ad Bola raz jedna trieda/ex post III.

Zábava, ktorá prevyšuje celok

Kto by si s úsmevom na perách nespomenul na časy dávno minulé, keď sme povinne každé ráno vstávali do školy a päť dní v týždni sa stretávali s pozoruhodnými javmi akými boli učitelia/učiteľky, ich maniere, nároky a písomky z dnes väčšinou pre nás nepotrebných predmetov? V hlave sa nám vytvorí akási koláž spomienok a najvýraznejších momentov zašlých časov. Ján Luterán práve na podobnom systéme spomienok založil svoju absolventskú inscenáciu na VŠMU Bola raz jedna trieda.

Už rok pred Triedou Luterán na školskej pôde vytvoril pozoruhodnú inscenáciu komédie Woodyho Allena Boh, ktorá sa stala kultovou inscenáciou niekdajšej Malej scény VŠMU a dosiahla počet dvanástich vypredaných repríz. Aj rok na to dal Luterán pri svojej druhej školskej práci prednosť žánru komédie a tak isto ako pri Bohovi, aj pri Triede mnohí diváci chodia na viacero repríz, aby si vychutnali skvelý situačný a konverzačný humor. Ibaže Bola raz jedna trieda je skôr kolážou typu stand up comedy, kabaretu či revue než „tradičným divadlom“, kde by mal režisér priestor ukázať svoju schopnosť práce s textom a na texte. Inscenácia sa skladá z krátkych útržkov, ktoré nám postupne dopomáhajú spomenúť si na časy našej povinnej základoškolskej či stredoškolskej dochádzky. Režisér sa však v tomto prípade viac spoliehal na štyri herecké osobnosti než na svoj režijnú intuíciu. Štyria protagonisti pútajú pozornosť počas celého predstavenia a vďaka ich ojedinelej schopnosti zvládnutia rôznych druhov a škál humoru sa inscenácia stáva neopakovateľným zážitkom pre všetky vekové generácie.

Ale opäť ako pri Bohovi, tak aj pri Triede Luterán so svojim tímom do inscenácie vložili interný humor, ktorý odčítajú poslucháči a pedagógovia Vysokej školy múzických umení, ale bežní diváci (na reprízach sú v prevahe) ostávajú ochudobnení a nedokážu dekódovať všetky, inak pre nás poslucháčov VŠMU, vtipné podtexty a vyjadrenia. Ako príklad mi slúži jedna diváčka, ktorá sa pri prebratých replikách z Čechovových Troch sestier opýtala spolusediacej, čo to znamená a prečo sa niektorí diváci tak smejú. Interný humor je našťastie, na rozdiel od Luteránovej predchádzajúcej inscenácie, využívaný iba na začiatku a v závere inscenácie, kedy štvorica hercov analyzuje a debatuje o stvárnení postáv z Čechovovej hry, v ktorej môžeme badať aj vtipné poznámky o štúdiu na VŠMU (predovšetkým z úst Miroslava Dacha). Zvyšok inscenácie sa už stáva samostatným celkom, v ktorom dominujú spomienky na školské časy a absolútna herecká exhibícia.

Výčitkou pre režiséra, ale aj dramaturgov (Mariana Ďurčeková, Miroslav Dacho) je aj fakt, že inscenácia má niekoľko záverov. Po niektorých častiach, ktoré jasne herci ukončia, si mnohí diváci myslia, že nastala absolútna bodka predstavenia a automaticky začnú tlieskať. Potlesk však narušia herci, ktorí plynulo pokračujú v ďalšom výstupe. Jednotlivé časti (či obrazy) sú rozdelené podľa tém, ktoré priamo súvisia so spomienkami na základnú a strednú školu. Memorovanie školského poriadku, šikana, parodovanie učiteľov, skúšanie pred tabuľou, opisovanie ... alebo prvé stretnutie s erotickým časopisom. Práve výstupy parodovania učiteľov a reprodukovanie ich „hlášok“ patria k najvďačnejším miestam inscenácie, kde herci dokážu pracovať so slovom, gestom, nadsázkou a karikatúrou. Každý z nich vytvára niekoľko až monštruóznych karikatúr učiteľov s ich typickými výrokmi, nedostatkami alebo čudáctvami. Neskôr tieto „učiteľské monštrá“ so svojím charakteristickým prejavom, ktoré zažil hádam každý z nás, prechádzajú do hľadiska a nadväzujú priamy kontakt s publikom. Tak sa približný stred predstavenia stáva doslovne zlatým stredom, lebo herci do očí divákov spúšťajú spŕšku toho najvtipnejšieho, čo sme mohli v mladosti zažiť a na čom sa dá s odstupom času výborne zabaviť.

Herci netvoria dramatické postavy, ale ostávajú samými sebou a do mikrofónu aj mimo neho vytvárajú skeče, presne pointujú vtipy a preukazujú aj svoju fyzickú a spevácku kondíciu. Čo sa ale týka ich konkrétnych výkonov, tak ak uvážime, že zo štyroch účinkujúcich sú traja poslucháči herectva (v čase premiéry prvého ročníka magisterského štúdia), inscenácia skôr ukázala to, čo o nich už dávno vieme (z predchádzajúcich inscenácii a predovšetkým z už tak často spomínaného Boha). Výrazný posun dopredu - to, o čo by asi malo pri školských inscenáciách ísť predovšetkým, nenastal. O skvelom komediálnom talente Martina Šalachu a Juraja Ďuriša nepochybuje asi žiaden poslucháč VŠMU a ani pravidelný divák. Obidvaja sa vypracovali na zdatných a kvalitných komikov, ktorí dokážu plnohodnotne vystavať každý gag, skeč, imitáciu či slovnú alebo pohybovú pointu. Veľkým prekvapením bol výkon Petra Brajerčíka, ktorého zatiaľ obsadzovali skôr do dramatickejších postáv (ako príklad uvádzam skvelý výkon v inscenácii 3000 ľudí), kde nemohol zužitkovať svoj značný komediálny talent, ktorý naplno rozohral až v Triede. Brajerčík dokázal, že nie je jednopólovým hercom, ale že má skvelý zmysel pre komiku a karikatúru, ktorú dokáže plynulo pretaviť do vehementného výkonu a absolútne nezaostáva za svojimi tromi kolegami. Jeho najvďačnejšími výstupmi sú civilné prerozprávanie svojej príhody, ako ho triedna učiteľka nazvala kriminálnikom, vysvetlenie niektorých bodov školského poriadku v poňatí letušky, ktorá ukazuje „čo a ako“ a paródia roztraseného učiteľa vŕtania.

Ak som už spomenul slovo herecký vývoj, tak možno bude znieť paradoxne tvrdenie, že najväčší herecký vývoj pravdepodobne dosiahol Miroslav Dacho, najčastejšie hrajúci neherec na pôde VŠMU. Už Eva Kyselová upozornila v jednej zo svojich recenzii na fakt, že toto pomenovanie by u  Dacha nemalo platiť. Na javisku nie je „príživníkom“ z inej katedry, ktorý prináša na scénu len seba. On dokáže ísť ďalej a vo svojej flexibilite obsiahnuť práve to, čo režisér pre danú inscenáciu potrebuje. V Luteránovej inscenácii k svojim trom kolegom z katedry herectva pôsobí kontrapunktne svojou fyziognómiou a flegmaticko–cholerickým intelektuálstvom. Ako jediný po zahĺbení do spomienky na školu nepredvádza svoju skvelú „kondičku“, ale ukazuje, že v každej triede boli jemu podobné typy intelektuálov, ktorí nevedeli preskočiť kozu, ale dokázali zaujať niečím iným. Boli proste odlišní, tak je odlišný aj on v Triede. Dacho síce vytvoril (svojím „neherectvom“) spomenutý kontrapunkt herecký, typový, interpretačný, ale aj tak komplexne zapadol do inscenačného celku a v niektorých pasážach svojou školácky presnou javiskovou rečou (ktorú musím vyzdvihnúť aj u ostatných troch protagonistov), neobyčajne pružnou mimikou a širokým hlasovým fondom prerastal svojich hereckých kolegov. Ale v žiadnom prípade to nebol sólo výkon.

Jednoduchá scéna Sisi Zubajovej nepreplnila priestor zbytočnosťami, ale plnohodnotne ho naplnila tým najvýpovednejším, čo dopomáha určiť priestor, v ktorom sa nachádzame. Biela stena s umývadlom, z ktorého permanentne kvapká voda, školské lavice, blikajúce neónové lampy alebo školské pomôcky ako kružidlo, medicinbal či meotár. Nemenej dôležitú rekvizitu predstavujú štyri mikrofóny v stojanoch, do ktorých herci pravidelne rozprávali alebo spievali a aj vďaka nim inscenácia asociovala populárne stand up comedy. Kostýmy taktiež z dielne Sisi Zubajovej rovnako neplytvali opisnosťou, ale pozostávali len zo sák, ktoré si herci obliekli na holé hrude. Hudobný výber tvorila Smetanova Vltava, počas ktorej herci na svojich chrbtoch priniesli školské lavice (voľný a vkusný, aj keď interný, odkaz na Mŕtvu triedu Tadeusza Kantora) a neskôr hudbu vytvárali už len samotní herci svojím voicebandovým spievaním vybraných slov, historických udalostí a podobných kedysi nabifľovaných poučiek a pojmov.

Bola raz jedna trieda je opäť divácky atraktívnym titulom na repertoári LABu (v čase premiéry Malej scény). Diváci, ktorí pravidelne navštevujú inscenácie VŠMU mali tak po náročnej dramaturgickej sezóne (napr. Živá mŕtvola, Sv.nápravca, Zámok) možnosť voľne sa opiť prístupnou a skvelou komédiou. Aký má však režisér názor na predvedenú dvojhodinovú exhibíciu sa dá ťažko dozvedieť. Akoby u Luterána zámer koláže najvtipnejších častí povinnej školskej dochádzky prerástol nad výpoveďou o téme. To je pravdaže dovolené, ale nedokážem si odpovedať na otázku: Prečo? Iba kvôli zábave? Alebo nám chcel režisér so svojím tímom povedať aj niečo viac? Odpoveďou je len smiech a dobrá nálada, ktorá osloví asi každého, kto nazrie do Triedy, kde zábava všetko prevýši.

                                                                                                                        

Karol Mišovic

Ján Luterán a kol.: Bola raz jedna trieda

réžia: Ján Luterán
dramaturgia: Miroslav Dacho, Mariana Ďurčeková
scéna, kostýmy: Sisa Zubajová
produkcia: Petra Pozdechová, Nadežda Ľahká
hudobná spolupráca: Ján Kružliak ml.
hrajú: Peter Brajerčík, Miroslav Dacho, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha

Premiéra: 23. apríla na Malej scéne VŠMU