Smrť Tarelkina

Smrť Tarelkina s názorom, témou a rybami

O uvádzaní ruskej klasiky v kontexte českého a slovenského divadla by sa určite dala napísať rozsiahla štúdia, lebo je pozoruhodné, že žiadna iná krajina neovplyvnila naše divadelníctvo práve tak ako Rusko so svojimi (nielen) dramatikmi. Inscenácie hier Čechova, Gogoľa, Ostrovského, Turgeneva či Tolstoja sú uvádzané od samotného vzniku slovenského divadelníctva a z repertoárov divadiel neodchádzajú ani v súčasnosti. Medzi tzv. elitu ruských klasikov zaraďujeme aj Alexandra Vasilieviča Suchovo – Kobylina, ktorý napísal len tri drámy (na seba nadväzujúce hry Svadba Krečinského, Proces a Smrť Tarelkina). Trojica hier má aj dvesto rokov po dopísaní pre inscenátorov a divákov aktuálny apel a tému a neprekáža im, že vznikli v odlišných geografických a spoločenských pomeroch. Smrť Tarelkina (prekladané aj Smrť Tanierka) na Slovensku inscenovali také režijné osobnosti akými boli napríklad Ján Jamnický, Jozef Budský alebo Stanislav Párnický. No nie vždy si dokázali s hrou natoľko poradiť, aby ich úmysel došiel k požadovanému cieľu. Preto si výber Lukáša Brutovského, poslucháča prvého magisterského stupňa réžie a dramaturgie, treba vážiť už len z dôvodu, že je to odvážny dramaturgický a režijný čin.

Lukáš Brutovský aj napriek svojmu mladému veku je v divadelných kruhoch už dobre známy hlavne svojimi dramatickými textami, ktoré získali niekoľko ocenení. Na školskej pôde sa s réžiou samostatnej inscenácie nestretol po prvýkrát, keďže v minulom školskom roku (2009/2010) režíroval v cykle Quattro formaggi svoje dva texty (O tolerancii, smrade a o lone, Adamove narodeniny). Tento krát sa rozhodol ísť vo svojej dramaturgickej línii klasických ruských komédii (v predchádzajúcich rokoch totiž na škole v rámci hereckých a režijných predvádzačiek inscenoval skrátenú Gogoľovu Ženbu alebo Čechovove Pytačky) a vybral si komédiu Smrť Tarelkina.

Brutovského inscenácia sa vyznačuje predovšetkým dvoma dôležitými aspektmi. Precízne vybudovanou a funkčnou koncepciou a režijnými nápadmi, ktoré plynulo zapadajú do určenej koncepcie. Smrť Tarelkina je tak opäť jedna z inscenácii kde napriek svojej dominancii na scéne nevládne herecká, ale režijná zložka, ktorá hercovi dopomáha ku konaniu a výpovedi o téme. Režijné nápady sú prezentované nenásilnou formu a neustále sa objavujú počas celej dĺžky inscenácie. Spomedzi mnohých k tým najzaujímavejším patrí hádam scéna, keď sekčný šéf Varravin svojmu zboru podriadených (Čibisov, Ibisov, Omega) rozkáže prispieť na Tarelkinov pohreb. Herci na povel vyberú peňaženky toho druhého a keďže sú v trojici, nepárnom počte, a Omegovi ju nemá kto vytiahnuť, tak si ju vyberá sám a pritom zvádza boj so svojou druhou rukou, ktorá mu schizofrenicky bráni okradnúť samého seba. Spomenutá režijno – dramaturgická koncepcia je založená na prísloví, že väčšia ryba zhltne tú menšiu. Ryby, rybačky, voda, akvárium a všetko s tým súvisiace sú lajtmotívom inscenácie a môžeme ich nájsť od bulletinu (zmienky o rybách v ruskej dráme, recepty na varenie z rýb) cez výtvarné zložky (kostýmy, scéna, rekvizity) až po herecký prejav a akcie. Brutovský s dramaturgom Mirom Dachom dopísali aj postavu Dámy s akváriom (Dominika Kavaschová), ktorá vždy prináša spomenuté akvárium a je akousi sprievodkyňou po príbehu. Jej príchod nás uvedie do deja (dovtedy sa divák môže ľahko stratiť v nepríbehovosti inscenácie), neskôr sa prihovára monológom o narodení Antikrista (intertextuálna vsuvka zo Suchovo - Kobylinovej hry Proces) a jej skonzumovaním sardinky a prefíkaným pohľadom do hľadiska sa inscenácia končí. Pozorný divák môže ryby odhaliť aj v mnohých nenápadných mizanscénach či akciách. Už prvá scéna (dialóg Tarelkina a Varravina) začína ako rybačka, kde Varravin uloví rybu a Tarelkin konzervu. Postupne sa na javisku objavuje ryba ako pôvodca pachu mŕtveho panáka, rybárska stolička pri výsluchu na komisariáte, ako kresba Tarelkina a Kopylova, ktorú nakreslí Raspľujev pri opise týchto postáv alebo len ako zvuky bublinkujúcej vody okolo postáv v niektorých scénach. Koncepcia o rybách a ľudskej rybačke priamo upozorňuje na politický tón Suchovo - Kobylinovej hry. Herci sú chladnými politikmi, ktorí hrajú svoju vysokú hru, podplácajú, voličov presviedčajú svojimi pravdami a každý sa snaží preplávať toho druhého. Karierizmus, úplatkárstvo, absurdita spoločenského systému sú základnými témami, ktoré na diváka priamo apelujú. Politický dôraz je na divákov kladený už vo foyeri divadla, keď uvádzačky divákom podávajú bulletin v zalepenej obálke a kde pred vchodom do sály visí nástenka s fotkami predstaviteľov s pridelenými volebnými číslami. Veď aj posledný Tarelkinov monológ, plný absurdných sľubov, je divákom prezentovaný pri rozsvietenom hľadisku a samotná kľaňačka je taktiež plná chladu a politického odstupu.

Scéna a kostýmy Veroniky Ďurišovej a Laury Štorcelovej plynulo a funkčne zapadajú do režijnej koncepcie. Scéna sa skladá z fóliových pásov povešaných po celom obvode javiska, ktoré evokuje rybárske fabriky. Medzi najfunkčnejšie rekvizity patrí vaňa plná Tarelkinových papierov, ktorými sa Varravin prehrabúva a do ktorej Mavra ešte vylieva ďalšie kýble listín. Nemenej dôležitou rekvizitou je akvárium so (živou) zlatkou rybkou, kde Tarelkin v skúmavke schová Varravinove dokumenty. Akvárium je integrálnou súčasťou inscenácie, kde s ním postavy pracujú a priamo na neho reagujú (Tarelkin/Kopylov, Dáma s akváriom). Kostýmy inscenáciu nešpecifikovali v dobových súvislostiach, ale dopomohli zobraziť príbeh, ktorý sa mohol odohrávať kedykoľvek a kdekoľvek. Neopomenuteľnú odvolávku na rybárstvo obsahuje Varravinov prevlek za Polutatarinova, ktorý tvoril čierny rybársky pršiplášť. Súčasťou kostýmov hercov, ktorí hrali politicky činné postavy, boli aj okuliare s výrazným čiernym rámom, ktoré si napríklad Tarelkin aj Varrravin pri prevlekoch skladajú.

Hudobnú zložku inscenácie tvoril výber niekoľkých jazzových melódii, ktoré ale nie vždy pôsobili integrálne s dianím a príbehom. Predovšetkým jemná ťahavá jazzová melódia hodiaca sa skôr do iného divadelného druhu pôsobila priveľmi kontrapunkte k odohratým scénam. Ale nenáročným, aj keď možno pre niekoho prvoplánovým, humorom bolo spievanie skladby „My way“ pri Tarelkinovom fiktívnom pohrebe, ktorú spievali dvaja polonahí „pomocníci na všetko“ v bulletine nazvaní Kačalašatala (Michal Kalafut a Jakub Lorencovič).

Aj napriek dominujúcej režijnej zložke mnohí poslucháči tretieho bakalárskeho ročníka v Smrti Tarelkina dostali veľké príležitosti na prezentáciu doteraz nadobudnutých hereckých skúseností. Bohužiaľ aktuálny ročník prof. Emila Horvátha je po kvantitatívnej stránke tak neobvykle vysoký, že Brutovský s Dachom nemohli všetkým študentom prideliť rovnocenné možnosti a predovšetkým dievčenská časť ročníka, ktorá sa inak prejavuje vysokou kvalitatívnou hereckou úrovňou, ostala značne nevyužitá.

Aj keď Smrť Tarelkina je prvou inscenáciou Daniela Fischera so svojimi ročníkovými spolužiakmi (na školskej pôde už vytvoril postavu v Hurá luxus, tie roky 90te a záskok v inscenáciách 3000 ľudí a Kazimír a Karolína), tak mladý herec už má za sebou pestrú škálu odohratých postáv a divadelných druhov (vrátane dvoch monodrám). Možno aj vďaka tomu mohol v dvojúlohe Tarelkina/Kopylova stavať na svojich predchádzajúcich skúsenostiach. Pri vonkajškovom rozlíšení svojich postáv využil dve polohy svojho hereckého prejavu, ktorú mu aj v minulosti išli najlepšie. A to svoju civilnú polohu a opozitne k nej polohu kŕčovitú. Tarelkina Fischer vytvára uvoľneným civilným herectvom, kde sa vyhýba akejkoľvek štylizácii. Do Kopylova sa premieňa rozstrapatením vlasov, odstránením okuliarov, zmenou bielej košele na čiernu, miernym tmavým nafarbením pod očami a v herectve predovšetkým kŕčom sprevádzaným zhrbeným postojom, chrapľavejším hlasom a nakrivením kútikov pier smerom dole. Obe polohy si poctivo stráži a nikdy, ak to dej nežiada, z nich nevybočuje. Na Fischerovom výkone je predovšetkým pozoruhodné ako presne ovláda obsah svojich monológov či dialógov. Na jeho intonácii, hlasovej zmene či geste je zreteľné, že pozná každú nuansu textu a nenecháva sa textom voľne unášať. Pomaly ho v sebe analyzuje a na diváka tak môžu prejsť všeplatné Suchovo - Kobylinove repliky. Taktiež jeho herectvu neprekáža kvantum režijných nápadov, ktoré musí vo svojich výstupoch naplniť. Skôr mu dopomáhajú k jasnejšiemu cieľu výpovede o určenej téme. Otto Culka v postave sekčného šéfa Varravina sa vyhol akejkoľvek karikatúre, ale nie vždy sa mu podarilo vyhnúť jemnému hereckému nadhrávaniu. Jeho sekčný šéf je chladným politikom, ktorý počas dialógov nepozerá človeku do očí, ale vedie akýsi imaginárny prehovor k svojim voličom. S úlisným úsmevom a vždy premysleným gestom vytvára jasnú analógiu na súčasnú politickú scénu, ktorá má dve tváre, ale málokedy ukáže tu pravú. Druhú postavu kapitána Polutatarinova podobne ako Fischer pozorne oddeľuje a vytvára ju afektovanými gestami a vyššími hlasovými dĺžkami. Zo ženskej časti ročníka dostala najväčšiu príležitosť Alexandra Palatínusová v postave bývalej Kopilovovej milenky Ľudmily Brandachlystovovej. Palatínusová už svojím príchodom, lepšie povedané vpádom, na javisko so sebou prináša obrovský príval energie. Jej Ľudmilu nepobúri, že Kopylov žije, ale skôr to, že popiera otcovstvo svojich detí. Palatínusová zvyšuje hlas do širokého zúrivého hysterického revu, kedy si musia všetci držať odstup. Tak ako sa nebojí buchnúť do stola, tak sa ani nebojí s Tarelkinom fyzicky manipulovať. V scéne výsluchu je už jej Ľudmila umiernenejšia a Palatínusová prenáša herectvo viac do slovnej než fyzickej podoby. Sedí na rybárskej stoličke, poslušne hlási odpovede na nezmyselné otázky, ale svojimi pohľadmi na Raspľujeva dáva najavo, že má nad nimi nadhľad a vo svojej urazenej ženskej pýche sa potrebuje len pomstiť exmilencovi. Práve v tejto scéne vyniká Palatínusovej zmysel pre pointu a logiku replík, ktorú sme už mohli pozorovať v iných mimoškolských inscenáciách. Z menších postáv najvýraznejšie dokázal zaujať Lukáš Pavlásek v postave Čvankina. Pavláskova karikatúra rozhýčkaného milionárskeho synčeka (s príchuťou homosexuality) je charakteristická vysokými tónmi niektorých replík (predovšetkým pri slovách moja a mňa) a v pauzách širokým úsmevom a chichotavým smiechom, ktorým chce zachrániť svoju vzácnu a dobre pestovanú kožu. Pavlásek dokázal staré známe pravidlo, že aj na malom priestore sa dá zaujať a práve on zaujal ako výborná komediálna figúrka. Lukáš Dóza v svojom Raspľujevovovi dokázal to, čo už o jeho herectve dávno vieme. Jeho stvárnenie sa nápadne podobá iným postavám, ktoré už v minulosti vytvoril. Aj v nich mal zreteľný odstup od postavy a hral s rovnakými gestami, mimickými výrazmi a hlasovými moduláciami. Týmito istými prostriedkami, akurát s iným textom, predviedol aj Raspľujeva. Diváci, ktorí ho vidia po prvýkrát budú určite prekvapení z jeho komediálneho talentu (ktorý nesporne má), ale stáli diváci uvidia takého istého Lukáša Dózu, ktorého ho už videli mnohokrát.

Smrť Tarelkina je kvalitnou inscenáciu, s výraznou režijnou nadstavbou, ktorá asi nezaujme každého a už vôbec nepobaví každého diváka. Režisér so svojim tímom nevytvoril prvoplánovú grotesku (aj keď sa niektorým prvoplánovým vtipom nevyhol), ale inscenáciu, ktorá má tendenciu osloviť publikum svojou formou aj obsahom. To ako divák prenikne do štruktúry a témy je individuálne (keďže režijných a intertextuálnych vložiek je v inscenácii až priveľa), ale v každom prípade na školskej pôde vznikla ďalšia z mála inscenácii, kde vládne režisér a nielen herecký prejav. Čo je veľmi príjemná rybacia špecialita na podnose LABu.

Karol Mišovic

Alexander Vasilievič Suchovo – Kobylin: Smrť Tarelkina

Preklad: Mikuláš Gacek Marta Lesná

Úprava: Lukáš Brutovský a Miro Dacho

Dramaturgia: Miro Dacho

Scéna a kostýmy: Veronika Ďurišová, Laura Štorcelová

Výber hudby: Lukáš Brutovský

Produkcia: Naďa Ľahká, Adriana Balázsová

Réžia: Lukáš Brutovský

Osoby a obsadenie:

K.K. Tarelkin/ S. S. Kopylov: Daniel Fischer

Maxim Varravin/kapitán Polutatarinov: Otto Culka

Raspľujev: Lukáš Dóza

Och: Richard Blumenfeld

Dáma s akváriom/Marva: Dominika Kavaschová

Čibisov/ Popugajčikov: Pavol Gmuca

Ibisov/ Pachomov: Daniel Žulčák

Omega/ Čvankin: Lukáš Pavlásek

Ľudmila Brandachlystovová: Alexandra Palatínusová

Kačalašatala: Michal Kalafut a Jakub Lorencovič

Deti: Judit Bárdos a Anna Nováková / Lucia Molnárová a Petra Molnárová

Premiéra: 16.12.2010 v Divadle LAB