Sen, ktorý nezažiješ veľakrát !!!
Všetko sa raz skončí, štúdium taktiež. Na Divadelnej fakulte VŠMU je prvýkrát v histórii aj piaty ročník odboru herectva (keďže predchádzajúce ročníky študovali len štyri akademické roky). Aktuálny ročník prof. Emílie Vášáryovej už v minulosti prekvapoval nielen svojou rôznorodosťou, ale predovšetkým silnými hereckými individualitami a inscenáciami, ktoré mali počas štúdia šancu vytvoriť. Inscenácie ako Boh, Bola raz jedna trieda či 3000 ľudí sa stali hitmi školského divadla (predtým Mala scéna, dnes Lab) a určite by nedosiahli taký úspech, keby v nich neúčinkoval tento perspektívny ročník. Lenže v piatom ročníku už nemali „svojho“ režiséra – študenta a tak sa réžie ich absolventskej inscenácie Shakespearovho Sna noci svätojánskej ujal už skúsený absolvent réžie Michal Vajdička.
Vajdičkovi pravdepodobne nešlo o násilnú aktualizáciu či presne názorovú koncepciu „Sna“, ale svoju pozornosť sústredil na tempo a dynamiku inscenácie, ktorú dosahoval predovšetkým hereckou, scénografickou a hudobnou zložkou. Jednou, pre bežného diváka neviditeľnou, nevýhodou je to, že režisér mladých hercov/herečky po ich profesnej stránke asi nepoznal a tým niektorých obsadil priamo „na telo“. Tak opäť Juraj Ďuriš hral (súčasného) milovníka s pekným úsmevom, Andrea Sabová naivku alebo Martin Šalacha hlavného z komikov. To však neznamená, že by ich stvárnenia boli o niečo menej kvalitné alebo neobsažné. Možno by však mladým hercom viac prospelo, keby režisér pri výbere obsadenia už poznal ich zručnosti a obsadil ich do typov, v ktorých by sa necítili ako v „starej dobrej koži“. Na niektorých hercoch však bolo cítiť, že ruka režiséra, s ktorým nesedávali v školských laviciach, ich posúva dopredu a jeho režijný prístup ich obohatil o svieže tóny v už zabehnutých či nových polohách.
Keďže sa v jednom ročníku stretlo niekoľko veľmi dobrých adeptov na herecké povolanie, tak aj v Sne noci svätojánskej ťažko určiť ktorý z výkonov by sa dal nazvať tým najzaujímavejším. Vajdička pri hereckých partoch dôkladne dbal na rovnocenné rozdelenie priestoru medzi jednotlivé skupiny postáv (milovníci, dvorania – magické bytosti a remeselníci). Tí poslední menovaní však aj tak dominovali. A z nich konkrétne Martin Šalacha ako ochotný ochotník „všadebol“ Kubo Klbko. Šalacha ho hrá ako nadšenca a mudrlanta, ktorý sa musí vo všetkom od ostatných líšiť. Nepopíja pivo ako ostatní z partie, ale tajne si logá z vlastnej ploskačky. Šalachova kreácia je plná energie, pôžitkárstva (dialóg s vílami a elfami), výbušnosti (každý nápad ako vylepšiť nielen svoju rolu v Pyramovi a Tisbe) aj sentimentu (v poslednej scéne, kedy po predstavení remeselníkov odchádza zo scény). Herec si pri svojich výstupoch neodpustil ani odcudzovacie poznámky či vlastné slovné improvizácie, ktoré ale výborne zapadali do jeho výstupov. V týchto scénach mu je výborným partnerom Marián Viskup, ktorý svojho Ruda Hoblíka hrá ako ťažkopádneho, spomalene chápajúceho a vo svojej popletenosti smiešneho muža z ľudu, ktorý nikdy nezabudne na ošarpanú tašku s fľaškami piva. Napriek malému priestoru (pôvodne mal alternovať aj postavu Puka) dokáže z postavy natvrdlého robotníka vykresať jeden z najvýraznejších výkonov celej inscenácie. Medzi jeho najlepšie výstupy patrí hľadanie únikového východu z divadla, kedy ho šípky vždy zavedú tam kde už bol pred chvíľou – vtedy jeho Hoblík vedome rezignuje, lenivo mávne rukou a radšej ide odkiaľ prišiel. Postavu „režiséra“ Väzbu inscenátori, kvôli počtu herečiek v ročníku, prepísali na postavu Petry Väzby, vďaka ktorej Csilla Tarr dokázala, že aj výbornou komičkou. Jej komickosť vyplýva predovšetkým z márnej snahy zorganizovať „len“ trojhlavý ochotnícky spolok a zároveň sa pred dvoranmi tváriť, že všetko ide ako má. Ivanovi Petrovi sa skôr ako v postave Fera Píšťalu darilo v štylizovanej figúrke Tisbe, kde nadobúda nad postavu určitú hyperbolu.
Ak je v ročníku niektorá herečka predurčená na postavy naiviek, tak je to práve Andrea Sabová. A ak niektorá na postavy ironických a súčasných žien, tak je to práve Ivana Kubáčková. Sabovej Hermia je naozaj krehké a naivne milujúce dievča a herečka až do tretieho dejstva nemá skoro čo hrať. Až pri hádke s Helenou sa rozohráva a nevyužíva už svoje klišé pekného dievčaťa (milý úsmev, úprimné a nevinné pohľady atď.), ale otvára aj svoju škálu agresie, pomstychtivosti, zúfalstva a žiarlivosti, ktorá ju už nenecháva chladnou a nebojí sa ani fyzicky napadnúť Helenu či očareného Lysandra. Ivana Kubáčková hrá Helenu ako modernú ženu so žuvačkou v ústach. Oplýva ironickým humorom, nehanbí sa vulgárne vyjadrovať a v súboji s Hermiou je správne cynická, posmievačná a tá, ktorá má v hádke vždy navrch, lebo svojou urážkou vie ako trafiť do živého. Kubáčková sa svoju Helenou povýšila do radu skvelých komediálnych herečiek, ktoré majú nad postavou aj nad všetkým ostatnými jasný nadhľad a jedine v scénach prenasledovania Demetria je jej Helena ochotná potupiť svoju hrdú a chladnú ženskosť. Uvedomuje si svoju hanbu, ale pre spaľujúcu lásku je ochotná nosiť podväzky a zo zúfalstva sa nebojí ani fyzicky nalepiť na svojho milovaného. Postavy milovníkov Lysandra a Demetria (Juraj Ďuriš a Peter Brajerčík), bojujúcich vždy o jedno srdce jednej ženy, herci vytvorili na základe vzájomných protikladov. Ďurišov Lysander je prototyp mladého chalana v mikine, ktorý by svoju milovanú Hermiu veľmi ľahko a rýchlo podviedol. Až tak mu na nej nezáleží a v scéne snahy o spoločné lôžko je čitateľné, že ak by ani v budúcnosti nepodľahla jeho mužskému čaru, tak by sa na ňu vykašlal. Ďurišove vďačné scény sú práve tie, kde si do Lysandra vkladá podtexty sexuálnej túžby a napríklad násilie odporujúcej Heleny berie ako súčasť predohry, ktorá ešte viac rozpaľuje jeho túžbu. Peter Brajerčík je jeho priamym protikladom. Jeho Demetrius je ako z marcipánu a predstavuje typ dobrého chlapca, ktorého majú radi hlavne rodičia nastávajúcej. Brajerčík je striedmy vo výraze a v geste a nedá svojej kreácii dopustiť aby sa rozstrapatila či si pokrčila narovnaný sveter. Obaja herci držia postavy v civilných polohách a svoje výrazové prostriedky varírujú v presných dávkach a obmenách. Nepodľahli povrchnosti či plošnosti charakterov, ale išli ďalej a vytvorili z nich plastické bytosti, ktoré sa hladkajú aj bijú, milujú aj nenávidia.
Tretia skupina hercov stvárňujúcich Tezea/Oberona (Peter Havasi), Titániu/Hippolitu (Mara Lukama), Puka/Filostrata (Michal Režný) bohužiaľ nedokázala prekonať dve predchádzajúce. Z týchto postáv ostali len akési fragmenty, ktoré posúvali dej, ale herecky nedokázali výraznejšie zaujať. Ani Michal Režný ako Puk, manipulátor všetkého diania, ktorý divákov víta svojim prológom a lúči sa svojim epilógom nebol tým, kto by na javisku rozpohyboval život. Jeho Puk bol nemotorným, ale energickým chlapcom s červenou šiltovkou na hlave, na ktorú nedá dopustiť. Samotný herec však doplatil na jednostranný a príliš jednoduchý výklad svojej postavy. K výraznejšiemu prejavu mu nepomohol ani Peter Havasi, ktorý neprekonal svoj výkon z Kafkovoho Zámku, z predchádzajúcej divadelnej sezóny, a držal svojho Oberona aj Tezea v jednej hereckej rovine. Mara Lukama sa prirodzenejšie cítila v Titánii, kde už mala priestor na vyhrávanie rôznorodejších situácii, ale na veľmi okresanom priestore svojej Kráľovnej víl tiež nemala možnosť výraznejšie zaujať.
Hádam mi režisér, scénograf aj kostýmová výtvarníčka odpustia, že sa podrobne nevenujem ich zložkám, ale v tejto recenzii som snažil poukázať, že aj napriek ich štýlovo čistej práci, je to inscenácia kde vládnu predovšetkým herci. Tí sa touto inscenáciou (a škoda, že nemali možnosť vytvoriť aspoň ešte jednu), adekvátne rozlúčili so štúdiom a dali jasne najavo, že s nimi môže slovenské divadelníctvo počítať ako s mladým kvalitným „materiálom z VŠMU“.
Karol Mišovic
William Shakespeare: Sen noci svätojánskej
Dramaturgia: Zuzana Bírešová
Réžia: Michal Vajdička
Scénografia: Ondrej Zachar
Kostýmy: Gabriela Paschová
Produkcia: Lenka Bartošíková, Lenka Görfölová
Osoby a obsadenie:
Tezeus / Oberon: Peter Havasi, Hippolita / Titánia: Mara Mayinga N´Gueve Lukama, Filostrates / Puk: Michal Režný, Lysander: Juraj Ďuriš, Demetrius: Peter Brajerčík, Hermia: Andrea Sabová, Helena: Ivana Kubáčková, Petra Väzba: Csilla Tarrová, Kubo Klbo: Martin Šalacha, Fero Píšťala: Ivan Petro, Rudo Hoblík: Marián Viskup
Premiéra: 15.11.2010 v Divadle Lab
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára