Z drámy ostali len slová
Miriam Kičiňová v časopise KÓD (č. 6, r. 4, 2010) napísala pravdepodobne najcharakteristickejšie slová o štúdiu na VŠMU: „Azda neexistuje v dejinách školy text, ktorý by zlomil rekord Troch sestier. Sú jednoducho všade a vždy. Od Analýzy textu, cez Hereckú a režijnú tvorbu, až po samotné pedagogické réžie inscenácii.“ Profesor Marin Huba sa rozhodol priamo pokračovať v tejto tradícii a ako svoju pedagogickú réžiu si vybral spomínanú Čechovovou drámu. Režisér, herec a pedagóg v jednej osobe poňal Tri sestry ako divadlo vrcholne herecké, kde má zaujať predovšetkým herecká individualita a nie nový výklad Čechovovej hry. Súčasný Hubov herecký ročník v minulosti musel pracovať práve s tvorcami, ktorí ho prevažne obsadzovali do výraznej hereckej štylizácie komplexne vypovedajúcej o téme inscenácie (Živá mŕtvola, Kazimír a Karolína). Len v malej miere sa stretli so „Stanislavského metódou prežívania“, ktorú aj keď si mnohí (pedagógovia a študenti) nepriznávajú, stále ju využívajú a držia sa jej zásad. Pedagógov výber hry pravdepodobne mal za cieľ podporiť v mladých hercoch práve psychologizmus, ktorý im mal na scéne pomôcť s logickým uvažovaním, motiváciami a konaním. Tak sa aj podarilo a Tri sestry nezaujmú prepracovanou koncepciou alebo novou interpretáciou, takmer už notoricky známej hry o rodine Prozorovovcov, ale skôr hereckou prácou narábajúcou s logikou, psychologickým prehĺbením situácií a pravdivosťou emócii a konaní. Poslucháči však v konečnom výsledku svoje repliky len hovoria a snažia sa o vykreslenie najdôležitejších prvkov a vlastností postáv. Nedochádza k akémusi pnutiu a dramatičnosti, ktoré sú v divadle nepostrádateľné. To má za následok, že sa z konkrétneho predstavenia stáva nehomogénny tvar síce plný energie, ale nepretavenej do funkčného celku. Aj keď je Hubova koncepcia postavená na hercoch (výtvarná stránka inscenácie je len doslova nevyužitým dekoračným prvkom), ťažko sa dá o konkrétnych hercovch niečo konštatovať - na viacerých mizanscénach a konaniach bola cítiť nútenosť a dá sa predpokladať, že študenti museli „násilne“ spĺňať režijné príkazy. Nehovoriac o šablónach samotného pedagóga, ktoré sa prejavili v niektorých výkonoch.
Inscenácia začína ako ,,čítačka“, kde si mladí herci opakujú text Troch sestier. Postupne však prestanú čítať a začínajú hrať. Tento nápad je vymyslený dôkladne - mladí herci sa natoľko stotožnia s postavami, že začnú hrať ich príbeh a stanú sa nimi. K motívu čítacej skúšky sa vrátia už len po prestávke, v poslednom dialógu Tuzenbacha (Milan Spodniak) a Iriny (Soňa Hatalová) a v úplnom závere inscenácie, čo je možno škoda, lebo by sa dali ľahšie ospravedlniť nedostatky ako hereckej, tak aj režijnej práce.
Najkomplexnejšie dokázala s postavou pracovať Gabriela Marcinková, ktorá v prvom premiérovom obsadení vytvorila prostrednú sestru Mášu. Marcinková narábala predovšetkým s motívom lásky a nenávisti. Nenávisti k nemilovanému, pre ňu až trápnemu manželovi, a láskou k Veršiniovi, ktorá ju môže zachrániť pred večnou nudou a samotou. Jej interpretácia bola charakteristická minimom gest a svoju pozornosť sústredila na prácu s mimikou. Jej pohľady a následné reakcie prezrádzali všetko o vzťahoch a pomeroch, ktoré v sebe nesie. Skúmavý pohľad, pohľad nenávisti, túžby, smútku, utrpenia, pološialenstva z nej na javisku vytváral jednu z mála takmer živých postáv. K prehĺbeniu svojej vonkajškovej zúfalosti a ťažoby osudu jej dopomohol výrazný kostým, pozostávajúci z dlhých čiernych šiat a čierneho kožuchu. Svoje emócie dokázala pretlmočiť aj vďaka práci s týmto kostýmom a aj vďaka nemu vynikla medzi ostatnými. Je však pravda, že jediná Máša dostala, oproti ostatným hercom, veľmi výrazný a vypovedajúci kostým. Jemným detailom dotykov so šatami a večným obliekaním a vyzliekaním kožuchu sa Marcinková snažila o výpoveď neurotickosti a nestáleho, vrtkavých Mášiných citových pochodov. Z troch sestier práve Marcinkovej Máša dokáže najprirodzenejšie pretlačiť svoje emócie na povrch. Či už vo verbálnom alebo v neverbálnom prejave. V eufórii z očakávaných z maškár vyskočí na stôl, ale na jeho doske sa objaví aj keď už vrcholne neznesie manželovu dotieravosť. Je to priam až jej maniera, ktorá ju núti vo vyhrotenej škále emócií konať proti spoločenským konvenciám. K svojmu manželovi Kuligynovi (Michal Rosík) má takmer apatický vzťah. Z Marcinkovej uchopenia postavy nenávisť vyžaruje pri každej rozpomienke na neho. A stupňuje sa každým krokom, ktorým sa k nej on priblíži. Dovtedy len doslova zatína zuby a napína krčné svaly a končeky prstov. Je až hysterická, keď sa jej dotkne alebo ju osloví. Po všetkých sklamaniach, ktoré ju počas príbehu stretli, pri správe o smrti baróna už rezignuje. Milovaný Veršinin ju definitívne opustil, takže správu prijíma bez viditeľného formálneho zasiahnutia. V jej pohľade badáme definitívne presvedčenie, že jej osud nepraje, aby prišla do svojej Moskvy.
Veršinin Romana Poláčika je sympatickým mužom, ktorý si je vedomý svojho šarmu a rád ho na ženy používa. V jeho herectve sa dala badať určitá interpretácia, ktorá však nedosiahla účinného naplnenia. Poláčik svojho Veršinina hrá na základe vedomia o jeho šarmantnosti a s vedomím, že Mášu okúzlil. Rád sa rozhliada po miestnosti, nehanbí sa ani v spoločnosti učesať si vlasy a veľmi rád počúva svoje filozofovanie. Už v druhom dejstve je jasne cítiť, že Mášu prakticky využíva, aby sa nemusel vrátiť k svojej rozvrátenej rodine. V poslednej spoločnej scéne mu Máša leží pri nohách a svojim emočným výbuchom sa ho snaží presvedčiť, aby neodišiel. Poláčikov Veršinin však po pár sekundách spoločného objatia prestáva mať s touto hysterickou ženou trpezlivosť a žiada Oľgu (Jana Dobiášová/Adela Mojžišová), aby mu pomohla zbaviť sa jej mladšej sestry. Poláčik charakter buduje pomocou chlapčenského úsmevu, ktorý z neho robí mladého osudového muža, a veľkých gest, ktoré nie sú vždy prirodzenou súčasťou jeho prejavu.
Daniel Ratimorský sa v postave brata troch sestier, Andreja, sústredil tému vlastnej nevedomosti a neschopnosti činu. Práve na strete týchto dvoch síl stroskotá jeho život - z toho ťaží Ratimorského herecké pochopenie Andreja. Ratimorský ho drží v submisívnej polohe a len v niektorých scénach je jeho postava schopná zvýšiť hlas. Už dávno totiž vie, že to nemá cenu. V prvom dejstve koná pudovo a chce vykročiť zo životného stereotypu, ale už v druhom dejstve sedí zlomený za stolom, ktorý osvetľuje len sviečka. V poslednom dejstve je jeho Andrej so všetkým zmierený a mierne nervózny, pričom sa nebojí vyliať zlosť na nevinnom dieťati v kočiariku, ktorý necitlivo kočíkuje. Do svojej typickej na povrch flegmatickej polohy ho dostáva až príchod manželky Natálie (Erika Havasiová/Zuzana Marušinová).
Medzi ostatnými hercami bolo badať záblesk výrazného momentu a škály emócie, ale nedokázali výraznejšie zaujať. Bolo by však chybou obviňovať (len) poslucháčov. Preto je otázne, či mali Tri sestry dospieť až do podoby repertoárovej inscenácie alebo mali ostať len súčasťou na hereckej práci v rámci učebných osnov. Inscenácia nevypovedala takmer nič o Troch sestrách ani o konkrétnych hercoch. Práca s pedagógom určite mladým adeptom pomohla, ale bolo potrebné jej zverejnenie? Divákov nezaujíma proces, ale výsledok. A ten je v prípade najnovšej inscenácie Čechovovej drámy nekompaktný a nevypovedajúci.
Karol Mišovic
Anton Pavlovič Čechov: Tri sestry
réžia: prof. Martin Huba, scéna: Michal Lošonský, kostýmy: Martin Hrča, produkcia: Alexander Kmeť, Ľubica Drangová, Simona Babjaková, hrajú: Andrej - Daniel Ratimorský, Nataša - Zuzana Marušinová/Erika Havasiová, Oľga - Adela Mojžišová/Jana Dobiášová, Máša - Gabika Marcinková/Barbora Švidraňová, Irina - Soňa Hatalová, Tuzenbach - Milan Spodniak, Solonij - Tomáš Kostelník/Viktor Szabó, Veršinin - Roman Poláčik, Kuligin - Michal Rosík, Ferapont - Tomáš Kostelník/Viktor Szabó, Anfisa - Zuzana Marušinová / Erika Havasiová
Premiéra: 22.október 2010 v Divadle LAB, Bratislava
Páči sa mi recenzia, v prvom rade precízna analýza výkonu G. Marcinkovej.
OdpovedaťOdstrániťRada by som ale vedela niečo konkrétnejšie k tomuto výroku z úvodu:
"na viacerých mizanscénach a konaniach bola cítiť nútenosť a dá sa predpokladať, že študenti museli „násilne“ spĺňať režijné príkazy. Nehovoriac o šablónach samotného pedagóga, ktoré sa prejavili v niektorých výkonoch. "
Ľahko totiž hodnotiť na základe nejakej "šepkandy", ktorá sa možno rozšírila počas skúšobného obdobia... Ale verím tomu, že toto konštatovanie je opodstatnené, ale bolo by ho treba konkretizovať. Aby to neznelo len ako a priori nevraživosť voči nejakému režijmému rukopisu. Ako recenzent prišiel na to, že niektoré konania boli "nanútené"? (Pravdepodobne preto, že herectvo bolo neprirodzené, konanie neuveriteľné. Ale nikde to tam nie je).
Rovnako by bolo treba doplniť čosi o tej šablónovitosti. Ako vyzerajú tie šablóny a ako vieme, že sú to šablóny? (Treba napr. uviesť, že herecký prejav režiséra má svoje špecifiká, možno aj uviesť konkrétny príklad, situáciu z nejakej inscenácie. A na základe toho vidíme, že podobné, až totožné gestá, intonácie, konania sa vyskytli aj v Troch sestrách.)
Toľko môj výchovný dodatok. :)
Ale inak sa mi to veľmi dobre čítalo, je to hutný text, nabitý.