Hravosť ako obsah aj forma

Nebýva železným pravidlom, aby študenti réžie resp. dramaturgie ešte počas svojho štúdia jasne definovali nie len svoje formálne nazeranie na divadlo, ale aj jasne profilovali tému, ktorá je pre nich dlhodobejšie určujúca. Jednou z výnimiek je režisérka J. Rázusová. Tá už niekoľko rokov potvrdzuje, že v javiskovom tvare sa snaží jazykom činohry s prvkami fyzického divadla reflektovať tému divadla ako hry.

Jej posledná „školská“ inscenácia Viktor alebo vláda detí toto smerovanie jasne potvrdzuje.

Režisérka spolu s dramaturgičkou M. Zakuťanskou text do značnej mieri upravili. Posunov bolo viacero. Niektoré postavy sa zlúčili, iné zmizli úplne a tým pádom sa z časti zmenili aj ich motivácie. Preto nie Vitracov ale Rázusovej a Zakuťanskej Viktor alebo vláda detí rozpráva príbeh domácnosti Paumellových. Malý Viktor je dieťa, ktoré práve oslavuje deviate narodeniny. Na pozadí tejto oslavy sa postupne odkrývajú všetky tajomstvá dospelých i detí. Viktorov otec Charles (V. Szabó) má pomer so slúžkou Lilly ( E. Havasiová), ktorú v jej izbe rovnako rád navštevuje aj Viktorov starý otec generál Etienne Lonsegur (D. Ratimorský). Charles však popritom stíha  udržovať vzťah aj s rodinnou priateľkou Théráse Magneauovou (Z. Marušinová), pričom je aj biologickým otcom jej dcéry Ester (A. Mojžišová).

Každá z týchto postáv preto musí neustále hrať, či predstierať svoje túžby, vášne, city atď.

To všetko vytvára pôdorys pre jednu veľkú hru, v ktorej nie je jasné kto a čo predstiera a či vôbec predstiera.

J. Rázusová postavila inscenáciu tak, že hrací priestor je miestom stretu téz a nie charakterov  Javiskové postavy nemajú primárne za úlohu predstavovať ľudské príbehy ale tematické línie. 

V tomto momente javiskovému tvaru určite pomohlo, že režisérka a herecký súbor sa dobre poznajú. Celý herecký súbor podal výnimočne kompaktný výkon. K jednotlivým tvorcom nemožno mať výraznejšie pripomienky, avšak (práve preto) jednotlivcov prevyšoval celok. Práve herci sú totiž hlavným nositeľom znaku.

Herecké výkony jednotlivcov majú samozrejme viaceré silné miesta. Lili E. Havasiovej je najsilnejšia v momentoch kedy sa do popredia dostáva línia naivnej slúžky. Miestami je až paródiou (cielenou) na postavy slúžiek a naivných blondínok z červenej knižnice resp. holywoodskych filmov. Nechápavý pohľad a poddajnosť je pre ňu charakteristický v momentoch kedy ju krivo obviňuje Viktor, keď jej Charles naznačuje aby nechala otvorené dvere do svojej izby, keď ju obťažuje Viktorov starý otec. Povolanie slúžky chápe nie len ako službu domácnosti ale úplne podvolenie sa všetkým jej obyvateľom. Vo vzťahu Ester a Viktora možno vyzdvihnúť ich jemnú prácu s detským elementom ich postáv. Kým A. Mojžišová necháva svoju Ester výsostne v detskej polohe, pričom ale nikdy nepadá do klišé stvárňovania dieťaťa, u R. Poláčika je detskosť komplikovanejšia. Mieša sa totiž z dospelejšími polohami jeho postavy. Zdôrazňuje, že už má deväť rokov. Ester je preňho mladšia (na rozdiel od neho) detská priateľka. Viktor sa cíti vyspelejší a na prvý pohľad to dokumentuje hlavne krutosťou a manipuláciou so svojimi blízkymi. Ak prechádza do detskej polohy je to hlavne preto, aby ospravedlnil svoje správanie. Je však Viktor naozaj dospelejší? Práve pri tejto otázke sa opäť dostáva do popredia motív hry. Ak detskosť len hrá prečo sa tak nadšené hrá so svojim starým otcom? A hlavne prečo všetky dospelé prejavy jeho osobnosti sú buď parafrázou alebo doslovnou citáciou konania jeho príbuzných resp. starších známych. Pravda je teda taká, že Viktor je v skutočnosti rovnaké dieťa ako Ester. To čo hrá je práveže naopak dospelosť. Sklon manipulovať ľuďmi nepramení z jeho osobnosti, ale z „hrania sa“ na dospelých.

Najkrutejšie vyznieva táto Viktorova hra v kontexte jeho manipulácie s Antoinom Magneaunom (M. Rosík). Je najkrehkejšou postavou celého príbehu. Jeho manželka a priateľ mu zahýbajú pred očami, Viktor mu zámerne spôsobuje záchvaty, tým, že „neúmyselne“, spomína slovo zradca. Emilie (G. Marcinková) ho využije aby sa manželovi pomstila za neveru. V príbehu plnom zdanlivo nevinnej hry, ktorá smeruje k harmonickému záver bez fatálneho konca, je práve jeho smrť mementom. Celkovému vyzneniu pomohlo aj uchopenie tejto postavy M . Rosíkom. Tento herec vykonal počas svojho štúdia na VŠMU pravdepodobne najvýraznejší kvalitatívny progres. Už v úvode jeho štúdia bolo evidentné, že je výrazný typ využiteľný najmä v komických polohách. Postupne sa však začal technicky zdokonaľovať a jeho herectvo získalo na ľahkosti, uvoľnenosti a detailnejšej práci aj na lyrickejších črtách svojej postavy, či skôr lyrických kontextoch, ktoré jeho postava vyvoláva.

Režisérka inscenáciu postavila teda v prvom rade na hre. Dospelý sa pretvarujú, aby skryli svoje skutočné úmysly a to až do takej mieri, že v závere prichádza k úplnému rozštiepeniu osobností, kedy slová hovoria jedno, intonácie viet druhé a ich  význam v kontexte celku tretie. Text tak získava hneď niekoľko kontextov a divák je zámerne zneisťovaný do takej miery, že hranica medzi hrou a realitou je nečitateľná. Najvýraznejší je tento motív v časti kedy manželia Paumellovci idú spať. Navzájom si do očí hovoria ako sa chcú navzájom pozabíjať. Intonáciou viet sa však snažia vyvolať dojem, že tieto vety vravia zo žartu. Lenže ak je všetko iba hra ako vieme dôveryhodne rozoznať či je hrou obsah alebo formálne uchopenie slov?

Pandanta  k tejto hre dospelých tvorí hra detí. Viktor i Ester sa hrajú na dospelých aj s dospelými. V prvom uvedenom prípade však prichádza k prelínaniu reality a fikcie. Hrané situácie prebraté z reality v konečnom dôsledku opäť vplývajú na realitu a menia ju. Príkladom môže byť moment kedy Ester a Viktor opakujú rozhovor Charlesa a Thérése. A verejne tak odhalia ich pomer (hoci fakt je ten, že o ich vzťahu aj tak všetci dávno už vedeli, nik ho verejne nepomenoval).

Takáto interpretácia posunula Vitracov text od surrealizmu viac smerom k pirandellovskej línie divadla, ktorej primárnym objektom záujmu je stred resp. relativizácia hraníc medzi realitou a hrou/fikciou.

Samozrejme u J. Rázusovej nie je táto téma nová. V porovnaní s jej inscenáciou Tolstého Živej mŕtvoly však komunikuje omnoho čistejším a čitateľnejším spôsobom. Vyhla sa niektorým vedľajším motívom, ktoré inscenáciu ruskej klasiky retardovali a ponúkla výnimočne komunikatívny javiskový tvar, ktorý  napriek zdanlivo komplikovanej koncepcii komunikuje s divákom zrozumiteľne a je zaujímavý aj svojou ľahkosťou.

Ak má byť toto základ s ktorým režisérka opúšťa školu a odchádza do divadelnej praxe, je to základ určite dobrý. Popracovať by sa však ešte zišlo na vkladaní prvkov fyzického divadla do činoherného herectva. Tieto vsuvky totiž ešte v istých miestach pôsobia ťažkopádne a narúšajú ľahkosť a plynulosť javiskového tvaru. Pôsobia tak občas ako medzihry. Samozrejme aj to môže byť prístup avšak potom by sa ho patrilo zdôrazniť a prepracovať do omnoho väčšieho detailu.

Nuž ale bodaj by takto závažné nedostatky boli hlavným problémom všetkých slovenských inscenácií. Či už tých školských alebo profesionálnych.

réžia: J. Rázusová
dramaturgia: M. Zakuťanská
preklad: K. Balnayová,
scéna: M. Lošonský,
kostýmy: V. Keresztesová
hudba: L. Chuťková
hudobníci: L. Chuťková, V. Nikulín
produkcia: L. Drangová, H. Kopkášová

hrajú: R. Poláčik, V. Szabó, Z. Marušinová, D. Ratimorský, A. Mojžišová, E. Havasiová

G. Marcinková, M. Rosík

Premiéra: 04. február. 2011

Miro Zwiefelhofer