Výnosné miesto

Orgie pod Ostrovského drobnohľadom

Morálny apel s komediálnym nadhľadom, prirodzené pochopenie hlbín ľudskej duše, brilantné zobrazenie špecifickej vrstvy obchodníkov či zmysel pre pútavú zápletku – táto zmes superlatívov je len strohý výpočet niektorých z množstva kvalít dramatika Alexandra Nikolajeviča Ostrovského. Pri hľadaní dôvodov na jeho inscenovanie nemusíme dlho rozmýšľať, jeho texty vďaka slovnej a zápletkovej bohatosti znesú aj tvrdé zásahy a posuny študentského inscenačného tímu. Experimentovanie režiséra Lukáša Brutovského tu je na mieste. Klasický titul nestratil nič zo svojho komediálneho potenciálu, ba dokonca získal ešte ďalší rozmer, ďalšiu vrstvu špecifickej scénickej komiky.

Fakt, že sa na text budeme pozerať s určitým nadhľadom a odstupom, je zrejmý už v úvode. Postava Vasilijgrigorij (Jakub Lorencovič) rituálne prináša na scénu bustu Ostrovského, ktorá dôsledne sleduje dianie počas celej inscenácie. Občas sa herci na ňu pozerajú s nemou výčitkou či otázkou v očiach („Prečo si to, Sašenka, takto napísal?“). Brutovský v inscenácii využil aj iné epizujúce prvky. Vasilijgrigorij ďalej predstavuje všetky postavy podľa scénických poznámok autora. Herci sa postupne usádzajú na stoličky, ktoré sú rozložené po celej šírke javiska a podľa potreby z nich vstávajú a vstupujú do deja. Okrem iného sú niektoré činy, pocity či nálady postáv Vasilijgrigorijom len sucho skonštatované, bez toho aby ich herci samotní predviedli. Tým vzniká množstvo gagov a zároveň sa tak stáva Lorencovičova postava akýmsi brechtovským rozprávačom. Lorencovič svoju komiku postavil na istej miere strohosti a suchopárnosti – svoje komentáre prednáša akoby s dikciou sluhu hlásiaceho návštevu, teda bez výrazu, záujmu či prežívania, s klapkami na očiach. Kontrast k hysterickému dianiu na scéne je jednou zo životodarných síl inscenácie.

Brecht by isto ocenil aj iné náležitosti tejto inscenácie. Je nesmierne muzikálna, ostatne okrem spomínaného radu stoličiek sú na scéne už len dva klavíre, po stranách oproti sebe. Herci neraz tancujú, spievajú či inak prispievajú k artistnej estetike. Dôležitý je aj princíp opakovania, ktorý nám neustále pripomína, že žiadna štvrtá stena tentokrát v Labe nie je – pri prechodoch medzi jednotlivými výstupmi herci sediaci vzadu vždy zapálene debatujú. Síce im nie je rozumieť, nakoľko hovoria jeden cez druhého, z pár zachytených slov je ale divákovi jasné, že dané rozhovory sú vždy tie isté, hercami zakaždým identicky predvedené. Punc grotesky dodávajú inscenácii aj mnohé režijné nápady. Príkladom je dvojica úradníkov (Michal Kalafut, Lukáš Pavlásek), takmer zrkadloví dvojníci, ktorí po streľbe padajú na zem, istú dobu tu ležia, no napokon – akoby sa nič nestalo, zo zeme vstávajú a ďalej pokračujú v svojich partoch.

Herci taktiež veľmi výrazne vyhrotili charaktery svojich postáv do absurdných rovín. Čiernobiele kostýmy (Veronika Ďurišová, Laura Štorcelová) im len trochu pomohli k identifikácii spoločenského zaradenia postavy. Manželské duo Vyšnevských (Lukáš Dóza, Dominika Kavaschová v alternácii s Petrou Molnárovou) malo dobre padnúce kostýmy z kvalitných materiálov, čím sa zdôraznilo ich vysoké postavenie. Lukáš Dóza ukázal Vyšnevského ako zúfalo zamilovaného muža, ktorý si ale snaží v svojej poblúznenosti zachovať svoj spoločenský status a hrdosť. Hoci vie, že manželka k nemu nič necíti, vyžaduje si tvrdou rukou právo na jej telo. Dominika Kavaschová predstavuje naopak ženu, ktorá veľmi dobre vie, čo chce, je múdra a samostatná, ale nič proti manželovi nezmôže. Jeho sexuálnym chutiam sa preto nevzpiera, ale odpor voči manželovi je z herečkinho výkonu veľmi živo prítomný, dokonca je zvýraznený aj niekoľkými, skutočne skutočnými, slzami. Veľmi explicitné sexuálne výstupy podporujú režisérovu koncepciu, v ktorej sa snaží vykresliť postavy v ostrých črtách a preexponovať ich charaktery ad absurdum.

Napriek celkovému grotesknému vyzneniu inscenácie zvolil režisér veľmi precízne niekoľko intímnych dojemných výstupov, v ktorých herci naopak od komiky upustili a predstavili tragiku svojich postáv, a to s príznačnou intenzitou realistických výrazových prostriedkov. Inscenácia tak vo vhodných pomeroch dávkuje komiku, grotesknosť i drámu, vďaka čomu je veľmi živá, neustále pútavá, zaujímavá a briskná.

Spomínaná sexuálna explicitnosť sa pri niektorých výstupoch mení priam na orgie. Mladé sestry Kukuškinové, Julinka (Alexandra Palatínusová) a Polina (Anna Nováková), a ich milenci Žadov (Daniel Fischer) a Belogubov (Daniel Žulčák) svoju mladistvú energiu v láske predstavujú bez akejkoľvek cenzúry. Alexandra Palatínusová svojou typickou hrubosťou a extravagantnosťou dodala páru Julinka – Belogubov punc tej dravejšej, cieľavedomejšej a vášnivejšej dvojice. Daniel Žulčák proti nej pôsobí ako poslušný psík, ktorý si ale na povel vybuduje kariéru a spoločenské postavenie.

Rojčivý a idealistický pár Polina – Žadov mal taktiež komediálne akcenty predovšetkým na ženskej polovičke. Anna Nováková, podobne ako jej herecká kolegyňa Palatínusová, sa už takmer jednoznačne zapísala ako komediálna herečka, typovo je ale presný opak Palatínusovej. Komiku pri tvorbe postáv čerpá predovšetkým zo svojej útlej telesnej stavby a naivného výrazu v tvári. Je ako večne nedospelé dieťa, hlúpučké stvoreniatko, ktoré musia vodiť za ručičku. Práve tieto kvality presne sedia na Polinu a sú dôvodom neoblomnej lásky Žadova. Daniel Fischer vytvoril veľmi zaujímavý obraz neoblomného moralistu, ktorý odmieta kariérny postup na základe známostí. Je do veľkej miery v opozícii k ostatnému hereckému súboru, nakoľko jeho výstupy sú vskutku „dramatické“ – režisér ho nesmeroval ku groteske, nadhľadu či epizujúcemu odstupu. Postava Žadova je akýmsi mementom hry, nositeľom myšlienky a morálneho apelu, čo inscenátori zachovali. Fischer veľmi intenzívne prežíva svoje zlyhania, bojuje sám so sebou a vedie sebaspytujúce monológy. Fischer naozaj stelesnil na scéne tragédiu zlyhania, straty ideálov a hodnôt.

S komikou nepracuje ani Richard Blumenfeld v postave Dosuževa. Jeho herecký prejav je veľmi špecifický, Blumenfeld dokáže donútiť diváka k zamysleniu. Na scéne sa vyhýba hyperbolám či prílišnej expresivite, jeho prejav je veľmi civilný a neštylizovaný, jeho gestá a pohyby tlmené. Inscenácia Výnosného miesta je ale veľmi  bujarým výkrikom, orgastickým výjavom, ktorý je prirovnateľný k obrazom Hieronyma Boscha. Blumenfeld sa nesnažil nasilu dostať do tempa inscenácie, udržal si svoju mdlú pasivitu, čím paradoxne pútal divácku pozornosť. Bol ako nadpozemským zjavením v záhrade pozemských rozkoší, vďaka čomu každá jeho myšlienka rezonovala s príznačným pátosom.

Oto Culka vykreslil postavu Jusova veľmi presne, ako slizkého a bezcharakterného mamonára. Priam sa vyžíva v manipulovaní so svojimi podriadenými, diabolsky sa smeje, keď môže niekoho ponížiť, teší ho šliapať po malých egách druhých. Je bezohľadnou kreatúrou, hyperbolou bezostyšných obchodníkov, ktorí „idú cez mŕtvoly“. Za zmienku stojí aj jeho znamenitý výkon pri výstupe tanca šťastia, v ktorom Culka predviedol takmer bezchybný odzemok. Poslednou herečkou, ktorá sa v inscenácii objavila, je Kamila Antalová v postave matky Kukuškinovej. Antalová o niečo ťažšie hľadala charakter svojej postavy, jej výkon nebol výrazný. Postava matky, ktorá svojou dominanciou a prísnou výchovou ničí životy svojich dcér, má priestor na komplexnejšie predvedenie. Inscenátori nevyťažili z postavy maximum a  tak Antalová vsadila na osvedčené výrazové prostriedky, karikovala rozmer ženy, ktorá je ochotná využiť všetky svoje klady na to, aby vydala svoje dcéry. Herečka tým trafila do podstaty, no nepriniesla žiaden ozvláštňujúci prvok.

Okrem brilantnej režijnej koncepcie je nutné zdôrazniť aj Brutovského talent pri vedení hercov. V tomto prípade ide naozaj o inscenáciu postavenú na hercoch, pričom každý jeden dokázal vytvoriť špecifický charakter, každý dodal celku svoj vlastný prínos a kus svojej individuality. Preto je tu silný moment stretu rozdielnych charakterov, veľké množstvo hercov sa nezmenilo na anonymnú masu zloduchov a podvodníkov. U každého sme cítili iné pozadie činov, iné motivácie a diametrálne odlišné povahy. To zdôrazňuje Ostrovského odkaz – nech sú ľudia akíkoľvek, v jednom sa vždy stretnú. A to platilo pred 150 rokmi v Rusku, a platí to aj dnes na Slovensku.


            Táňa Brederová (doktorandka na Katedre divadelných štúdií)

Alexander Nikolajevič Ostrovskij: Výnosné miesto

Preklad: Ján Ferenčík

Réžia: Lukáš Brutovský

Úprava: Lukáš Brutovský, Miro Dacho

Dramaturgia: Miro Dacho

Scéna: Zuzana Hudáková

Kostýmy: Veronika Ďurišová, Laura Štorcelová

Hrajú:  L. Dóza, D. Kavaschová/P. Molnárová, D. Fischer, O. Culka, D. Žulčák, K. Antalová, A. Nováková, A. Palatínusová, R.Blumenfeld, M. Kalafut, L. Pavlásek, J. Lorencovič

Premiéra: 2. a 4. apríla 2012 v Divadle Lab