ad Sen noci svätojánskej/november

Smiešne snenie

Sen noci Svätojánskej bola popri Troch sestrách najočakávanejšou premiérou tohtoročnej sezóny v divadle Lab. Renomé režiséra Michala Vajdičku a nemenej rezonujúce herecké predpoklady väčšiny študentov magisterského ročníka boli prísľubom kvalitnej spolupráce a vzniku atraktívneho predstavenia. Žiaľ, sľuby sa sľubujú...

Predstavenie začína tým, že protagonisti spoza hľadiska prichádzajú na scénu a pred očami divákov sa prezlečú do svojich kostýmov. Tento motív sa nevytratí do konca inscenácie.  Konkrétni herci „oblečení“ do svojich rolí. Postavy sa tak stali len náčrtom bez vnútorného života a motivácií. Sú predstaviteľmi série ľudských typov, ktorí nevedno z akých príčin (azda len na základe textu) konajú, hrajú. Platí to hlavne pre „urodzené“ postavy inscenácie. Hippolita (Mara Lukama) a Tézeus (Peter Havasi) nepredstavujú noblesný pár. Hippolita je unudená snobka a Tézeus „lóvatý“ smiešny malý muž, ktorý nadržane hopsá okolo svojej kočky.  Aktualizácia je v poriadku, ale žiadalo by sa trochu konkretizovať, čo sa presne aktualizuje. Kostýmy a mobilný telefón nestačia.

Najväčšou slabosťou je fakt, že inscenátori neprenikli za formu, k obsahu hry. K tomu s najväčšou pravdepodobnosťou prispel zvolený preklad textu.  Dramatické  situácie nevznikajú zo situácií, ale len  na základe slovných hračiek  a  vsadenými komickými efektmi. Na javisku sa neodohráva nič mýtické, čarovné a bohužiaľ ani toľko spomínané „snové“. Herci nedali postavám možnosť naplno prežiť skutočné očarenie. Hovorím konkrétne o postavách mladíkov Lysandra (Juraj Ďuriš) a Demetria (Peter Brajerčík), ktorých Puk (Michal Režný) fakticky kúzlom začaruje. No ich začarovanie nie je citové, ale fyzické, hormonálne a lascívne. Práve preto, potom ako Puk napraví, čo spackal a Lysander opäť miluje svoju Hermiu (Andrea Sabová) nedáva zmysel že, odčarovaný Demetrius zrazu ľúbi Helenu (Ivana Kubáčková), ktorú doteraz priam surovo odmietal. Ak majú ich city byť na správnom mieste, tak ju nemá čo mať rád. Zo sexuálnej príťažlivosti sa po prebudení zo „sna“ stala láska. Alebo, že by chudák Demetrius zostal začarovaný...?

Hermia Andrey Sabovej je skôr taká malá pekná Hermínka, ktorá má prvého chlapca, ale sama nevie čo s ním. Sem-tam mu dá božtek, ale nič viac. Z toho „viac“ má sama strach a Lysandrovi ide evidentne v prvom rade o „viac“. Svoju skutočnú lásku zanovito bráni pred otcom, ktorého postavu inscenátori skomprimovali do mobilného telefónu. Naopak Helena je v tomto smere oveľa vyspelejšia, nielen prejavom, ale aj kostýmom (čierne šaty či top), ktorý viac ukazuje než zakazuje. Paradoxne svoje ženské zbrane nevyužila pri zvádzaní Demetria. Toho uháňa a naháňa aj tak ho nedohoní, pretože Pukovým kúzlom sa karta obráti a naháňať ju začnú hneď dvaja  „začarovanci“ (taká naháňačka a žiaden čik-čik domček), to vyčerpá.

Herci akoby si nevedeli poradiť s jednoduchou scénou a neprepracované mizanscény nahrádzali rušivým pobehovaním, po celom štúdiu, po schodoch v hľadisku, pod hľadiskom, za scénou dokonca aj mimo samotného priestoru na chodbe.  To roztrieštilo akúkoľvek scénickú koncepciu. Rušivo pôsobilo nielen to, že divák niekedy ani nevedel herca nájsť, ale aj chabá konštrukcia hľadiska, ktorá sa veľmi nebezpečne otriasala. Priestor štúdia tu vystupuje ako rovnocenná súčasť, preto je otázne nakoľko je Sen noci Svätojánskej prenosná inscenácia.

 Silnou stránku súboru je  koncentrácia komediálneho talentu hercov v ročníku. Z toho maximálne vyťažila aj inscenácia. Skupinka snaživých hereckých babráčikov, Petra Väzba (Csilla Tarr), Kubo Klbo (Martin Šalacha), Fero Píšťala (Ivan Petro) a Rudo Hoblík (Marián Viskup)  je ťažiskom predstavenia. Ich hravé výstupy boli excelentné, a akonáhle  opustili javisko nemohla som sa ich znovu dočkať. Oni dodávali hre rytmus a tempo, ktoré nedomyslenou akciou v scénach zaľúbenci nahrádzali fyzickou aktivitou hraničiacou s atletickými výkonmi. Rušivé šprinty nahradili jazdou na starých „ukrajinách“ (typ starých bicyklov – pozn. autorky). Oceňujem, že v duchu mierneho zaktualizovania sa vyhli vulgárnosti a odpudivosti, ktorá  by prípadne mohla vyplynúť zo vzoru tejto partičky prostých tĺčikov v dnešnej „pivomusíbyť“ kultúre istých povolaní. Všetci herci vložili do týchto postáv kus detskej úprimnosti a pravdivosti, a to pôsobilo veľmi sviežo a sympaticky.

 Dominantným z nich je Kubo Klbko (Martin Šalacha), ktorý je bezhranične presvedčený o svojom nadaní tragéda. Martin Šalacha akoby cítil, že práve scény remeselníckych divadelných skúšok budú hrať v predstavení prvé husle, a preto často prebral zodpovednosť a miestami  nasilu na seba pútal pozornosť svojou slovnou improvizáciou. No on, na rozdiel od hereckého „alter-kolegu“ Klbka, talent má.  

Skvelý výkon podal Marián Viskup, hoci s minimálnym počtom replík, zato skvostným subtílnym hereckým prejavom. Jeho záverečný výstup, kedy na vratkej bicyklovej konštrukcii zahrá stenu a v nej dieru je dôkazom, že komediálnosť vzniká vďaka hercovi a nie všakovakými overenými efektmi. Za touto skupinkou o krôčik nestíhala svojim kolegom Csilla Tarr. Ako Slečna Väzba však mala náročnú úlohu režijne ukočírovať svojich mužských spoluhráčov.

Atmosféru čarovnosti a zázračnosti tajomného lesa sa podarilo vytvoriť, keď nie inak, tak určite výtvarnou zložkou. Jednoducho koncipovaná scéna, ako biele plátno, kde sa premietajú rôznofarebné a roztotvaré ornamentálne prvky. Nekonkrétnosť a neurčitosť týchto tvarov tancujúcich a meniacich sa podľa hudby vniesla do predstavenia snovú a tajuplnú náladu. V rovnakom zmysle ilustrujúce boli kostýmy, najmä biely deformujúci elastický overal, v ktorom sa pri nohách Titanie (Mara Lukama) plazili a krútili lesné bytosti.  Spomedzi všetkých fantastických postáv (Titania, Oberon, Puk) len tieto podivné nymfy a elfovia pôsobia nadprirodzene, a čo rozhodne nie je na škodu, aj mierne desivo. Trocha strachu k začarovanému lesu v noci patrí.   

Sen noci Svätojánskej je inscenácia, ktorá ešte stále dýcha študentstvom. Jej jednoznačnosť a jednoduchú koncepciu vyvažujú niektoré silné herecké momenty, ale nemôže sa rovnocenne postaviť medzi inscenácie režiséra Michala Vajdičku, ktoré patria medzi špičku slovenskej súčasnej divadelnej tradície.

Katarína Kučová

William Shakespeare: Sen noci svätojánskej

réžia: Michal Vajdička

dramaturgia: Zuzana Bírešová

scéna: Ondrej Zachar

kostýmy: Gabriela Paschová

produkcia: Lenka Bartošíková, Lenka Görfölová

hrajú: Peter Havasi, Mara Mayinga N´Gueve Lukama, Juraj Ďuriš, Peter Brajerčík, Andrea Sabová, Ivana Kubáčková, Michal Režný, Csilla Tarr, Martin Šalacha,  Ivan Petro, Marián Viskup

Premiéra: 15. november 2010 v Divadle LAB