Snívanie pre veľkých i malých
V každodennej realite zaplavenej multimédiami môže byť pre deti
divadelný zážitok takpovediac zázrakom. Deti netolerujú nudu, treba sa im
prihovoriť primeraným spôsobom a upútať ich pozornosť. Ak sa to podarí, naskytne
sa jedinečná príležitosť tlmočiť im najrôznejšie posolstvá. Rozprávky sú navyše
odjakživa ideálnym príkladom na rozvíjanie fantázie a predstavivosti.
Škôlkohra Pán Áčik ešte okrem besiedok, ktoré organizoval Slovenský rozhlas, inscenovaná nebola. Študenti na Katedre bábkarskej tvorby dosiahli
prvenstvo už týmto výberom. Autorom večerníčkov, z ktorých tvorcovia
inscenácie čerpali, je Ján Uličiansky. Scenár (Marek Kobeda) vznikal postupne
na základe hereckých workshopov.
Kto vlastne je Pán Áčik? Je to
uspávací panáčik a majiteľ snárstva. Jeho samotného však v inscenácii
nenájdeme, zastupujú ho jeho štyri pomocníčky – Bodky. Jednobodka (Mária Rogoňová)
sa stará o všetky veselé sny, Dvojbodka (Michaela Kučerková) dáva pozor na
dobrodružné sny, strieľačky, ale aj smutné sníčky, Trojbodka (Alena Vojteková) bdie
nad zaľúbenými snami a Štvorbodka (Veronika Smutná) dohliada na horory a
strašidelné sny. Hoci sa v úvode každá Bodka predstaví a zoznámi divákov
s tým, za čo je zodpovedná, v ďalšom vývine príbehu to nezohráva
nijakú úlohu – stretávame celkom iné postavy, čo pôsobí dramaturgicky dosť nepremyslene a neprepojene.
Inscenácia sa člení na štyri
časti, v ktorých každá z herečiek predstavuje jedného z pánov
Áčikov. Prvého – pána Háčika hrá Alena Vojteková. Každého z pánov Áčikov
zastupuje určitá špecifická bábka alebo rekvizita. Napríklad predstaviteľka
pána Háčika má na hlave rybársky klobúk a v ruke drží demižón
z tmavého zeleného skla. Ako udice sa využívajú dáždniky. Oceniť pritom môžeme,
že tvorcovia nepodcenili detských divákov a nepoužili predmety prvoplánovo, ale
našli ich náhrady, ktorých funkcia je ale dostatočne zrozumiteľná. Nápadným dizajnom
(namaľovaná na zlato s páperovými plutvami) je neprehliadnuteľná javajková
bábka – ryba, ktorú Pán Háčik uloví na svoj háčik. Táto ryba nie je ako
ostatné, túži cestovať, ísť na dovolenku, kúpať sa v mori. Keď ju pán
Háčik zoberie na plaváreň a do sauny, po scéne sa vznášajú mydlové bubliny.
Druhým Áčikom je pán Neboráčik,
ktorého animuje Michaela Kučerková. Pán Neboráčik má veľmi smutný život. Nie je
to vôbec čudné, veď býva na adrese
Smolenice, Slzavé údolie 13. Do inscenácie je na tomto mieste zakomponovaná hra
podobná Človeče nehnevaj sa, pomocou ktorej prítomné deti pomôžu Neboráčikovi
dostať sa domov. Herečky hádžu veľkými kockami a deti musia zase plniť úlohy,
akými sú rozcvička, kde poctivo drepujú či skáču, alebo ďalší interaktívny prvok
– deťmi obľúbená hádanka. Deti sa s radosťou zapájajú, predbiehajú sa
v tom, koho vyberú, pretože je jasné, že všetci sa na rad nedostanú.
Nakoniec si ešte spolu s herečkami zaspievajú pesničku „Prší Prší“. Bábka Pána
Neboráčika má pohyblivý krk a hlavu. Je celkom jednoduchá (bez očí, nosa či úst),
na hlave s rovnakou zimnou čiapkou akú má aj jeho animátorka. Ruka Michaely
Kučerkovej s natiahnutou bielou rukavicou predstavuje ruku pána
Neboráčika. Výrazným a vtipným gestom je preňho typický nárek, ktorý Michaela
Kučerková dosahuje ohýbaním hlavy bábky do predklonu, kde mu rukou zakrýva
tvár.
Tretí príbeh je o Pánovi
Babráčikovi, kúzelníkovi vo Varieté Cylinder. Pán Babráčik má najoriginálnejšiu
zástupnú rekvizitu – husľové puzdro. Túto bábku oživujú dve herečky – Veronika
Smutná mu robí v bielych rukaviciach ruky a Mária Rogoňová zase nohy
rytmickým pohybom tenisiek. Prečo Pána Babráčika predstavuje práve puzdro na
husle je otázne, avšak v súvislosti s prekvapivým momentom rozdvojenia, sa
objavila zaujímavá paralela, a pouzdro sa tak stalo účinnou metaforou. Kúzelnícke
momenty reprezentuje napríklad výmena vankúša za skutočnú topánku pri oprave
opätku. Pán Babráčik, ktorý sa stal opravárom, pomáha svojim susedom. Disharmónia
zložená z rôznych zvukov (napríklad píšťalka ako rušňovodičova hlásna
trúba, klopanie, dupanie) a hlukov či pesnička „šuch, buch, fuj“ inscenácii
dodávajú rytmus a tempo. Hudobnú zložku tvorí živý klavírny sprievod, ako aj
hra na ústnu harmoniku a tamburínu. Okrem hravosti a ľahkosti v texte nájdeme
aj hlbšie myšlienky, napríklad keď k Pánovi Babráčikovi prichádza
dievčatko, ktoré chce opraviť „zbabraný život“. Takéto filozofické prvky
obohacujú text hry, ktorý aj keď je detsky naivný, nechýba mu duchaplnosť. Keďže
ide o inscenáciu pre deti, jej tvorcovia ponúkajú optimistické tvrdenia, že
treba veriť v zázraky a všetko dobre dopadne.
Napokon spoznávame pána
Hráčika, majiteľa požičovne hračiek (Mária Rogoňová). Opäť sú do deja a
javiskovej akcie zapojené aj deti, môžu si vybrať hračku podľa svojho želania. Pán
Hráčik je ilustrovaný červeným špicatým klobúkom na hlave protagonistky. Tento
kostýmový prvok avšak nie je rovnocenný originalite niektorých predošlých
bábok.
Okrem daných postáv sa herečky
(najčastejšie Veronika Smutná) objavujú aj v roli akéhosi rozprávača,
ktorý komentuje dej, dorozpávava a vysvetľuje ho. V týchto momentoch je herectvo
civilnejšie, bez nasadenenej veselej masky, pripomína „dospeláka“, ktorý
vysvetľuje a poúča.
Základným scénickým stavebným
prvkom je multifunkčný objekt, ktorým je akási skrinka v tvare kocky,
ktorej steny sa dajú rozložiť na veľa spôsobov, a umožňujú tak vytvoriť rôzne
variácie – od vlaku, kúzelníckej škatule, domu, až po požičovňu hračiek.
Prestavby miesta deja sú dynamické (za spevu a tanca), herečky skrinku rýchlymi
pohybmi menia stále na nový predmet. Okrem bábok jednotlivých pánov Áčikov sa využívajú
aj ušité bábky v tvare vankúšov, napríklad psíček, papagáj alebo bábiky. Tie
tiež nevybočujú z koncepcie snívania. Kostýmy sú podobne ladené (farebné
pyžamá ozdobené brmbolcami či záplatami), výrazne sa od seba neodlišujú, nie sú
charakterotvorné, skôr ilustrujú jednotlivé postavy. Výrazné estetické
pôsobenie kostýmov, scény a bábok vytvrára spolu so samotným textom hry rozprávkovú
atmosféru.
Ako konštatujú samotní tvorcovia, PanÁčik má deti
predovšetkým zabaviť. Tento cieľ sa Bodkám – študentkám 1. ročníka magisterského
programu bábkoherectvo, viac-menej úspešne podarilo naplniť. Podstatnou zložkou
inscenácie bola interaktivita detí. Herečky sa museli vynájsť a neraz
improvizovať, keďže deti sú veľmi kritickým, no zároveň vďačným publikom. Dospelý
divák vníma ako pridanú hodnotu okrem samotného predstavenia aj reakcie detí, ktoré
sú radostné, spontánne a občas i nečakané, čím sa inscenácia stáva pútavou pre
všetkých zúčastnených.
Lucia Galdíková (Teória a kritika
divadelného umenia, 1. Bc)Ján Uličiansky: Panáčik
Réžia/Dramaturgia: Marek Kobeda
Scéna/ Kostýmy/ Bábky: Jana Korčeková
Hudba: Peter Zagar
Choreografia: Vladislav Šoltýs
Produkcia: Lenka Görfölová, Pavol Pilař
Hrajú: Michaela Kučerková, Alena Vojteková, Mária Rogoňová, Veronika Smutná
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára