PanÁčik no. 1

Krajina bezprostredná

Krajiny detstva, bezprostrednosti a duševnej čistoty sa nezvyknú zjaviť vždy, keď si prajeme. O to väčšia je radosť, ak vás nejaký jav, alebo skutočnosť pohltí natoľko, že sa vám z tejto krajiny odísť nechce. Pretože sú to krajiny snové, fantazijné, a veľa závisí aj od konkrétnej osobnej miery imaginácie.

            Inscenácia PanÁčik, ktorá vznikla na Katedre bábkarskej tvorby v miestnosti č.101, narába s mierou imaginácie výborne, pretože ju rozvíja a obohacuje. PanÁčik je primárne určený deťom v predškolskom veku, ale podnety na zamyslenie sa sú prospešné nielen pre nich.

Scenár vytvoril Marek Kobeda na motívy textov pôvodných rozhlasových večerníčkov Jána Uličianskeho. Marek Kobeda vo svojej osobe obsiahol aj funkciu dramaturga a režiséra. Táto univerzálnosť sa premietla aj do výsledného kompaktného tvaru celej inscenácie, ktorej dominuje tempo, hravosť, interaktivita, energia a ľahkosť. Jedným z aspektov, ktoré mohli inscenátorom spôsobiť formálne ťažkosti, je predloha. Jej riziko spočíva v tom, že ide o súbor niekoľkých samostatných rozprávok, ktoré navonok spolu nemusia súvisieť.  Je preto obdivuhodné ako Kobeda premietol a spojil tieto pôvodne rozhlasové rozprávky do koherentnej scénickej podoby. Ústredným spojovateľom sú štyri herečky – Bodky (Alena Vojteková, Mária Rogoňová, Veronika Smutná, Michaela Kučerková) a takisto tematika snov či snovosti. Bodky sú pomocníčkami pána Áčika. Pán Áčik sa vyskytuje iba v rozprávaní Bodiek, na scéne sa nezjaví, pretože má veľa práce. Je totiž pohotovostným lekárom na snovej pohotovosti. A keďže jedna rozprávka pred spaním je podľa nich najlepším liekom na zdravý spánok, netreba pána Áčika prirodzene očakávať. 

Najzásadnejší leitmotív textovej predlohy, s ktorým je inscenácia úzko spätá, by sa dal zhrnúť vetou: „Dávaj pozor, čo si želáš, lebo ak sa to splní, budeš musieť ten údel niesť a zniesť.”  Táto myšlienka sa rozvíja prostredníctvom jednotlivých scén. Napríklad v  časti, keď Bodky vyzvú deti, aby si prišli do požičovne hračiek vypýtať hračku. Mohli si vypýtať čokoľvek, favoritom bolo lego, ale požiadavkám detí sa nekládli medze. Deti svoje hračky dostali, ale iba akože. Miesto skutočných hračiek dostali do rúk vankúšik, ktorý v sebe zahŕňal význam, aký má v konkrétnej podobe lego či bábika. A deti sa tešili, akoby skutočne dostali ozajstné hračky.

Zo scénografického hľadiska umocnil interaktivitu aj jednoduchý a obľúbený prostriedok  –  deti mali možnosť príbeh sledovať z mäkkých žineniek, na ktorých mohli sedieť alebo ležať. Preto boli malí diváci uvoľnení a ak sa mali prejaviť, svoj záujem dávali najavo veľmi radostne. Jana Korčeková ako autorka scény, kostýmov a bábok zvolila pri svojej tvorbe abstraktný princíp. Výtvarné hľadisko bábok využíva nekonkrétne predmety, ktoré svojím spojením vytvoria postavu. Najvýraznejšia vec, ktorá poslúžila ako súčasť postavičky je veľký, priesvitný, zelený demižón. Naopak najkonkrétnejšou postavičkou bola zas javajka – malá zlatá rybka. „Scéna” slúži zároveň ako rekvizita, pretože ide o väčšiu kocku, ktorá sa môže rôzne variovať, a tým pádom vznikajú rôzne priestory, napr. plaváreň alebo požičovňa hračiek. Kocka je zvonku pomaľovaná vzorom, ktorý evokuje vlny. Zvolené farby ako čierna, tmavožltá, fialová a biela však podnecujú fantáziu a posielajú jasný signál k divákom, že to nie je len obyčajná kocka. V jej vnútri je zobrazená akási šachovnica či hracie pole. Táto kocka teda v sebe zahŕňa aj istý metaforický význam, ale je taktiež kľúčom k príbehu. Prostredníctvom zmien tejto kocky sa optika hry znásobuje.

V rámci kostýmov zjednocuje štyri protagonistky ružová farba ich tenisiek, inak sú typovo diferencované.

Bodky ako postavy v tvorivom princípe pripomínajú klaunov. V zásade sa však vyhýbajú naivnému zabávaniu. Výkony štvorice protagonistiek boli sústredené, vyrovnané a kolektívne. Pri komunikácii s divákom boli prirodzené a spontánne. Prehliadnuteľným negatívom boli iba trochu „nedotiahnuté” choreografie. V pasážach spoločných tanečných výstupov bolo cítiť, že Bodky v tanečnom prejave nemajú takú istotu ako v hereckom. V inscenácii sa nachádzajú aj časti, kedy s deťmi cvičia, alebo ich žiadajú, aby im povedali vtip, či dali hádanku. Tieto situácie poskytujú priestor pre zaujímavé, smiešne, ale aj nečakané momenty. Nejedna duša pookriala pri hádanke z úst päťročnej dievčinky:  Je to jedno, ale je toho viac. Čo je to? Správna odpoveď bola rodina. Bodky pri svojich hrách najviac využívajú vankúšiky, ktorých významy sa rôzne menia. Či už v rámci postavičiek, alebo rekvizít.

Ďalším prvkom inscenácie, ktorý podporuje hravosť a harmóniu je hudba. Znie prostredníctvom klavíra a zložil ju Peter Zagar. Sem-tam zaznie aj spev Bodiek. Hudba v rámci inscenácie prináša uvoľňujúci efekt. Hudbu aj inscenáciu spája hravosť,  nenútenosť, no zároveň ráznosť a energickosť.

 Tvorcovia tejto inscenácie vytvorili dielo, ktoré harmonicky zahŕňa všetky aspekty, ktoré by dobré, nielen bábkové divadlo malo mať. Je zábavné, vo veľkej miere interaktívne a nesie v sebe obohacujúce posolstvo. Toto všetko je predostreté vo veľmi vyváženej a nenútenej kompozícii.

Radovan Kuštek (Teória a kritika divadelného umenia, 3. bc)

PanÁčik

Autor predlohy: Ján Uličiansky

Réžia/dramaturgia: Marek Kobeda

Scéna/kostýmy/bábky: Jana Korčeková

Hudba: Peter Zagar

Choreografia: Vladislav Šoltýs

Produkcia: Lenka Görfölová, Pavol Pilař

Účinkujú: Michaela Kučerková, Mária Rogoňová, Veronika Smutná, Alena Vojteková

Premiéra: 7. 2. 2012, 3. posch., Zochova 1, miestnosť č. 101