streda 8. júna 2011

Hravosť ako obsah aj forma

Nebýva železným pravidlom, aby študenti réžie resp. dramaturgie ešte počas svojho štúdia jasne definovali nie len svoje formálne nazeranie na divadlo, ale aj jasne profilovali tému, ktorá je pre nich dlhodobejšie určujúca. Jednou z výnimiek je režisérka J. Rázusová. Tá už niekoľko rokov potvrdzuje, že v javiskovom tvare sa snaží jazykom činohry s prvkami fyzického divadla reflektovať tému divadla ako hry.
Jej posledná „školská“ inscenácia Viktor alebo vláda detí toto smerovanie jasne potvrdzuje.
Režisérka spolu s dramaturgičkou M. Zakuťanskou text do značnej mieri upravili. Posunov bolo viacero. Niektoré postavy sa zlúčili, iné zmizli úplne a tým pádom sa z časti zmenili aj ich motivácie. Preto nie Vitracov ale Rázusovej a Zakuťanskej Viktor alebo vláda detí rozpráva príbeh domácnosti Paumellových. Malý Viktor je dieťa, ktoré práve oslavuje deviate narodeniny. Na pozadí tejto oslavy sa postupne odkrývajú všetky tajomstvá dospelých i detí. Viktorov otec Charles (V. Szabó) má pomer so slúžkou Lilly ( E. Havasiová), ktorú v jej izbe rovnako rád navštevuje aj Viktorov starý otec generál Etienne Lonsegur (D. Ratimorský). Charles však popritom stíha  udržovať vzťah aj s rodinnou priateľkou Théráse Magneauovou (Z. Marušinová), pričom je aj biologickým otcom jej dcéry Ester (A. Mojžišová).
Každá z týchto postáv preto musí neustále hrať, či predstierať svoje túžby, vášne, city atď.
To všetko vytvára pôdorys pre jednu veľkú hru, v ktorej nie je jasné kto a čo predstiera a či vôbec predstiera.
J. Rázusová postavila inscenáciu tak, že hrací priestor je miestom stretu téz a nie charakterov  Javiskové postavy nemajú primárne za úlohu predstavovať ľudské príbehy ale tematické línie. 
V tomto momente javiskovému tvaru určite pomohlo, že režisérka a herecký súbor sa dobre poznajú. Celý herecký súbor podal výnimočne kompaktný výkon. K jednotlivým tvorcom nemožno mať výraznejšie pripomienky, avšak (práve preto) jednotlivcov prevyšoval celok. Práve herci sú totiž hlavným nositeľom znaku.
Herecké výkony jednotlivcov majú samozrejme viaceré silné miesta. Lili E. Havasiovej je najsilnejšia v momentoch kedy sa do popredia dostáva línia naivnej slúžky. Miestami je až paródiou (cielenou) na postavy slúžiek a naivných blondínok z červenej knižnice resp. holywoodskych filmov. Nechápavý pohľad a poddajnosť je pre ňu charakteristický v momentoch kedy ju krivo obviňuje Viktor, keď jej Charles naznačuje aby nechala otvorené dvere do svojej izby, keď ju obťažuje Viktorov starý otec. Povolanie slúžky chápe nie len ako službu domácnosti ale úplne podvolenie sa všetkým jej obyvateľom. Vo vzťahu Ester a Viktora možno vyzdvihnúť ich jemnú prácu s detským elementom ich postáv. Kým A. Mojžišová necháva svoju Ester výsostne v detskej polohe, pričom ale nikdy nepadá do klišé stvárňovania dieťaťa, u R. Poláčika je detskosť komplikovanejšia. Mieša sa totiž z dospelejšími polohami jeho postavy. Zdôrazňuje, že už má deväť rokov. Ester je preňho mladšia (na rozdiel od neho) detská priateľka. Viktor sa cíti vyspelejší a na prvý pohľad to dokumentuje hlavne krutosťou a manipuláciou so svojimi blízkymi. Ak prechádza do detskej polohy je to hlavne preto, aby ospravedlnil svoje správanie. Je však Viktor naozaj dospelejší? Práve pri tejto otázke sa opäť dostáva do popredia motív hry. Ak detskosť len hrá prečo sa tak nadšené hrá so svojim starým otcom? A hlavne prečo všetky dospelé prejavy jeho osobnosti sú buď parafrázou alebo doslovnou citáciou konania jeho príbuzných resp. starších známych. Pravda je teda taká, že Viktor je v skutočnosti rovnaké dieťa ako Ester. To čo hrá je práveže naopak dospelosť. Sklon manipulovať ľuďmi nepramení z jeho osobnosti, ale z „hrania sa“ na dospelých.
Najkrutejšie vyznieva táto Viktorova hra v kontexte jeho manipulácie s Antoinom Magneaunom (M. Rosík). Je najkrehkejšou postavou celého príbehu. Jeho manželka a priateľ mu zahýbajú pred očami, Viktor mu zámerne spôsobuje záchvaty, tým, že „neúmyselne“, spomína slovo zradca. Emilie (G. Marcinková) ho využije aby sa manželovi pomstila za neveru. V príbehu plnom zdanlivo nevinnej hry, ktorá smeruje k harmonickému záver bez fatálneho konca, je práve jeho smrť mementom. Celkovému vyzneniu pomohlo aj uchopenie tejto postavy M . Rosíkom. Tento herec vykonal počas svojho štúdia na VŠMU pravdepodobne najvýraznejší kvalitatívny progres. Už v úvode jeho štúdia bolo evidentné, že je výrazný typ využiteľný najmä v komických polohách. Postupne sa však začal technicky zdokonaľovať a jeho herectvo získalo na ľahkosti, uvoľnenosti a detailnejšej práci aj na lyrickejších črtách svojej postavy, či skôr lyrických kontextoch, ktoré jeho postava vyvoláva.
Režisérka inscenáciu postavila teda v prvom rade na hre. Dospelý sa pretvarujú, aby skryli svoje skutočné úmysly a to až do takej mieri, že v závere prichádza k úplnému rozštiepeniu osobností, kedy slová hovoria jedno, intonácie viet druhé a ich  význam v kontexte celku tretie. Text tak získava hneď niekoľko kontextov a divák je zámerne zneisťovaný do takej miery, že hranica medzi hrou a realitou je nečitateľná. Najvýraznejší je tento motív v časti kedy manželia Paumellovci idú spať. Navzájom si do očí hovoria ako sa chcú navzájom pozabíjať. Intonáciou viet sa však snažia vyvolať dojem, že tieto vety vravia zo žartu. Lenže ak je všetko iba hra ako vieme dôveryhodne rozoznať či je hrou obsah alebo formálne uchopenie slov?
Pandanta  k tejto hre dospelých tvorí hra detí. Viktor i Ester sa hrajú na dospelých aj s dospelými. V prvom uvedenom prípade však prichádza k prelínaniu reality a fikcie. Hrané situácie prebraté z reality v konečnom dôsledku opäť vplývajú na realitu a menia ju. Príkladom môže byť moment kedy Ester a Viktor opakujú rozhovor Charlesa a Thérése. A verejne tak odhalia ich pomer (hoci fakt je ten, že o ich vzťahu aj tak všetci dávno už vedeli, nik ho verejne nepomenoval).
Takáto interpretácia posunula Vitracov text od surrealizmu viac smerom k pirandellovskej línie divadla, ktorej primárnym objektom záujmu je stred resp. relativizácia hraníc medzi realitou a hrou/fikciou.
Samozrejme u J. Rázusovej nie je táto téma nová. V porovnaní s jej inscenáciou Tolstého Živej mŕtvoly však komunikuje omnoho čistejším a čitateľnejším spôsobom. Vyhla sa niektorým vedľajším motívom, ktoré inscenáciu ruskej klasiky retardovali a ponúkla výnimočne komunikatívny javiskový tvar, ktorý  napriek zdanlivo komplikovanej koncepcii komunikuje s divákom zrozumiteľne a je zaujímavý aj svojou ľahkosťou.
Ak má byť toto základ s ktorým režisérka opúšťa školu a odchádza do divadelnej praxe, je to základ určite dobrý. Popracovať by sa však ešte zišlo na vkladaní prvkov fyzického divadla do činoherného herectva. Tieto vsuvky totiž ešte v istých miestach pôsobia ťažkopádne a narúšajú ľahkosť a plynulosť javiskového tvaru. Pôsobia tak občas ako medzihry. Samozrejme aj to môže byť prístup avšak potom by sa ho patrilo zdôrazniť a prepracovať do omnoho väčšieho detailu.
Nuž ale bodaj by takto závažné nedostatky boli hlavným problémom všetkých slovenských inscenácií. Či už tých školských alebo profesionálnych.
réžia: J. Rázusová
dramaturgia: M. Zakuťanská
preklad: K. Balnayová,
scéna: M. Lošonský,
kostýmy: V. Keresztesová
hudba: L. Chuťková
hudobníci: L. Chuťková, V. Nikulín
produkcia: L. Drangová, H. Kopkášová
hrajú: R. Poláčik, V. Szabó, Z. Marušinová, D. Ratimorský, A. Mojžišová, E. Havasiová
G. Marcinková, M. Rosík
Premiéra: 04. február. 2011
Miro Zwiefelhofer

V rámci NOS-ky, mládež povinne do divadla

V rámci NOS-ky, mládež povinne do divadla



Mohli by sme si myslieť, že v dobe, kedy je osveta mládeže v kritických oblastiach na dennom poriadku, sú mladí ľudia dostatočne poučení o nástrahách, ktoré im život chystá a takmer všetko už vedia. Cigarety spôsobujú rakovinu, drogy spôsobujú všeličo, sex nie je nič nečistého, ale treba sa chrániť pred nechceným tehotenstvom a chorobami, AIDS nie je choroba homosexuálov, mali by sme byť tolerantní k menšinám (aj väčšinám), pretože rôznorodosť vytvára ten fascinujúci kolorit sveta. Informácie ich priam zahlcujú v škole, v časopisoch pre mládež, v televízii. Ale rozumejú teenageri týmto informáciám? Ako ich prijímajú? Sú im veci vysvetlené, alebo len oznámené? Nie je poznatkov napokon tak veľa, že sú skôr zmätočné než poučné? Nie je poúčanie kontraproduktívne? Odpovedá niekto mladým ľuďom na otázky? Čo sa deje v duši teenagera?


Navyše, každá minca má dve strany. Liberalizmus a demokracia neprodukujú jednstranné a jednoznačné názory a závery. Popri tolerancii sa uživí aj homofóbia, islamofóbia, rasová neznášanlivosť, popri nabádaní na zdravý sexuálny život funguje pornopriemysel, kult tela, sexizmus v médiách, ale aj náboženský puritanizmus, popri emancipácii diskriminácia, popri filmoch o škodlivosti drog dekriminalizačné tendencie. Z uvedených opozícií je zrejmé, aké hodnoty vyznáva autorka článku, nedá sa však nárokovať si patent na pravdu. Nič nie je čierne ani biele. Je niečo z toho správne? Ako si však vybrať? A ako si má vybrať dospievajúce dieťa? Koho poslúchnuť? Na koho radu sa spoľahnúť?


Všetky tieto a mnohé iné otázky odkrýva text súčasného britského dramatika Marka Ravenhilla Náuka o spoločnosti. Zároveň odhaľuje, aké modely správania dnešní mladí ľudia preberajú, aké názory zastávajú, ako sa vysporadúvajú s vlastnou sexualitou, ktoré pravidlá sú pre nich posvätné a ktoré vnímajú ako zbytočné, pripomína čoraz častejšie sa objavujúce sklony k násiliu a kriminalite medzi čoraz mladšími deťmi. Ravenhill je považovaný za jedného z priekopníkov tzv. in-yer-face alebo cool drámy, ktorá sa vyznačuje orientáciou na kontroverzné témy a využíva drsný jazyk (u Ravenhilla za všetky hry spomeniem Shopping and Fucking, 1996). U tohto autora je zaujímavá skutočnosť, že okrem hier pre dospelých píše aj pre mládež (okrem Náuky o spoločnosti napríklad Scenes from Family Life alebo Totally Over You). S mladými ľuďmi sa však vo svojich textoch nijako nemazná a realitu zobrazuje priamo, hoci niekomu by sa mohlo zdať, že hyperbolizovane. Je to zveličené, pomyslí si divák po zhliadnutí inscenácií Ravenhillových hier. Nie je to však len skutočnosť pod lupou?


Túto Ravenhillovu hru sa rozhodol (vôbec po prvýkrát na Slovensku) inscenovať v divadle Lab mladý režisér Ondrej Kaprálik, v preklade Michaely Zakuťanskej, s dramaturgickou pomocou Michala Jasaňa. Pri práci s textom inscenátori podrobili pôvodnú predlohu škrtom, vyčistili Zakuťanskej preklad a prispôsobili ho rétorike slovenskej mládeže. Dá sa povedať, že obstojne, hoci sa stane, že v predstavení niektoré pasáže pôsobia umelo a neprirodzene. Na druhej strane vulgarita, pre Ravenhilla ako pre cool dramatika typická, nie je v inscenácii nadužívaná ani prekážajúca.


V hre Náuka o spoločnosti ide o hľadanie vlastnej identity hrdinu Toma (Roman Poláčik), dospievajúceho chlapca, ktorý si nie je istý svojou sexuálnou orientáciou. Z intímneho odhaľovania chlapcovej duše sa však v Kaprálikovej réžii stáva nečakane veľká dráma, tak trochu Hamlet, tak trochu mysteriózny a temný náhľad do Tomovej mysle. Tejto “veľkorozmernej“ koncepcii nahráva aj priestor divadla, keďže javisko Labu je pre potreby tejto inscenácie snáď až priveľmi priestranné. Stalo sa tiež akýmsi trendom školských inscenácií používať balkóny na druhom či treťom poschodí a behať medzi nimi a dolným javiskom, čo je niekedy opodstatnené, no inokedy iba efektné. Miestami je táto monumentálnosť na škodu a žiadala by sa väčšia komornosť, avšak v niektorých momentoch je toto riešenie prínosné. Napríklad keď sa budúci Tomov milenec (Juraj Ďuriš) v nejasných kontúrach tlmeného svetla objavuje niekoľkokrát na balkóne ako akýsi zvláštny pozorovateľ (takmer ako Polónius v už spomínanom Hamletovi). Tento obraz je pôsobivým stelesnením Tomovho sna – Tomovi sa sníva o tom, že sa s niekým bozkáva, nevie však povedať, či je to muž alebo žena. Ani pri záhadnej postave sa spočiatku nedá zreteľne určiť, či ide o muža alebo ženu a Tomova úzkosť, s ktorou sen rozpráva, je u diváka znásobená týmto vizuálnym podnetom. Zároveň je pocit ešte vybičovaný znepokojujúcou melódiou, ktorá zaznie vždy, keď sa Tom opäť odhodlá o sne niekomu povedať.


Hudba (Peter Tomko) v inscenácii zohráva celkovo dôležitú úlohu, okrem iného preto, že istá časť inscenácie sa odohráva na diskotéke, na ktorej sa mladí ľudia radi združujú. Chvíle na parkete slúžia ako predely medzi dejotvornými výstupmi, efektívne sa počas nich mení scéna, pričom sa počas nich navyše dozvedáme z mála (pohyb, umiestnenie) veľa o jednotlivých postavách – kto je hanblivka, kto je rád vyzývavý, kto tam vôbec nepatrí. Práca s hudbou a tiež so svetlom nielen v týchto výstupoch tvoria organickú súčasť inscenácie, navodzujú atmosféru (tlmené svetlo v intímnych chvíľach a pod.) a hrajú spolu s hercami, podporujú dej na javisku, čo však niekedy pôsobí až zjednodušujúco ilustračne.


V Kaprálikovej absolventskej inscenácii je obsadená väčšina študentov súčasného štvrtého ročníka (prvého ročníka magisterského stupňa). Herecká úroveň tohto ročníka je veľmi jednotná, preto najmä v spoločných inscenáciách sa jednotlivci niekedy nedokážu dostatočne diferencovať. To väčšinou prispieva ku kompaktnosti a jednoliatosti javiskového tvaru, je však náročné hodnotiť individuálne výkony hercov. V tomto kolektíve však predsa len vyniká zvláštny talent (a zjav) Romana Poláčika. Tomu často režiséri zverujú postavy podobné Tomovi, postavy vekovo mladšie než je herec sám, ktoré sa hľadajú vo svete, ktorý ich obklopuje. Naposledy to bol Viktor, malý chlapec v inscenácii Vitracovej hry Viktor alebo vláda detí, ktorá je s trochou nadsádzky akýmsi obsahovým predstupňom NOS-ky. Aj Viktor, podobne ako Tom, pri svojom dospievaní reflektuje na spoločnosť, v ktorej vyrastá, na vzťahy v nej a morálne pravidlá, ktoré sa stanovia a následne nedodržiavajú. Preto bolo zaujímavé sledovať, ako sa Poláčik vyrovná s týmto pomyselným dospievaním medzi dvomi hlavnými postavami a či sa “nezasekne“ v polohe dieťaťa. Treba povedať, že napriek istej pretrvávajúcej infantilnosti sa Poláčik stal vierohodným teenagerom aj vďaka veľmi dobre zvládnutej práci s gestom a mimikou – v momente, keď sa mu jeho kamarátka Amy (Barbora Švidraňová) snaží zatváracím špendlíkom urobiť do ucha dieru kvôli náušnici, divák sám prežije sugestívny Tomov strach a takmer pocíti i bodnutie ihly.


Výkony ostatných predstaviteľov splývajú v celku, nerušia, no ani ničím neprekvapujú, sú priemerne dobré. Vo vykreslení postáv skĺzajú herci miestami do klišé, trpia kŕčovitou snahou dať postavám znak pubertálnosti navonok, na úkor čoho však niekedy ostáva utlmený pocit z ich vnútornej nevyzretosti. Nie je ľahké byť teenagerom, keď už nie ste teenagerom. Celkovo sa ale hercom dá len málo vyčítať, pretože ich práca s javiskovou postavou je daná aj podstatou textu, v ktorom sú okrem Toma a Amy všetky postavy skôr typové, nie charakterové. Aj Amy je však v Švidraňovej podaní tiež len typom nesmelej “emo“ puberťáčky, ktorá si ubližuje kvôli absencii emocionálneho zázemia. V závere inscenácie síce dôjde k jej prerodu na predčasne dospelú a zodpovednú matku, túto polohu je však herečke ťažšie uveriť, keďže musí zahrať situáciu, do ktorej nie je ľahké vžiť sa bez osobnej skúsenosti. Je to však škoda, pretože práve Amyno dosiahnutie dospelosti z donútenia patrí k najsilnejším motívom textu.


Rôzne polohy má aj Gary, najlepší Tomov kamarát, ktorého stvárňuje tohoročný absolvent Marián Viskup. Gary je dobrák, ktorý má však slabosť pre marihuanové opojenie a zvrhlé internetové portály, pri sledovaní ktorých masturbuje. Viskup, ktorý už neraz dokázal svoju hereckú flexibilitu, osciluje medzi domnelo homosexuálnym šikanovaným chudákom, úchylným čudákom, aby sa napokon stal zodpovedným a hrdým náhradným otcom Amynho a Tomovho dieťaťa, plodu ich jediného frustrujúceho aktu (bez) lásky. Diametrálne odlišným typom (aký sa Viskupovi napriek jeho mnohotvárnosti pravdepodobne tak skoro neujde) je Martin, Tomov starší milenec, ktorého hrá Viskupov ročníkový kolega Juraj Ďuriš. Ďurišovi pre jeho fyziognómiu neprekvapujúco často zverujú postavy fešákov a jeho gesto s prehodením ofiny sa stalo akousi Ďurišovou hereckou značkou. Ďurišove schopnosti však ďaleko presahujú schematizmus typizovaných postáv milovníkov žien. To dokazuje aj v tejto inscenácii, kde presvedčivo hrá homosexuála Martina, ktorému ide iba o zábavu a užívanie si nadbytku peňazí. Vďaka Ďurišovmu sklonu ku komediálnym postavám (a kvôli komickému efektu, ktorý vzniká, keď diváci v hľadisku vidia dvoch svojich spolužiakov hrať pár) sa ale Martin stáva skôr vtipnou než cynickou postavou. To je síce sympatické, uberá to však inscenácii čiastočne na závažnosti výpovede.


Ani najlepší kamarát, ani starší milenec, ale čo je horšie, ani Tomov homosexuálny učiteľ Náuky o spoločnosti, pán De Clerk (Radomír Milič), nedokáže Tomovi pomôcť. Hoci učiteľ by mal byť tou najpovolanejšou osobou, ktorá by mohla chlapcovi poradiť, prehnane despotický De Clerk nie je ochotný Toma počúvať. De Clerk predstavuje v hre autoritu, ktorá vo svojej pozícii zlyhala. V snahe zdôrazniť toto zlyhanie však Milič ide priďaleko a prehnanou nervozitou a expresívnym prejavom narúša vierohodnosť svojej postavy (toto má byť pedagóg?). Paradoxne, keď si ho Tom iba predstavuje, De Clerk vystupuje omnoho uvoľnenejšie a žoviálnejšie, napriek tomu, že sa mentorsky snaží Toma poúčať. Tom si jeho radu ale k srdcu nevezme a neuvážene sa oddá nechránenému sexu s Amy.


Ďalšími postavami v hre sú Amyna spolubývajúca, čudáčka Melissa (Soňa Hatalová), Amyne kamošky – vulgárna Alicia (Zuzana Marušinová), dobrá žiačka, poslušná a úzkostlivo starostlivá Kerry (Gabika Marcinková), Kerryin pravý opak, bezohľadná Chantal (Erika Havasiová), ich drsní chalani Ray a Stephen (Pavol Gmuca, Tomáš Kostelník) a napokon dobrosrdečná podvodníčka, veštica, ku ktorej si Tom príde po radu, keď neuspeje u De Clerka (Judita Hansman). Títo všetci dotvárajú celkový kolorit spoločnosti, v akej sa Tom a jeho rovesníci pohybujú a svojou troškou prispievajú k jeho zmätku. Domnelí kamoši ho tlačia do sexu s Amy, ku ktorému nedôjde a tak si ho Tom vymyslí. Inak by ho obvinili, že je “homoš“, tak ako vraj Gary. Preto ho Ray a Stephen zmlátia a zmanipulujú k tomu aj Toma, hoci Gary je jeho naozajstný kamarát. Predčasne dospelé teenagerky zase dávajú prednosť prvým sexuálnym skúsenostiam pred starostlivosťou o bábiku, ktorú im zverili v škole v rámci rodičovskej výchovy. Všetci majú dejotvorné miesto v príbehu, epizódny charakter týchto postáv však nedáva hercom možnosť rozohrať ich inak, než len typovo a zjednodušene. Iba v niekoľkých drobných detailoch – napríklad v telefonátoch s rodičmi – odhaľujú niektoré z postáv viac, než sa z nich dá čítať na prvý pohľad. Medzi týmito postavami vyniká Gabika Marcinková, ktorá z Kerry vytvára takmer až karikatúru dobrého dievčaťa, krehkého a starostlivého, pri čom si pomáha najmä moduláciou hlasu a mimikou. Karikatúrou je aj Veštica Judity Hansman, skôr trápne smiešna a prehnaná než čokoľvek iné. To ale zrejme bol zámer inscenátorov, s cieľom ešte umocniť absurditu situácie, v ktorej pätnásťročný Tom musí vyhľadať radu takejto pochybnej povahy (ktorá mu napokon taktiež vôbec nie je na osoh), pretože mu na jeho otázky nebola schopná odpovedať dospelá autorita a už vôbec by toho neboli schopní jeho rovesníci.


Autorkou scény a kostýmov je Barbora Ďurišová – výtvarnú zložku treba v inscenácii obzvlášť vyzdvihnúť, pretože funkčne a pôsobivo vytvára priestor pre hereckú akciu. Kostýmy sa nijako nelíšia od oblečenia dnešných teenagerov a dopĺňajú jednotlivé postavy – punkový image Amy, hippies výzor Melissy, Garyho kárované „nezávislácke“ nohavice, hiphopové oblečenie Tomových kamošov Raya a Stephena, nežný vzhľad Kerry – popisnosť je v tomto prípade namieste a je v súlade s celkovým už spomínaným vyznením postáv ako typov. Účelná a efektná je taktiež samotná scéna, ktorá pozostáva z niekoľkých polohu meniacich a otočných matracovitých hranolov, ktoré náznakovo vytvárajú jednotlivé prostredia (interiér-sedačka je po otočení exteriér-múr s graffiti). Toto riešenie je jednoduché, estetické (neutrálna krémová farba rekvizít nepúta prílišnú pozornosť a necháva vyniknúť pestrosti kostýmov) a umožňuje rýchle a prirodzené zmeny medzi výstupmi. Práve táto plynulosť prechodov z jedného dejiska do druhého (interiér Amynej izby, exteriér školy, diskotéka a i.) je jedným z najväčších plusov inscenácie. Ďalším prvkom, ktorý dotvára výtvarnú podobu inscenácie je motív puzzle, ktorý sa objavuje na podlahe a na hranoloch. Dieliky, ktoré do seba nezapadajú pri pokuse poskladať si puzzle vlastného ja, to je pekná, hoci trochu popisná (ako napokon takmer všetko v inscenácii) vizuálna metafora na Tomovu situáciu. Dva kúsky puzzle napokon do seba zapadnú (aj vulgarita môže byť podávaná aspoň ako-tak s vkusom), avšak Tomovo hľadanie dopadne nejednoznačne. Veštica mu nepomôže a napriek varovaniam imaginárneho De Clerka, ktorý sa v príhodnej chvíli objaví v Tomovej mysli, sa Tom vyspí s Amy, čo nezostane bez následkov. Po nevydarenej noci si zrejme Tom ujasní čosi o svojej orientácii a s Amy sa prestane stretávať až do narodenia bábätka. Avšak ani život s hedonistickým, no nemilujúcim partnerom Martinom, ktorého spozná cez inzerát, Toma, zdá sa, neuspokojuje. Keď napokon prejaví záujem o vlastné dieťa, Amy ho odmietne so slovami, že sa oň postará sama s Garym. Aspoň tieto dve postavy, “vďaka“ a napriek chybám z minulosti, dokážu zmeniť svoj život k lepšiemu – Gary už nefajčí marihuanu a Amy sa nereže.


Tom je však naďalej nešťastný, hoci mal možnosť rozhodnúť sa, hoci vyskúšal všetko, na rozdiel od generácie učiteľa De Clerka, ktorá mala svoje rozhodnutia vopred nalinkované presne vymedzenými morálnymi kódmi vtedajšej spoločnosti. „Ja som nešťastný – priveľa možností, vy ste nešťastný – žiadne možnosti. Každý je nešťastný. Život je na riť, nie?“ hovorí Tom De Clerkovi v imaginárnom rozhovore. Tak ako to vlastne je? Zlyhala výchova, spoločnosť, či sám Tom? Bolo vôbec možné, aby to dopadlo inak? A čo s tým teraz?


Inscenácia Náuka o spoločnosti je tak trochu prvoplánovým ťahom na bránku. Text jedného z najúspešnejších európskych dramatikov súčasnosti, bezproblémové obsadenie, nenáročné metafory, dobrá hudba a hravá výprava, ale aj erotické scény či fajčenie marihuany, to všetko dáva predpoklad pre divácky úspech najmä u tej časti publika, ktorej sa to celé najviac týka (povedzme si rovno, staré mamy v hľadisku asi Marušinovej odhalenie vrchnej časti tela, ani Poláčikove a Ďurišove záverečné bozkávacie scény celkom nenadchli). Za nenáročnou a pomerne ľahko prijateľnou formou však cítiť snahu o výpoveď, v ktorej ide o omnoho viac než len Tomovo rozhodnutie sa, kým chce byť. Silu tohto odkazu a jeho prítomnosť v inscenácii by však mal preveriť najdôležitejší test. Možno by mali učitelia na základných a stredných školách svojich žiakov povinne vziať do divadla. Nudiť sa zrejme nebudú a pri troche šťastia možno nájdu odpovede...


Martina Mašlárová



Mark Ravenhill: Náuka o spoločnosti


preklad: Michaela Zakuťanská


réžia: Ondrej Kaprálik


dramaturgia: Michal Jasaň


scéna a kostýmy: Barbora Ďurišová


hudba: Peter Tomko


produkcia: Denisa Chylová, Adriana Ružičková


hrajú: Roman Poláčik, Barbora Švidraňová, Marián Viskup, Radomír Milič, Judita Hansman, Juraj Ďuriš, Gabriela Marcinková, Erika Havasiová, Zuzana Marušinová, Soňa Hatalová, Pavol Gmuca, Tomáš Kostelník