka do deja a umocňuje snovosť inscenácie.
Nemenej dôležitým prvkom aktualizácie sú kostýmy (Gabriela Paschová). Dvojice Tezeus/Hippolyta a Oberon/Titania (Mara Mayinga N‘Gueve Lukama, Peter Havasi), tvoria z kostýmového hľadiska dva rôzne celky. Tezeus s Hippolytou ako tajomný, do čierna ladený mafiánsky pár a na druhej strane Oberon s Titaniou ako bieli, éterickí vládcovia škriatkov a víl. Dvojice zaľúbencov, ktoré sa napriek peripetiám v deji nakoniec štastlivo nájdu, sú nevinne krásna Hermia (Andrea Sabová) a mladícky svieži Lysander (Juraj Ďuriš) v červeno-bielych farbách. Zvodná Helena (Ivana Kubáčková) a Demetrius (Peter Brajerčík) sú čierno-žltí. Treba podotknúť, že tento kostýmový celok, teda štvorica zaľúbencov, je zaujímavo riešený. Farebne je jasné, kto ku komu patrí, no základný konflikt v deji toto vnímanie narúša. Divák by (možno) čakal, že vyzývavej Helene sa bude páčiť skôr fešák Lysander, no ona behá za ťuťkom Demetriom, ktorý ma pletenú vestu, vyťahané ponožky a celkovo pôsobí, akoby ho obliekala mamička. Kostýmové riešenie teda nepracuje s klasickými stereotypmi dvojíc. Puk a Filostrates, ktorých stvárnil Michal Režný má najnápaditejší kostým - tvorí ho biela priliehavá plachta, kukla, ktorá sa variabilne mení a prispôsobuje. Výstupy štvorice remeselníkov (Petra Väzba - Csilla Tarr, Kubo Klbo - Martin Šalacha, Fero Píšťala - Ivan Petro a Rudo Hoblík - Marián Viskup/Michal Režný) nosí flanelové kárované, „remeselnícke“ košele. Ich výstupy na scéne oživujú i tri staré bicykle, na ktorých dokazujú svoju akrobaciu a zmysel pre artistné prvky. Veľkým kostýmovým celkom je i skupina škriatkov a víl, ktorí vytvárajú jeden pekný obraz. Kostýmom je biela priliehavá plachtovina, ktorá jemne deformuje fyzické črty.
Áno, vhodné súčasné kostýmy, farebnosť umocňujúca problematiku vzťahov, aj toto nahráva ku konečnému pútavému charakteru inscenácie. Okrem už spomenutých bicyklov, Puk využíva vínový pohár naplnený vodou, krúžiac prstom po okraji jeho tenkej steny vydáva jemne vysoký tón, ktorým diváka ponára do prichádzajúcich výstupov. Systém osvetlenia citlivo dotvára atmosféru a spolu s premietaním na plátno konotuje nadreálnosť snových pasáži v hre.
Veľmi výrazná je i hudobná stránka, pretože sa citlivo podieľa na snovom podfarbení inscenácie. Hudba však nie je špeciálne komponovaná pre potreby inscenácie, ale tvoria ju už existujúce zvukové nahrávky. O to viac oceňujem výber konkrétnych zvukových stôp v jednotlivých obrazoch.
Herecké výkony tvoria v neposlednom rade veľmi silnú a výraznú stránku inscenácie. Prvé, čo si divák všimne u všetkých hercov je oduševnenosť, s akou sa každý chopil svojej úlohy a nasadenie v ich prejave. Všetci herci ukázali veľkú mieru talentu, preto sa nedá vyzdvihnúť výkon jednotlivcov. Prekvapuje ma, že niektorí si stále, i keď v neveľkých náznakoch, neodpustili parodovanie pedagógov. Isteže, pôsobí to vtipne, no autenticita v ich prejave by bez týchto „prídavkov” získala väčšiu silu. Plusovým bodom je využitie slušného spektra techník a cvičení, s ktorými sa pri štúdiu herectva stretli, ba človek má pocit, že vidí i viac.
Réžia (Michal Vajdička) precízne narába aj s mizanscénami, celkovo je na prvý pohľad vidieť dobre odvedenú prácu skúsenejšieho režiséra s hercami. Inscenačný tím priniesol do LABu súčasne spracovaný sen, ktorý hýri akciou, nápaditosťou, kreativitou, zainteresovanosťou, ktorý divákovi ponúkne niečo krásne a divadelné.
Radovan Kuštek
William Shakespeare: Sen noci svätojánskej
Preklad: Ľubomír Feldek
Úprava a réžia: Michal Vajdička
Dramaturgia: Zuzana Bírešová
Scéna: Ondrej Zachar
Kostýmy: Gabriela Paschová
Produkcia: Lenka Bartošíková, Lenka Görfölová
Hrajú: Peter Havasi, Mara Mayinga N’Gueve Lukama, Juraj Ďuriš, Peter Brajerčík, Andrea Sabová, Ivana Kubáčková, Marián Viskup, Michal Režný, Csilla Tarr, Martin Šalacha, Ivan Petro
Premiéra: 15. november 2010 v Divadle LAB
Premiéra: 15. november 2010 v Divadle LAB
