Ad Prevratanec

Prevratanec venovaný Kompánkovi

Prevratanec je tanec, pri ktorom si všetky veci, ktoré máme na sebe, musíme obrátiť na ruby. Ak nie sme dostatočne šikovní, lesné víly utancujú na smrť. Prevrátia nás hore nohami a vytrasú nám dušu z tela. Ak to vydržíme, môžeme my utancovať víly.

Režisér, dramaturg a dramatizátor v jednej osobe, Marek Kobeda, sa inšpiroval práve touto témou ľudovej rozprávky, ktorú prerozprával Ľubomír Feľdek.

„Píšťalkár“ nás vovedie do sveta víl, ktoré sa boja jedine Zubatej, pretože má nad nimi moc, i keď ony sami sú nesmrteľné bytosti. Požaduje od nich duše, ktoré majú utancovať na smrť. V dedine žije mladý a švárny šuhaj Janko Ďurovčík, ktorý je síce vychýrený tanečník, ale pijan bez peňazí. Keď k tomu pridáme ešte lakomú a chamtivú krčmárku a jej krásnu dcéru Katarínku, dostávame klasickú zamotanú rozprávku. Nechýba v nej humor, láska, napätie, riešenie nešťastia, trest ani šťastný koniec. Bonusom je ukážka ľudových zvyklostí, piesní, tancov a ľudových hier v období fašiangov, keď zima  prenecháva vládu jari. Taktiež ukážka dedinskej svadby, ako šťastný a radostný zaver, akýsi znak potvrdenia budúcej obnovy života.

Inscenácia pracuje so štylizovaným folklórom, ktorý reprezentujú kostýmy, spev a hudba (reprodukovaná, no sem-tam zahrá na píšťalke muzikant – Lukáš Lacko, akýsi tichý pozorovateľ, či rozprávač deja?). Dievčatá majú oblečené farebné plisované sukne s bielymi blúzkami. Pri premene na lesné žienky si na hlavy nasadia vence, na zápästia „cinkrlátka“ a vezmú do rúk plošné bábky na tyčiach. Mladý hrdina je taktiež oblečený v dedinskej klasike - biela košeľa a nohavice. Kostýmy smrti a krčmárky sú  odlišné svojou výtvarnosťou - nevadia, skôr zaujmú.   

Akcia sa koncentruje na malú plochu v rámci veľkého priestoru. Scénu tvorí niekoľko praktikáblov, z ktorých vzniká vyvýšená plocha. Na nej sa odohrávajú všetky výstupy, raz je to krčma, inokedy lúka. Prvky ako rám či stôl majú viacvýznamové využitie, herci so scénou pracujú dynamicky a pred očami diváka.

Víly si s pesničkou na perách prehadzujú plachtu, ktorú rozprestierajú na vyvýšeninu z praktikáblov, aby ju pretvorili na lúku. Pracujú s plošnými bábkami - vílami, tancujú a zvonia s náramkami. Práca herečiek (Mária Rogoňová, Alena Vojteková, Alžbeta Kamasová, Michaela Kučerková) s bábkami je v zásade primeraná a bola by aj presná, keby im to dovoľovala veľkosť priestoru vyvýšenej plochy. Sú príliš blízko seba a nemôžu sa uvoľnene hýbať, pretože sústreďujú svoju pozornosť na to, aby do seba nevrážali. Keď sa do tohto malého priestoru pridá ďalšia osoba,  práca v ňom je o to obtiažnejšia. Zjavné je to najmä pri prevratanci, kedy chcú víly Janka utancovať k smrti. Keď medzi víly vstúpi Zubatá, priestor sa naoko zväčší, pretože postava smrti je natoľko výrazná, až si do nej víly udržujú odstup.

Zubatá je spojením herečky a bábky. Michaela Čillíková pracuje so svojou Zubatou veľmi plasticky. Má do detailu prepracovaný každý pohyb hlavy, rúk i chôdze, verne vytvára atmosféru tajomna a čarov. Jej postava je najvýraznejšia z celej inscenácie.

Z lúky sa niekoľkými malými zmenami stáva dedinská krčma, kde sa pije, tancuje, spieva, no i „kuká“ po dievčatách. Krčmárka v podaní Veroniky Smutnej je veľmi vážna, snaží sa byť prísna a vytvoriť si autoritu, aj keď má ona sama ako krčmárka sklon k pijatike. Miestami však môže divák nadobudnúť pocit, že sa Smutná snaží hlavne o to, aby jej pri každom pohybe nespadol z hlavy prehnane vysoký čepiec, ktorý je výrazným doplnkom jej šiat. Svojím výkonom vnáša do hry komiku. Jej premena na ohnivú ženu prichádza v poslednej chvíli, keď si k nej Zubatá príde oddýchnuť. Vtedy sa horlivo nechá odviesť do sveta poznania nesmrteľnosti a večného života.

Janka Ďurovčíka, mládenca, ktorý pre pohárik vidí veci nevídané a počuje slová neslýchané, stvárnil Jakub Lužina. Jeho Janko je trošku nemotorný, trošku nespevavý, ale s mimoriadne výpovednou mimikou. Má byť síce najlepším tanečníkom v okolí, ale nevyhne sa miestam, kedy jeho pohyb pôsobí skôr dreveným dojmom. Jeho občasná spontánnosť je lepšia ako snaha dodržať všetky režijné pokyny. Miesta, kde je uvoľnený, kde nespieva, ale prestrašene komunikuje so Zubatou, či s krčmárkou, sú vydarenejšie ako iné.

Škoda, že inscenátori zúžili a obmedzili veľký priestor divadla Lab na malý centrálny bod, ktorý neposkytuje dostatočné miesto na rozvíjanie vzťahov a prácu s bábkami. Inscenácia je ako celok čistá, na hercoch však vidno, že nie sú stopercentne zohratí medzi sebou navzájom, ani s priestorom. Aj napriek drobným nedostatkom je na inscenácii vidieť snahu o čo najhutnejšie sprostredkovanie folklórneho príbehu, ktorý je venovaný Vladimírovi Kompánkovi - sochárovi a maliarovi zo skupiny Galandovcov, ktorý zomrel v januári tohto roku. Bábky v inscenácii majú črty jeho tvorby a aj farebne sú ladené ako jeho sochy a maľby archetypálne znakových krajiniek a postavičiek. V bulletine režisér Kobeda ďakuje Kompánkovi post mortem, pretože „inscenácia vznikla aj pomocou štúdia jeho celoživotného diela“.

Zuzana Šnircová

Prevratanec

réžia/dramaturgia/scenár: Marek Kobeda

hudba: Zuzana Mojžišová

nahrávka hudby: Juraj Burian, Ajdži Sabo

majster zvuku: Tobias Potočný

choreografia: Libuša Bachratá

kostýmy: Zuzana Pristašová

realizácia kostýmov: Petra Hulinová

scéna a bábky: Michal Simandl

produkcia: Simona Babjaková, Michal Knopp

hrajú: M. Rogoňová, M. Čilíková, J. Lužina, A. Kamasová, M. Kučerková, A. Vojteková, V. Smutná

Premiéra: 15. marec 2011 v Divadle Lab v Bratislave