ad Bola raz jedna trieda - síce ex post, ale predsa!

...a v nej bola, bola, bola, bola...raz jedna trieda

Autorská inscenácia Bola raz jedna trieda bola poslednou z dielne študentov VŠMU, ktorá ucítila teplo reflektorov a svetlá domova Malej scény. Takisto uzatvorila školskú divadelnú sezónu 2009/2010 a s burácajúcim úspechom reprezentovala na Martinskom festivale Dotyky a spojenia.

 Bola raz jedna trieda – úprimne, kto si hneď nepovie, že v tej triede bola a krieda, a tá krieda bola biela a na dôvažok jej bolo aj dosť veľa? Pozamatoví, či predzamatoví, žiaci ZŠ, azda všetci povinne vedia zarecitovať skvostné básničky z pera  Kristy Bendovej alebo Ľudmily Podjavorinskej.     A hoci v triede na Malej scéne krieda nebola (nie preto, že by si ju Miško Muška šuchol do vrecúška), spomienka, ktorá nás vracia do školských lavíc nie je vôbec náhodná.

Autorská divadelná inscenácia, ako priznáva tvorivý tím, je o spomienkach na školu, v ktorej zatiaľ prežili skoro celý život. Ak by sme nazreli na túto inscenáciu aj cez optiku orosenú sentimentom, môžeme povedať, že je i symbolickou rozlúčkou so žiacko-študentskou etapou života, hlavných aktérov – už tohtoročných absolventov herectva Petra Brajerčíka, Martina Šalachu a Juraja Ďuriša, už absolvovaného pána režiséra Jána Luterána a  divadelno-teoreticko-dramaturgicko-hereckého kompilátu menom Miroslav Dacho.

Predstavenie otvára  exhibícia,  Šalacha-Brajerčík-Ďuriš-Dacho, v horlivej polemike o úskaliach hereckého remesla.  Ako správne vybudovať charakter dramatických postáv napríklad takého veľkého dramatika ako je A. Č.? Je lepšie vybrať herca na rolu podľa schémy typ na typ? Alebo je najlepšie zžiť sa s postavou aj v civile? Neherec si povie, herec zahrá. Zahrá, ale z niečoho vychádzať musí. A čo tak zo seba? Štvorica sa teda podujeme na psychologický vstup a výstup zo seba, pričom ich povedie skúsený šerpa, poľským vetrom ošľahaný P. Brajerčík. Tento „self-enter“ a self-exit“ sa uskutoční ako kómaticko-terapeutický návrat do minulosti.

Za veľavýznamného príhovoru riaditeľa školy a bzučiacich neóniek sa pred našimi očami odhaľuje hygienický oltár - biela stena, do polovice obložená bielymi kachličkami, jedno biele umývadlo, zrkadlo a uterák (kde som to už len videla..?). Jeden po druhom si žiaci ako kalváriu privlečú svoju lavicu. Výjav odrazu všetkým blízky a povedomý. Jedna za všetky triedy všetkých slovenských základných škôl. Spúšťa sa defilé ukážok z vyučovania, paródií, karikatúr, nezabudnuteľných učiteľských postavičiek, úryvkov zo školského poriadku, vtipné (ale autentické) pokyny a odporúčania dbajúce predovšetkým na zdravý fyzický a duševný vývoj žiaka.

Ak sme si ako žiaci kládli otázku, načo nám kedy bude vedieť naspamäť všetky vybrané slová, prípony oxidačných čísel, alebo taká vec, ako je určovanie gramatických kategórii každého slova vo vete, nedajbože súvetí, teraz poznáme odpoveď. Čo sa za mladi naučíš, to si neskôr zaspievaš.  Hudba je dôležitým prvkom inscenácie. V spolupráci s Jánom Kružliakom ml.  skomponovali inscenátori pôsobivé skladby bez použitia hudobných nástrojov. Melódiu a rytmus vytvárali rôznym búchaním,  šúchaním, dupaním, lúskaním prstov  a podobne. Vznikli tak popevky nielen s mravným poučením, ale aj príjemnou pohybovou choreografiou, alebo songy s rôznym žánrovým a  rytmickým podkladom, takisto bez inštrumentov. Texty tvorilo základné učivo ako  pády, vybrané slová, medzníky slovenskej histórie, nemecké slovíčka,  Mor ho!, b, p, m, v, r, z, s, f, či častice, skrátka to, čo musíme vedieť aj o polnoci! No nechýbajú ani riekanky a ľudové pesničky z hodín hudobnej výchovy, vtipne ilustrujúce prvé milostné zážitky.

Tvorcovia vychádzali z vlastných skúseností a konkrétnych zážitkov a herci nám predstavili štyroch dokonale odlišných a zároveň typických žiakov. Nebudeme pátrať do akej miery v postave triedneho bitkára a lajdáka čerpal  Brajerčík zo svojich mladých liet. Bravúrne sa takisto zhostil postavičky obávaného cholerického matikára. V jeho podaní sme si živo mohli spomenúť na hysterickú učku, či príliš vysokým vekom poznačeného učiteľa ručných prác. Výborný je Miroslav Dacho v pozícii večne mudrujúceho provokatéra, čím si na seba pletie bič v podobe občasnej šikany.  Martin Šalacha ako triedny maskot  a Juraj Ďuriš - keby mal na práci niečo lepšie, tak by v škole ani nebol. Však načo? Veď som pekný.

Všetci sa verne zhostili svojich úloh a každý v hľadisku si našiel toho svojho viac či menej obľúbeného spolužiaka alebo obávaného, či bizarného pedagóga. To je veľmi osviežujúce na tejto inscenácii, že je  zhlukom nostalgie a veselých príhod nie len z pamäte autorov, ale aj diváka.

Trošku metúce bolo predstavenie v závere. Minimálne trikrát by sme mohli očakávať  koniec, čo spôsobilo nedorozumenie z hľadiskom, ktoré by si už aj vytlieskalo klaňačku. Ešte si muselo predsa len počkať kým herci zo svojho tranzu  precitnú a prednesú svoju prognózu budúceho zmysluplného žitia. Samozrejme s  patričnou mierou nadhľadu a rozlúčia sa, ako inak piesňou venovanou nám, spolužiakom.

 Určite za túto prácu nepíšem veľkú  nulu prstom na tabuľu, ale celému tvorivému tímu dávam včeličku, jedničku, áčko a 5 kreditov.

Katarína Kučová