Mami? Čo je to hriech?
Inscenácie ako Tajovského jednoaktovky najviac prekvapia ľudí, ktorí prichádzajú do divadla s predsudkami typu „To bude nejaká ľudová inscenácia, ale stoličky z Ikei... Dúfam, že to nebude interaktívne, kde parkuješ?” (vypočuté v publiku LABu pred začiatkom predstavenia) Ale nepredbiehajme.
Matka
Dojímavý príbeh o matke, ktorá sa vzdá svojho šťastia v prospech svojej dcéry. Scénu (Veronika Keresztesová) tvorí zhora šikmo zavesená drevená konštrukcia, ktorá evokuje strechu domu. Na nej je zavesený kríž a petrolejová lampa, zľava niekoľko hrušiek a dva vešiaky. Vzadu je zostava stoličiek bez operadiel, ktoré dokopy vytvárajú kachle, sú na nich umiestnené aj dvierka do piecky a niekoľko rekvizít (metla, fľaša). V ľavom rohu je zavesený drevený štvorec - okno. V strede sa nachádza čierny stôl s troma drevenými stoličkami ktoré majú rôznu výšku, ale ten istý tvar. Scéna je v oboch jednoaktovkách rovnaká, mení sa iba minimálne. Na prvý pohľad je scéna mohutná, objemná, no keď si po chvíli divák zvykne, začne pôsobiť prosto, jednoducho. Zároveň však vytvára charakter inscenácií. Neukrýva veľa, diváka veľmi neprekvapuje, ale koncept scény vhodne poskytuje priestor na to, aby herecká zložka vynikla čo najviac. Predovšetkým herci sú teda tí, ktorí dávajú tomuto príbehu život, odkrývajú ho. Pomocou rekvizít napĺňajú priestor jemnými symbolmi, ktoré vnímavý a citlivý divák môže odčítať. Najvýraznejší je hádam symbol múky, ktorá postupne, prostredníctvom postavy Zuzy, zaplní celú podlahu hracieho priestoru. Múka samotná možno nie je symbol, ale evokuje popol. Tento symbol zosobňuje Zuzinho mŕtveho muža a možno i nakoniec preto sa nevydáva za Ďura Boháča, pretože duch jej muža sa ešte nachádza v dome. Kostýmy (Michaela Mokrá) sú prosté, žiadne výrazné odlišnosti sa na nich nenachádzajú, dobre dopomáhajú k výraznejšiemu dojmu z herectva. Svietenie neposkytuje výrazné dramatické zmeny, dotvára však celkovú atmosféru. Ľudová hudba je veľmi významný prvok, no nenarába sa s ňou zbytočne. Všetky tieto výtvarno-hudobné zložky hrajú v prospech herectva, umožňujú mu vyniknúť. Na tomto sa však zakladá nesúrodosť inscenácie, pretože vyniknú len polovične. Najsugestívnejšie pôsobia výkony Barbory Švidraňovej v úlohe Zuzy Holúbkovej a Romana Poláčika v úlohe Janka Koreňa. Obaja dobre pochopili svoje postavy a dali im svojský výraz. V opozícií sú výkony Soni Hatalovej ako Aničky Holúbkovej a najmä Milana Spodniaka v úlohe Ďura Boháča. Barbora Švidraňová musela zobraziť vyše tridsaťročnú vdovu, úloha nie veľmi ľahká. V prvom rade dobre vystavala repliky z významového hľadiska. Jej prednes sa nezúžil k akejsi mechanickosti, ale naplnila ho smútkom, akousi melanchóliou, ale aj istou dispciplinovanosťou vo vzťahu k ostatným postavám. Ukázala však aj zamilovanosť a nehu, širokú paletu emócií. K dobrému dojmu z jej herectva dopomohla aj istá zemitosť v jej prejave. Citové premeny boli dôveryhodné, vnútorne naplnené. Anička v podaní S. Hatalovej je drzé dievčisko - nie natoľko, aby svojou matkou opovrhovala, ale dosť rozmaznané na to, aby si vydupalo svoje. Jej prejav však nepôsobil natoľko prirodzene ako u Zuzy. Bol o čosi mechanickejší, štylizovanejší, nemožno však povedať, že po celý čas. Boli aj pasáže, kde jej herectvo pôsobilo harmonicky aj napriek pubertálnej Aničkinej povahe. Prirodzene vo vzťahu k ostatným, nachvíľu to vytvorilo zaujímavý celok. Nepodarilo sa ho však udržať počas celého predstavenia, možno to bol zámer. Roman Poláčik ukázal aj na malom priestore veľa. Svojmu Jankovi dal srdnatosť, prostotu, výbušnosť, mladícku vitalitu a silu. Ale aj svojský rozum a až nerozumnú hrdosť. Poláčikov výkon popri Barbore Švidraňovej pôsobil najsugestívnejšie, jeho pocity a konanie bolo taktiež vnútorne zdôvodnené, pochopiteľné a odčítateľné. Milan Spodniak ako Ďuro Boháč v kontraste ostatných postáv pôsobil akosi strnulo, z jeho herectva je ťažké odčítať Ďurove pohnútky a to, že dlhé roky túži po Zuze. K tomuto prispieva najmä fakt, že jeho repliky boli premyslené, akoby nad nimi príliš dumal. Jeho prejavu chýbala už spomínaná zemitosť, prostota, jednoduchosť. Spodniakov Ďuro pôsobil príliš intelektuálskym dojmom, jeho emocionalita tu pôsobí poddimenzovane. Pasáže, kedy všetko toto bolo cítiť, kedy to iskrilo, trvali prikrátko. Rytmus tejto jednoaktovky je vláčny, nikam sa neponáhľa, vďaka tomu je z hľadiska diváka, možné lepšie preniknúť do vnútorného rozpoloženia postáv.
Hriech
Príbeh o tom ako sa vracia manžel z Ameriky a jeho žena čaká dieťa so sluhom. Táto jednoaktovka bola oproti Matke poňatá o čosi odľahčenejšie, z režijnej koncepcie bol cítiť väčší nadhľad podčiarknutý jemnou komikou resp. až tragikomikou, ktorá vychádzala z odohrávajúcich sa situácií. Rytmus Hriechu je rýchlejší než pri Matke, má lepší spád. Ku koncu sa jemne spomaľuje, vďala čomu vyniká vážnosť a aj nedopovedanosť konečnej situácie. Scéna sa nemení, iba porozsýpaná múka je zamietnutá do okrajov scény a vytvorí hranicu, resp. imaginárne steny domu. Pribúda niekoľko nových rekvizít. Narábanie so svetlom aj hudbou je podobné ako v prvej jednoaktovke, no najmä koniec inscenácie vytvára výraznejší dojem z hudby. Kostýmy sú ladené podobne ako v prvom prípade, jednoducho a funkčne. Jedinou výnimkou je postava Andreja Kvaška, ktorý sa prinavrátil z Ameriky. Jeho kostým je oproti ostatným postavám výraznejší, modernejší. Herecké výkony sú vyvážené. Napriek tomu je najvýraznejšia Gabriela Marcinková v úlohe Bory. Marcinková nad ostanými vyčnieva najmä nadhľadom nad vzniknutou situáciou, možno hraničiaci až so sarkazmom. Jej prejav bol adekvátny postave, nazval by som ho prízemnejším, uštipačným. Našla v nej tie správne emočné vlastnosti, jej postava si aj v nepríjemnej situácii vie zachovať rozum a vôľu, a nejakým spôsobom ju vyriešiť. Anna Nováková je v postave Evy zúfalé a stratené dievča, v hlave jej víria myšlienky na vraždu dieťaťa alebo na samovraždu. Táto fatálna postava je v ostrom kontraste s postavou prostoduchej Bory. Tomáš Kostelník ako Jano využil svoj fyzický fond, a ako sedliak, ktorý sa obáva trestu bol hodnoverný. V postave gazdu Andreja sa zaskvel Michal Rosík. Kým nevie čo sa stalo je jeho postava príjemná, svojím prejavom vhodne akcentuje situácie. Po prevalená hriechu sa mení sa na šialenca a vyťahuje zbraň. Následne však nastáva ďalšia premena, smerom k normálu, kedy si uvedomuje svoje hriechy z minulosti. Všetky jeho emočné premeny pôsobili motivovane a vyvážene.
V kontexte Tajovského inscenačnej tradície sa tvorcovia nepriklonili ani k prílišnému Zacharovskému folklorizovaniu a idealizovaniu, ani k poetike groteskného realizmu Pietora, ani k prílišnému psychologickému realizmu Borodáča. Samozrejme, inšpirácie pri veľmi detailnom pohľade možno badať, tomu sa zrejme vyhnúť nedá. Veľkým pozitívom je, že z javiskovej podoby týchto jednoaktoviek bola cítiť originálna poetika, režisérky do nej vložili niečo svojské. Povedal by som, že istým spôsobom i veľmi obohacujúce. Pretože nie vždy pôsobí niečo svojské i obohacujúco.
Radovan Kuštek
J.G. Tajovský: Matka, Hriech
réžia: Z. Liptáková (Matka), K. Lessayová (Hriech)
dramaturgia: J. Mikitková
hudbobný dramaturg: H.Kováčová
scéna a kostýmy: M. Mokrá, V. Kerezstesová
produkcia: L. Čalovková, M.Chudic
Matka – hrajú: B. Švidraňová, S. Hatalová, M. Spodniak
Hriech – hrajú: A. Nováková, M. Rosík, G. Marcinková, M. Rosík, T. Kostelník/M.Viskup
Premiéra: 21. január 2011, v Divadle LAB, Bratislava
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára