Práčka alebo Improvizácia na hrušky

Ako o(p/b)rať hrušku a improvizovať (p/h)ranie

Všetci herci by mali zomrieť na mor! A asi aj všetci divadelní teoretici a kritici, ktorí chcú robiť divadlo! A vôbec, divadlo ako také by malo umrieť, veď nové formy sú staré a novšie už nebudú, aj keby sa herec hercovi na hlavu postavil a aj keby sa všetci slovenskí divadelní vedci spojili a napísali manifest. Divadlo o divadle, alebo divadlo ako také je témou, alebo prinajmenšom jedným z hlavných motívov divadelnej hry Improvizácia na hrušky, ktorá bola zrealizovaná ako najnovší Mliečny zub v priestore Štúdia 12 v januári 2012. Je možné, že toto divadelné dielo  stojí na prahu novej divadelnej konvencie. Neprináša žiadne, alebo aj všetky odpovede na žiadne, alebo aj všetky otázky akéhokoľvek charakteru, predovšetkým ale týkajúce sa kultúry národa, divadelnej ontológie a ovocinárstva. Upozornenie: táto recenzia je fiktívna. Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou zhliadnutého predstavenia je čisto náhodná.

Text mladého dramatika, v skutočnosti divadelného kritika Mateja Moška uviedol v úzkej spolupráci s ním na slovenské javisko vôbec po prvýkrát mladý režisér, v skutočnosti divadelný kritik Maťko Moško (zhoda mien je kuriózna, ale taktiež čisto náhodná). Nestáva sa v divadle priveľmi často, aby režisér mal možnosť radiť sa s autorom do takej miery, ako to bolo v tomto prípade. Na druhej strane je zrejmé, že takáto spolupráca nevyhnutne prináša nutnosť kompromisov – z ktorej strany záleží od toho, ktorá osobnosť dokáže svoju predstavu presadiť radikálnejšie. Zdá sa, že tentokrát konečná podoba inscenácie výraznejšie reflektuje víziu režiséra, na úkor poetiky autora. Nedá sa však jednoznačne povedať, či je to na škodu veci, alebo naopak nový rozmer, ktorý režisér do realizácie textu priniesol, pomohol divadelnému dielu vymaniť sa z oprát prílišnej literárnosti. Možno však konštatovať, že režisér s dramaturgičkou Zuzkou Galkovou sa k predlohe ani zďaleka nezachovali macošsky a zasiahli do nej iba maximálne minimálnymi škrtmi a úpravami.

V súvislosti s takmer neznámym textom (ktorý však bol horúcim kandidátom na cenu Reflektora za pôvodnú drámu) treba povedať, že Moškovej poézii nechýba odvaha, drzosť a revolta. Mohli by sme si ale položiť otázku, prečo sa v inscenácii improvizuje práve na hrušky, keď sa pred predstavením podáva čaj s rumom, a ani herečka, ktorá hrá herečku C nemá postavu typu hruška, ale je skôr typ špargle kríženej s arašidovým orechom. Dá sa síce hľadať súvis medzi množstvom vitamínu B v hruškách a autorovou známkou z predmetu Úvod do réžie, ale vitamín B predsa okrem hrušiek obsahuje aj pivo, a oboje má zároveň močopudné účinky, ktoré inscenácia ani text nemajú. Skutočnosť, že na javisku sa žiadna reálna hruška neobjaví, samozrejme nie je nijako záhadná, keďže ak substituujeme slovo „čakanie“ slovom „improvizácia“ a slovo „hrušky“ slovom „Godot“, je nám celkom jasné, kde sa autor inšpiroval a prečo sa nedočkáme hrušiek, tak ako sa nedočkáme Godota. Napokon, ani očakávaná plešivá speváčka nikam nikdy neprišla, preto je vopred jasné, že autor sa so svojimi recipientmi zahráva a chce ich zviesť na falošnú cestu. Stále však ostáva záhadou, prečo autor do názvu zvolil práve malvicu, a nie napríklad kôstkovicu alebo orech, ktoré by metaforicky omnoho lepšie korešpondovali s formou a obsahom textu, ale najmä inscenácie (záleží od toho, z ktorej strany percepčného spektra sa k nej postavíme).

Pokiaľ mám vlastnou myšlienkou premostiť k rozprave o inscenácii ako takej, budem hovoriť za skupinu orechových divákov, teda tých, ktorí pod tvrdou škrupinou našli sladké a chutné jadro (do tejto skupiny neradno radiť tých, ktorých jadierko bolo červivé a zhorknuté, ale vari ich môžeme vnímať ako minoritu). Napriek mladému veku a neveľkým skúsenostiam sa autorovi, režisérovi a dramaturgičke podarilo spojiť nespojiteľné, zmiešať vodu s olejom, hrušky s jablkami, práčku s Oscarom Wildom, Brechta s Ionescom, Tzaru so Sofoklom, Marcelliho s Leninom a Michaila

Čechova s Marikou Gombitovou. Strach zo šialenstva (alebo obvinenia zo šialenstva) nie je niečím, čo by ich donútilo nechať zástavu imaginácie spustenú na pol žrde. Táto eklektická intertextuálna  koláž a snaha o jej dekódovanie je však len čiastkovým potešením v rámci celkového divadelného zážitku. Najväčším nóvom a zároveň prínosom inscenácie je nekompromisné zbúranie piatej, ale predovšetkým šiestej steny. V tomto divadle nielenže publikum hrá, ale na rozdiel od niektorých interaktívnych inscenácií, kde iba herec interaguje s divákom, ktorého interakcia skôr desí než teší, tu je to naopak. Divák vďačne komunikuje a hlasno komentuje dianie na javisku, interaguje s hercom, ktorý je nútený interagovať naspäť, preto možno oprávnene hovoriť o improvizácii. V Práčke je herec, aspoň sčasti, tvorcom, predlohou a výtvorom v jednom. Hercova hra – zbavená polovičných rozmerov, odhaľujúca, otvorená, vychádzajúca z neho v protiklade k uzatváraniu sa – je pozvánkou pre diváka. Okrem trojice schopných mladých hercov stelesňujúcich postavy A, B a C, menovite Paľka Gmucu (A), Jakubka Lužinu (B) a Janky Kovalčíkovej (C), má inscenácia aj hosťujúcu hviezdu. Je ňou majiteľka Štúdia 12, Práčka, ktorá je okrem herečky taktiež spolurežisérkou, koproducentkou a centrálnym scénografickým prvkom inscenácie. Jej rola je najťažšia, pretože musí celé spektrum emócií a významov vyjadriť nonverbálne, v absolútne statickom hereckom kŕči, s kamennou tvárou. Napriek tomu figuruje na scéne v neodškriepiteľne opodstatnenom a nenahraditeľnom postavení, v mizanscénickej hierarchii je prvkom vrcholne transcendentálnym. Netreba však v očarení jej výkonom podceňovať hodnotu ostatných postáv, postáv troch hercov, ktoré traja herci citlivo a s dôrazom na vlastné dispozície pretavujú na svoj obraz. Osobitne treba vyzdvihnúť Gmucovu hereckú plasticitu, Lužinovu schopnosť promptne reagovať a Kovalčíkovej ženskosť, hoci dobre schovanú pod unisexovými a asexuálnymi montérkami.

Čo sa týka kostýmov Miška Lošonského, svojou farebnosťou veľmi priamočiaro zasadili inscenáciu do kontextu nadchádzajúcich volieb, pričom štýlom dokonca veľmi predvídavo naznačili

volebný výsledok. Len je nutné tvorcom pripomenúť, aby omylom nevyprali kostýmy s bielymi vreckovkami a zástavami a aby nezabudli použiť prášok na farebnú bielizeň. Lošonský aj ako scénograf evokuje volebné konotácie objektov, najmä spomínanej práčky, umiestnenej v strede

scény. Dômyselné scénické riešenia dotvára použitie videoartu, aplikácia tzv. „nových médií“ (v

kontexte súčasnej slovenskej divadelnej praxe a teórie) taktiež odkazuje na mnohé vplyvy z iných druhov umenia  ktoré podnietili vznik dramatického textu a odrazili sa v jeho scénickej realizácii. Popri intermedialite je organickou súčasťou vizuálneho konceptu inscenácie aj svetelný dizajn, preto je nevyhnutné sa aspoň pár slovami pristaviť pri práci s osvetlením.

Moškova inscenácia sa v konečnom dôsledku vysmieva všetkému a všetkým, Aristotelovi,

Craigovi, intelektuálom, neintelektuálom, komunistom, básnikom, divákom, kritikom, autorovi, ale hlavne samej sebe. V duchu poznania, že nejestvuje majstrovské dielo, ktoré by nemalo agresívny charakter, Moško radikálne útočí na naše myslenie, dekonštruuje všemožné teórie na fragmenty a zliepa ich hlava-nehlava, hoci viac hlava, pretože tento zlepenec má premyslenú štruktúru. Kontroverzné postupy vedú ku kontroverznému cieľu, a to je to najlepšie, čo sa mohlo stať, veď ako hovoril o „kontroverziálním divadle“ odborník z fachu, Ján Werich, „nemluví se o hrušce, která je normální, mluví se o takové, která má třeba chuť jabka.“ Čo na tom, že všehochuť tejto inscenácie ani zďaleka nepripomína hrušky, aké nepadajú ďaleko od stromov vo višňových sadoch našich divadelných chrámov. Čo na tom, že režisérom je divadelný vedec a že to znie ako oxymoron. Veď všetci dobre vieme, že plané hrušky majú liečivejšie účinky, ako hrušky ušľachtilé.

A co na to Jan Tleskač? Fň.

Martina Mašlárová (Teória a kritika divadelného umenia, 3. bc)

Matej Moško: Práčka alebo Improvizácia na hrušky

Réžia: Matej Moško

Dramaturgia: Zuzana Galková

Scéna a kostýmy: Michal Lošonský

Produkcia: Lenka Görfölová

Osoby a obsadenie:

A: Pavol Gmuca, B: Jakub Lužina, C: Janka Kovalčíková

Premiéra: 8.2.2012 v Štúdiu 12