Ad Médea

Keď po noci neprišlo ráno

Euripidova Médea je plná vášní a odhodlania. Bezhranične sa oddala Iásonovi, ktorý ale koná pragmaticky. Rozhodne sa vziať si Kreónovu dcéru. Stratou Médey získava trón, ona trón stratila, aby mohla mať Iásona. Anouilh sa však na situáciu pozerá ináč. Jeho Médea nie je klbkom vášní. Hoc sa zdá, že jej činy sú neuvážené a rozhodnutia zbrklé, vždy presne vie čo robí a čo bude robiť. Pre jeho Médeu dokonale platí, že už na začiatku hry vie, že zomrie. Všetko jej konanie pred vlastnou smrťou je iba akýmsi rozprávaním o osude, ktorý už má spečatený.

Autor dôsledne porušuje konvencie antických drám a v replikách ich dokonca pomenúva. Keď prichádza posol, Médea ho nielen vypočuje, naozaj sa s ním rozpráva. Dojka, príslušníčka bezvýznamných postáv, odmieta spoločnú smrť s Médeou. Miesto na vlastné konanie dostávajú aj Kreónovi posluhovači. Z pohľadu filozofie existencie, Anouilhove tragické postavy veľmi dobre vedia aká ich existencia je, aj aký je život ostatných. Dokonale podliehajú osudu.

Zuzana Galková svoju koncepciu postavila na inom základe. Preniesla modernú drámu bližšie k jej antickej predlohe. Na javisku vidíme skôr Euripida v celej jeho vášnivosti, odkazy na Anouilha sú len veľmi jemné, zostávajú najmä v textovej rovine. V bulletine autorky píšu o nápadnej podobnosti vzťahu Iásona a Médeie s mnohými vzťahmi súčasnosti. „Inscenácia, v ktorej keby sa Médea zamenila za Martinu a Iáson za Jána, by pôsobila tak domáco a dôverne známo.“ A to je naozaj kľúč, ktorým k tejto inscenácii treba pristupovať. Podarilo sa im na javisku vytvoriť ťo, čo si zaumienili práve tým, že ich prístup k predlohe je založený na vášni a jej vyprchaní. Síce sa tým stráca zaujímavý komentár, ktorý možno vnímať u Anouilha, no nie je to nesprávna cesta k interpretácii textu.

Režisérka rozdelila priestor na dve časti. Médein príbytok je priamo pred divákmi, mesto so všetkými svojimi oslavami vo foyeri. Keď prichádza postava z mesta, vchádza cez dvere, ktorými prešli aj diváci. Nepriamo teda autorka inscenácie ukazuje Médeiním prstom na divákov. Oni patria do sveta Kreóna, do sveta pragmatizmu, ústupkov, kompromisov a pretvárky. Médea sa nepretvaruje, hovorí presne to, čo si myslí a tak aj koná. Teda aspoň si to myslí. Keď jej tragédia skončí, diváci vstanú a symbolicky sa zo spáleniska vrátia do Kreónovho mesta. Spolu s Iásonom.

V Médeinom príbytku nenájdete podľa scénografov jedinú poličku. Všetko je starostlivo zabalené vo vreciach. Už zajtra totiž môže prísť deň úteku do ďalšej krajiny, kde Médeiu ani Iásona nikto nepozná. Dokonca aj svadobné šaty a oblek sú v bledohnedých vrecovinových obaloch. Obaja boli pripravení sa spolu usadiť, nikdy a nikde však nenastal ten správny okamih.

Kamila Antalová v titulnej úlohe postupuje presne tak, ako jej koncepcia predpisuje. Herečka vášne vyjadruje najmä pohľadom. Je pravda, že po istom čase môže dôraz na prácu s očami pôsobiť smiešne, no nedá sa poprieť, že v jej očiach cítiť ozajstné zlo, túžbu po pomste, nenávisť, ktorú Médea zrodila z lásky. To, čo Euripides pre svoju Médeu potreboval.

V postave Iásona alternujú Michal Kalafut a Daniel Žulčák. Druhý z nich hrá svoju postavu podobne ako Kamila Antalová Médeu.. Na javisku medzi nimi vzniká konflikt práve preto, že sú obaja rovnakí. Obaja sa rovnako upínajú na svoje vášne. Iskru medzi nimi cítiť ešte dlho po skončení hry. Naopak Michal Kalafut svojím Iásonom za vášnivou Médeou zaostáva. Vytvára sa však iný zaujímavý pohľad. Kým totiž u Žulčáka vidíme útok na Médeinu hrdosť a cítime, ako nemá problém zneužiť ženu, s ktorou prežil desať rokov, Kalafut (možno aj kvôli nedostatkom v jeho javiskovej reči) sa nás mimovoľne pýta: „Mám pravdu?“ Aj preto mu na ňom oveľa viac vidno, ako mu odľahlo, keď Médea zomiera.

Alexandra Palatinusová by mala vo svojej postave Dojky vytvárať protiklad k Médey, čo zvláda naozaj dobre. Centrom jej postavy je zúfalá snaha žiť, doslova prežiť napriek tomu, čo si autor naplánoval. Aj v záverečnom výstupe vidíme jednoznačné odporúčanie k stoickému spôsobu života, a odpor k vášňam. To celé sa spojí v jedinom Dojkinom výkriku, ktorý citujem nepresne: „Ale ja chcem žiť!“ A ten zvládla herečka výborne.

Kreón a jeho dve alternácie (Pavol Gmuca/Richard Blumenfeld) sa od seba tiež líšia v postoji, ktorý ich herectvo vyvoláva. Gmucov príchod na javisko oveľa viac pripomína príchod kráľa na koniec sveta. Ide sa tam vysporiadať s akýmsi nedostatkom, o ktorom toho veľa nevie. Čo nakoniec nezvláda, pretože na to nemá skúsenosti. Kráľom sa pravdepodobne stal náhodou. Blumenfeld prichádza ako starý známy, s nadhľadom. On by to rád všetko vyriešil bez krvi, priateľským dohovorom. Ako starý šéf mafie si toho veľa odskákal a naozaj nemá zábrany. Oba výkony neurazia, prítomnosť „goríl“ však viac sedí Blumenfledovi. U Gmucu vyzerajú skôr ako ochranka než nástroj.

Zuzana Galková spolu s Naďou Uherovou sa pýtajú: „Ako dlho môže vydržať vzťah na sexe a spoločnom previnení?“ Nie je celkom jasné, či odpoveďou má byť Médeina smrť a Iásonov nový život zabudnutia a úľavy. Ponúka sa totiž aj druhá odpoveď. Tá, ktorú ponúkajú menšie postavy veľkej hry Médee s Iásona: „Po noci vždy príde ráno.“, a s ním nový deň, so svojimi starosťami a radosťami, ktoré sa dajú žiť spoločne.

Matej Moško

Jean Anouilh: Médea

réžia: Z. Galková

dramaturgia: N. Uherová,

preklad: Ľ. Vajdička


scéna: M. Lošonský, S. h. Virtanen

kostýmy: H. Ciglanová

produkcia: M. Beňuška, M. Jurík

hudba: T. Ivanič,

hrajú: K. Antalová, A. Palatinusová, D. Žulčák / M. Kalafut, R. Blumenfeld / P. Gmuca, L. Pavlásek, J. Lorencovič                                                                                                            
premiéra: 30. November 2010 Divadlo Lab Bratislava