Keď sa štyri živly preženú javiskom...
Hádam každý z nás v sebe nosí obrovskú zásobu príhod zo školy; zmes smutno-smiešnych príbehov, trapasov, vzdorovania a trestov, spomienok na spolužiakov, na prvé lásky, zakázané cigarety, a na všetky tie typy (a charaktery a „bezcharaktery“) pedagógov, ktorých rukami prešiel a s ktorými sa tak vášnivo rád hral na mačku a myš. Všetko toto nám v škole nabalia do batôžka a my to po celý život nosíme na chrbte alebo kotúľame pred sebou. Ale čo z toho?
Študenti VŠMU tento materiál na Malej scéne pretavili do inscenácie Bola raz jedna trieda. Premiéra tejto inscenácie bola tou poslednou, ktorá sa odohrala v starých priestoroch Malej scény, a potvrdila, že niekedy naozaj platí pravidlo „to najlepšie na koniec“.
Inšpirácia školským prostredím sa môže spočiatku javiť banálne, ale spracovaním tejto látky inscenácia akúkoľvek všednosť popiera. Navyše výber témy nie je ani náhodný, ani prvoplánový. Je skôr symbolický, keďže súčasťou tvorivého tímu sú aj dvaja už zabsolvovaní – režisér Ján Luterán a dramaturgička Mariana Ďurčeková – ktorí sa týmto predstavením s Divadelnou fakultou rozlúčili.
Najväčším kladom tria Luterán – Ďurčeková – Dacho je fakt, že dokonale ovláda „teóriu zápalnej šnúry“. Dokáže nielen úžasne vystavať humor a pointu žartu, ale i odhadnúť reakciu publika. Nie je náhoda, že toto obrovské pozitívum, ktorým Ján Luterán, Mariana Ďurčeková a Miroslav Dacho disponujú, sa naplno prejavilo práve v tejto inscenácii, keďže Bola raz jedna trieda je autorským počinom. Tvorcovia inscenácie teda mali obrovský priestor na vybláznenia sa podľa vlastných možností a predstáv. Výsledkom tohto snaženia dokázali, že ich možnosti a predstavy ďaleko preskočia očakávania a dokážu priniesť veľa prekvapivých momentov, vtipných nápadov.
Text inscenácie je zložený z rozličných fragmentov, sú to výroky profesorov, body školského poriadku, základné školské vedomosti a poučky, príhovor riaditeľa a spomienky žiakov. Tieto fragmenty tvoria vtipnú, nápaditú mozaiku, navyše majú svoj rytmus a výraznú hudobnosť. Práve tá je nesmierne zaujímavá, spolupráca s Jánom Kružliakom ml. priniesla inscenácii nevšedný rozmer. Použitie Smetanovej Vltavy i spievané pasáže boli veľmi dobrou voľbou, chytľavé melódie a minimalistický text dokázali vytvoriť hovoreným úsekom rovnocenného partnera.
Oceniť treba i scénografiu Sisy Zubajovej; už prvé zažínanie neónových svetiel vyvoláva úsmevné spomienky na školské časy. Drevené lavice s kovovými nohami, kvapkajúce umývadlo, či meotar, všetko má v inscenácii svoje miesto. Nie je to len dekorácia spojená s témou, práve naopak – každý prvok sa využíva, slúži hercom pri akcii.
Negatívom je, že inscenácia vo veľkej miere vychádza z interného prostredia VŠMU a akoby sa na toto prostredie tak trochu aj spoliehala. Tá časť publika, ktorá nepochádza z Divadelnej fakulty a nie je schopná odšifrovať interný humor, často len s jemným úsmevom nechápavo pozerá na svojich spolusediacich - študentov Divadelnej fakulty, zmietajúcich sa v záchvatoch smiechu. To je dôvod, pre ktorý vyznieva i úvod inscenácie veľmi ťažkopádne, a to najmä pre všmunezasväteného diváka, ktorý nepozná hercov osobne a ani iniciály A. P., či Č. mu veľa nepovedia. Väčšia otvorenosť širšiemu publiku by inscenácii iste pomohla. Rovnako, ako sa dá v Luteránovej režijnej tvorbe pozorovať tendencia trochu rozpačitých začiatkov a ťažšieho rozbehu, sú podobne mätúce aj závery inscenácií s celou sériou koncov (také zrejmé napríklad v Allenovom Bohovi), ktoré niekedy vedia skôr uškodiť, ako prospieť. V tomto prípade to nebolo až také rušivé.
Inscenácia Bola raz jedna trieda stojí predovšetkým na hercovi, a v konečnom dôsledku je úžasnou hereckou exhibíciou. Tri individuality štvrtého ročníka a dramaturg sa tejto témy zmocnili so zápalom, ktorý je vlastný hádam len tým, ktorí školskými časmi ešte prechádzajú. Úvod inscenácie vychádza priamo z osobného života hercov. Štyri mikrofóny v popredí a štyria študenti Divadelnej fakulty, ktorí si kladú otázku, ako hrať a zamýšľajú sa nad neistou životnou perspektívou absolventa herectva. Peripetie študentov predznamenáva aj prvá školská scéna, kedy si žiaci prinášajú do triedy lavice akoby kríže, sú zavalení lavicami ako starosťami, ohýbajú pod nimi chrbty.
Peter Brajerčík, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha a Miroslav Dacho vyťažili zo svojho hereckého potenciálu maximum. Naplno sa tu prejavila ich všestrannosť, dokázali vytvoriť rozličné typy študentov, ale i pedagógov. Martin Šalacha rovnako dobre zvládol zahrať nesmelého učiteľa hudobnej výchovy, dominantného učiteľa s ruským prízvukom, či otráveného pedagóga, ktorý by radšej „jamu kopal na Laborci“. V Jurajovi Ďurišovi sa skrýval zanietený profesor biológie, radikálny katechét, i telocvikár trpiaci urologickými problémami. Peter Brajerčík úžasne stvárnil učiteľa technickej výchovy s trasúcimi sa rukami, ktorý žiakov učí zaobchádzať s vŕtačkou, šikanujúceho študenta, či matematikára, ktorý v študentoch vyvoláva strach a zimomriavky. Miroslav Dacho trojicu hercov vynikajúco dopĺňal, pričom zvlášť vtipne vynikli v jeho podaní ženské postavy.
Mužské kvarteto bravúrne zvládlo aj spievané pasáže. Známe melódie zaspievali s nadšením, obrovskou dávkou nadsádzky a rebélie. Piesne boli paródiou na školský poriadok, základné školské poučky a dejepisné fakty, dotkli sa dokonca aj hip-hopovej kultúry a neušetrili ani čerstvo prijatý zákon o povinnom spievaní štátnej hymny na našich školách.
Herecké výkony štvorice boli inšpiratívnou ukážkou toho, ako to môže dopadnúť, keď sa štyri živly preženú javiskom.
Bola raz jedna trieda je symbolickou inscenáciou z viacerých hľadísk; režisér a dramaturgička sa rozlúčili so školskými časmi, skončil ďalší akademický rok a my sme zmenili jednu budovu za druhú, Malú scénu za Lab. Môžeme si navzájom zaželať, aby sme podobných inscenácií videli v našom štúdiu čo najviac.
Monika Kaššaiová
Ján Luterán a kol.: Bola raz jedna trieda
réžia: Ján Luterán
dramaturgia: Miroslav Dacho, Mariana Ďurčeková
scéna, kostýmy: Sisa Zubajová
produkcia: Petra Pozdechová, Nadežďa Ľahká
hudobná spolupráca: Ján Kružliak ml.
účinkujú: Peter Brajerčík, Miroslav Dacho, Juraj Ďuriš, Martina Šalacha
pedagogické vedenie: prof. Ľubomír Vajdička, prof. Emília Vašáryová, prof. Jozef Ciller, doc. Svetlana Waradzinová
premiéra: 22. apríl 2010 na Malej scéne
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára