Každé nové naštudovanie ktoréhokoľvek textu A. P. Čechova je pre divadlo výnimočnou udalosťou. Ak ide konkrétne o text Tri sestry v réžii tak výraznej osobnosti slovenského divadla ako je Martin Huba a navyše v divadle študentov VŠMU, z premiéry sa stáva „Premiéra“. Inscenačná tradícia, úloha dramatika v učebných plánoch DF VŠMU, to všetko má za následok zvýšenú pozornosť. Ktoré tematické línie budú dominovať? V čom budú tieto Tri sestry iné oproti ostatným? A mnoho ďalších otázok sa prirodzene vynára dávno predtým, než čo i len začne skúšobný proces. Aká je teda posledná premiéra divadla LAB?
Réžia akcentuje najmä študentský charakter inscenácie. Snaží sa povedať – ešte sa len učíme a samotný proces tvorby je pre nás dôležitejší než výsledný javiskový tvar. Inscenácia sa začína čítačkou textu. Herci sú v civilných odevoch, čítajú text z papiera a snažia sa nájsť správnu intonáciu, akou treba predniesť jednu z Oľginých replík (Jana Dobiášová). Tento motív sa zopakuje aj na začiatku druhej polovice inscenácie a aj v jej závere. Divadlo na divadle po celý čas pripomína aj vešiak s oblečením – umiestnený je uprostred zadnej steny a okrem svojej prirodzenej funkcie symbolizuje dvere, ktorými herci prichádzajú na scénu.
Divadlo na divadle však neslúži len na zvýraznenie študentského charakteru. Upozorňuje zároveň, že hoci Čechovov text má takmer 110 rokov, stále obsahuje množstvo súčasných tém.
Režijná koncepcia Martina Hubu kladie na prvé miesto herca. On je primárnym nositeľom znaku a na jeho výkone záleží aj celkové vyznenie daného predstavenia. Tu sa dostávame k najväčšiemu problému celej inscenácie -ním je sterilnosť drvivej väčšiny hereckých výkonov. Možno z nej však viniť iba samotných hercov? Neskrýva sa problém kdesi hlbšie?
Nie je tajomstvom, že dramaturgický výber textu reaguje na najmä na jeden fakt. Študenti štvrtého ročníka katedry hereckej tvorby mali zatiaľ pomerne málo skúseností s inscenovaním ťažiskových diel svetovej dramatiky. Cieľom bolo teda pracovať s hercami iným spôsobom než doteraz a ukázať ich v mierne odlišných polohách. Aký je teda konečný výsledok? Nuž zdá sa, že presne opačný. Realita je totiž taká, že herci akoby sa vrátili o štyri roky dozadu (výnimkou je Jana Dobiášová, ktorá bakalársky stupeň absolvovala na katedre bábkarskej tvorby a v tomto kontexte ju preto nemožno porovnávať).
Ak totiž bolo ambíciou prostredníctvom skúšobného procesu dobehnúť technické nedostatky, ktoré sa v minulosti zanedbali, vynárajú sa nasledovné otázky: Prečo hlavné postavy znázornili opäť tí istí herci a tí čo dostávali menej priestoru sú v úzadí aj teraz? Prečo sa nedostatky v javiskovej reči nezmenšili? A prečo sa vlastne tieto nedostatky riešia v rámci skúšobného procesu a nie na prednáškach na to určených? Prečo sa k s spomínaným nedostatkom navyše ešte pridala spomínaná sterilnosť?
Odpovedať si dovolím len na poslednú z otázok. Základ celého problému totiž spočíva práve v réžii, práci s hercom a kompozícii mizanscén.
Človek nemusí byť práve fanatickým návštevníkom Činohry SND, aby videl jedno - na scéne sa často nestretávajú postavy interpretované danými hercami, ale herci interpretujúci postavy, tak ako by ich stvárnil Martin Huba. Obzvlášť viditeľné je to pri Veršininovi Romana Poláčika, nezaostávajú však ani ostatní. Ak teda na javisku vidíme gestá, intonácie a pohyb Martina Hubu, asi ťažko možno hovoriť o osobitom stvárnení postavy. Drobnú výnimku tvorí iba Daniel Ratimorský (Andrej), ktorý inklinuje k civilnému herectvu. Samozrejme, možno mať námietky, že vďaka tomu vidíme často recyklovanie jedného základného modelu, ktorý herec vždy len minimálne upraví pre potreby tej ktorej postavy. Práve v Troch sestrách ho ale tento prístup robí výnimočným. Diváka zaujme, pretože je iný než zvyšok súboru. Uvoľnenejší, no najmä osobitý. V tomto kontexte sa však opäť vynára otázka. Ak bolo ambíciou pracovať s hercami mierne odlišným spôsobom než pri inscenáciách, ktoré režírovali študenti KDR, prečo ponúka tento herec presne to isté, čím bol špecifický v predchádzajúcich inscenáciách?
Problém mizanscén a javiskového konania súvisí najmä s ich nelogickosťou. Herci sa pohybujú preto, aby sa hýbali. Hlbší význam možno hľadať len v výnimočne. A keď už, tak väčšinou pôsobia falošne. Najvýraznejším príkladom je napríklad posledná scéna, kedy sestry stoja resp. sedia vedľa seba držia sa za ruky a „vznešene hľadia do diaľav“. Dôvod, prečo tento moment pôsobí falošne presne dokumentuje problematiku mizanscén v Troch sestrách všeobecne. Ich vyprázdnenosť spočíva v ich klišéovitosti. Nemôžu diváka zaujať, pretože ich už stokrát videl. Nie sú znakom, ale automatickým pohybom. Stráca sa ich podstata, ktorou je obsah. Sú len prázdnou formou. Inými slovami sú presne tým, čo Peter Brook nazýva Mŕtvolným divadlom.
Mŕtvolnosť (tak ako ju popisuje Brook) je základnou prapríčinou všetkých nedostatkov tejto inscenácie. Ak totiž gestá patria režisérovi a nie hercovi, ak mizanscénam chýba obsah, ak vonkajšie znaky postáv prekrývajú charaktery (Ferapontova hluchota a staroba, Anfisin vek), nemožno očakávať silu príbehu, ktorý spočíva v jeho obsahu.
Miro Zwiefelhofer
A. P. Čechov: Tri sestry
réžia: prof. Martin Huba
scéna: Michal Lošonský
kostýmy: Martin Hrča
produkcia: Alexander Kmeť, Ľubica Drangová, Simona Babjaková
hrajú:
Soňa Hatalová, Adela Mojžišová/Jana Dobiášová
, Milan Spodniak, Tomáš Kostelník/Viktor Szabó, Gabika Marcinková/Barbora Švidraňová
, Roman Poláčik, Daniel Ratimorský, Michal Rosík
, Zuzana Marušinová/Erika Havasiová
