Práčka alebo Improvizácia na hrušky

Ako o(p/b)rať hrušku a improvizovať (p/h)ranie

Všetci herci by mali zomrieť na mor! A asi aj všetci divadelní teoretici a kritici, ktorí chcú robiť divadlo! A vôbec, divadlo ako také by malo umrieť, veď nové formy sú staré a novšie už nebudú, aj keby sa herec hercovi na hlavu postavil a aj keby sa všetci slovenskí divadelní vedci spojili a napísali manifest. Divadlo o divadle, alebo divadlo ako také je témou, alebo prinajmenšom jedným z hlavných motívov divadelnej hry Improvizácia na hrušky, ktorá bola zrealizovaná ako najnovší Mliečny zub v priestore Štúdia 12 v januári 2012. Je možné, že toto divadelné dielo  stojí na prahu novej divadelnej konvencie. Neprináša žiadne, alebo aj všetky odpovede na žiadne, alebo aj všetky otázky akéhokoľvek charakteru, predovšetkým ale týkajúce sa kultúry národa, divadelnej ontológie a ovocinárstva. Upozornenie: táto recenzia je fiktívna. Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou zhliadnutého predstavenia je čisto náhodná.

Text mladého dramatika, v skutočnosti divadelného kritika Mateja Moška uviedol v úzkej spolupráci s ním na slovenské javisko vôbec po prvýkrát mladý režisér, v skutočnosti divadelný kritik Maťko Moško (zhoda mien je kuriózna, ale taktiež čisto náhodná). Nestáva sa v divadle priveľmi často, aby režisér mal možnosť radiť sa s autorom do takej miery, ako to bolo v tomto prípade. Na druhej strane je zrejmé, že takáto spolupráca nevyhnutne prináša nutnosť kompromisov – z ktorej strany záleží od toho, ktorá osobnosť dokáže svoju predstavu presadiť radikálnejšie. Zdá sa, že tentokrát konečná podoba inscenácie výraznejšie reflektuje víziu režiséra, na úkor poetiky autora. Nedá sa však jednoznačne povedať, či je to na škodu veci, alebo naopak nový rozmer, ktorý režisér do realizácie textu priniesol, pomohol divadelnému dielu vymaniť sa z oprát prílišnej literárnosti. Možno však konštatovať, že režisér s dramaturgičkou Zuzkou Galkovou sa k predlohe ani zďaleka nezachovali macošsky a zasiahli do nej iba maximálne minimálnymi škrtmi a úpravami.

V súvislosti s takmer neznámym textom (ktorý však bol horúcim kandidátom na cenu Reflektora za pôvodnú drámu) treba povedať, že Moškovej poézii nechýba odvaha, drzosť a revolta. Mohli by sme si ale položiť otázku, prečo sa v inscenácii improvizuje práve na hrušky, keď sa pred predstavením podáva čaj s rumom, a ani herečka, ktorá hrá herečku C nemá postavu typu hruška, ale je skôr typ špargle kríženej s arašidovým orechom. Dá sa síce hľadať súvis medzi množstvom vitamínu B v hruškách a autorovou známkou z predmetu Úvod do réžie, ale vitamín B predsa okrem hrušiek obsahuje aj pivo, a oboje má zároveň močopudné účinky, ktoré inscenácia ani text nemajú. Skutočnosť, že na javisku sa žiadna reálna hruška neobjaví, samozrejme nie je nijako záhadná, keďže ak substituujeme slovo „čakanie“ slovom „improvizácia“ a slovo „hrušky“ slovom „Godot“, je nám celkom jasné, kde sa autor inšpiroval a prečo sa nedočkáme hrušiek, tak ako sa nedočkáme Godota. Napokon, ani očakávaná plešivá speváčka nikam nikdy neprišla, preto je vopred jasné, že autor sa so svojimi recipientmi zahráva a chce ich zviesť na falošnú cestu. Stále však ostáva záhadou, prečo autor do názvu zvolil práve malvicu, a nie napríklad kôstkovicu alebo orech, ktoré by metaforicky omnoho lepšie korešpondovali s formou a obsahom textu, ale najmä inscenácie (záleží od toho, z ktorej strany percepčného spektra sa k nej postavíme).

Pokiaľ mám vlastnou myšlienkou premostiť k rozprave o inscenácii ako takej, budem hovoriť za skupinu orechových divákov, teda tých, ktorí pod tvrdou škrupinou našli sladké a chutné jadro (do tejto skupiny neradno radiť tých, ktorých jadierko bolo červivé a zhorknuté, ale vari ich môžeme vnímať ako minoritu). Napriek mladému veku a neveľkým skúsenostiam sa autorovi, režisérovi a dramaturgičke podarilo spojiť nespojiteľné, zmiešať vodu s olejom, hrušky s jablkami, práčku s Oscarom Wildom, Brechta s Ionescom, Tzaru so Sofoklom, Marcelliho s Leninom a Michaila

Čechova s Marikou Gombitovou. Strach zo šialenstva (alebo obvinenia zo šialenstva) nie je niečím, čo by ich donútilo nechať zástavu imaginácie spustenú na pol žrde. Táto eklektická intertextuálna  koláž a snaha o jej dekódovanie je však len čiastkovým potešením v rámci celkového divadelného zážitku. Najväčším nóvom a zároveň prínosom inscenácie je nekompromisné zbúranie piatej, ale predovšetkým šiestej steny. V tomto divadle nielenže publikum hrá, ale na rozdiel od niektorých interaktívnych inscenácií, kde iba herec interaguje s divákom, ktorého interakcia skôr desí než teší, tu je to naopak. Divák vďačne komunikuje a hlasno komentuje dianie na javisku, interaguje s hercom, ktorý je nútený interagovať naspäť, preto možno oprávnene hovoriť o improvizácii. V Práčke je herec, aspoň sčasti, tvorcom, predlohou a výtvorom v jednom. Hercova hra – zbavená polovičných rozmerov, odhaľujúca, otvorená, vychádzajúca z neho v protiklade k uzatváraniu sa – je pozvánkou pre diváka. Okrem trojice schopných mladých hercov stelesňujúcich postavy A, B a C, menovite Paľka Gmucu (A), Jakubka Lužinu (B) a Janky Kovalčíkovej (C), má inscenácia aj hosťujúcu hviezdu. Je ňou majiteľka Štúdia 12, Práčka, ktorá je okrem herečky taktiež spolurežisérkou, koproducentkou a centrálnym scénografickým prvkom inscenácie. Jej rola je najťažšia, pretože musí celé spektrum emócií a významov vyjadriť nonverbálne, v absolútne statickom hereckom kŕči, s kamennou tvárou. Napriek tomu figuruje na scéne v neodškriepiteľne opodstatnenom a nenahraditeľnom postavení, v mizanscénickej hierarchii je prvkom vrcholne transcendentálnym. Netreba však v očarení jej výkonom podceňovať hodnotu ostatných postáv, postáv troch hercov, ktoré traja herci citlivo a s dôrazom na vlastné dispozície pretavujú na svoj obraz. Osobitne treba vyzdvihnúť Gmucovu hereckú plasticitu, Lužinovu schopnosť promptne reagovať a Kovalčíkovej ženskosť, hoci dobre schovanú pod unisexovými a asexuálnymi montérkami.

Čo sa týka kostýmov Miška Lošonského, svojou farebnosťou veľmi priamočiaro zasadili inscenáciu do kontextu nadchádzajúcich volieb, pričom štýlom dokonca veľmi predvídavo naznačili

volebný výsledok. Len je nutné tvorcom pripomenúť, aby omylom nevyprali kostýmy s bielymi vreckovkami a zástavami a aby nezabudli použiť prášok na farebnú bielizeň. Lošonský aj ako scénograf evokuje volebné konotácie objektov, najmä spomínanej práčky, umiestnenej v strede

scény. Dômyselné scénické riešenia dotvára použitie videoartu, aplikácia tzv. „nových médií“ (v

kontexte súčasnej slovenskej divadelnej praxe a teórie) taktiež odkazuje na mnohé vplyvy z iných druhov umenia  ktoré podnietili vznik dramatického textu a odrazili sa v jeho scénickej realizácii. Popri intermedialite je organickou súčasťou vizuálneho konceptu inscenácie aj svetelný dizajn, preto je nevyhnutné sa aspoň pár slovami pristaviť pri práci s osvetlením.

Moškova inscenácia sa v konečnom dôsledku vysmieva všetkému a všetkým, Aristotelovi,

Craigovi, intelektuálom, neintelektuálom, komunistom, básnikom, divákom, kritikom, autorovi, ale hlavne samej sebe. V duchu poznania, že nejestvuje majstrovské dielo, ktoré by nemalo agresívny charakter, Moško radikálne útočí na naše myslenie, dekonštruuje všemožné teórie na fragmenty a zliepa ich hlava-nehlava, hoci viac hlava, pretože tento zlepenec má premyslenú štruktúru. Kontroverzné postupy vedú ku kontroverznému cieľu, a to je to najlepšie, čo sa mohlo stať, veď ako hovoril o „kontroverziálním divadle“ odborník z fachu, Ján Werich, „nemluví se o hrušce, která je normální, mluví se o takové, která má třeba chuť jabka.“ Čo na tom, že všehochuť tejto inscenácie ani zďaleka nepripomína hrušky, aké nepadajú ďaleko od stromov vo višňových sadoch našich divadelných chrámov. Čo na tom, že režisérom je divadelný vedec a že to znie ako oxymoron. Veď všetci dobre vieme, že plané hrušky majú liečivejšie účinky, ako hrušky ušľachtilé.

A co na to Jan Tleskač? Fň.

Martina Mašlárová (Teória a kritika divadelného umenia, 3. bc)

Matej Moško: Práčka alebo Improvizácia na hrušky

Réžia: Matej Moško

Dramaturgia: Zuzana Galková

Scéna a kostýmy: Michal Lošonský

Produkcia: Lenka Görfölová

Osoby a obsadenie:

A: Pavol Gmuca, B: Jakub Lužina, C: Janka Kovalčíková

Premiéra: 8.2.2012 v Štúdiu 12

Woyzeck

Woyzeck sa stratil, nevadí....

Existujú inscenácie, z ktorých je človek po prvom vzhliadnutí zmätený, po druhom celkom bezradný. Dojem a myšlienky z inscenácie mu však zostávajú v hlave a čím viac času prejde, tým viac nad nimi premýšľa. Medzi subjektívnym členením inscenácií na „dobré“ a „zlé“ existuje pomyselná hranica, ktorá je oveľa tenšia, ako by sa mohlo zdať. A niekedy môže túto hranicu tvoriť práve inscenácia, ktorá vás kvôli niečomu nenechá chladnými a núti vás premýšľať.

Georg Büchner sa považuje za jedného z dramatikov, ktorí výrazne ovplyvnili nemeckú i svetovú drámu. On sám je však známy aj svojimi tzv. Fatálnymi listami, v ktorých sa kriticky vyjadruje o vtedajšej spoločnosti a predstavuje človeka ako subjekt dejín, ako hračku v rukách osudu a dejinných udalostí. Takou osobou je aj hlavná postava jeho hry Woyzeck – fragmentárneho diela zloženého z niekoľkých častí, ktoré sú schopné svojbytne fungovať. Tvorcovia textu rovnomennej inscenácie sa rozhodli fragmentárneho Woyzecka ešte viac „rozbiť“, či vytvoriť niečo ako nový dramatický text, nového Woyzecka. Do textu vložili úryvky zo spomínaných Büchnerovych Fatálnych listov, texty od Markíza de Sade, rovnako ako aj repliky zo Shakespearovho Hamleta a sami dopísali scénu na motívy hry Bernarda-Marie Koltésa V samote bavlníkových polí. Režisér Pavol Száz a dramaturgička Eva Pevná sa pokúsili o akúsi komparáciu rôznorodých textov v zmysle vyzdvihnutia v dnešnej dobe dôležitých ideí o zmysle človeka, o jeho prirodzenosti, o morálke ako takej. Ich koncepcia je však natoľko zložitá, že v mnohých častiach scénického spracovania stráca celistvosť. Jedna situácia sa nabaľuje na druhú, jedna myšlienka pohlcuje ďalšiu. Text, ktorý vytvorili sa tak stáva koherentnou a zároveň inkoherentnou zložkou inscenácie, nakoľko samotnú koncepciu tvorí a zároveň rúca.

Samotný text by možno lepšie vyznel vo vhodnej kombinácií s ostatnými inscenačnými zložkami a prostredníctvom adekvátneho hereckého prevedenia. Tretí ročník Katedry hereckej tvorby však zrejme nedisponuje schopnosťou obsiahnuť koncepciu inscenátorov a vykresliť v inscenácií dôležité charaktery postáv. Výkon hercov bol v prevažnej miere vyrovnaný – rovnako nevýrazný. Alebo naopak, možno práve inscenátori chceli postavy prezentovať ako nevýrazné bábky v rukách osudu a živočíšnych pudov, ktoré zapadali do koncepcie „strnulého rozvláčneho divadla“. Každopádne negatívom zostáva výsledný „mdlý“ efekt.

Michal Thomasy interpretoval Woyzecka ako obyčajného človeka. Vo svojej podstate prostého dobráka, ktorý sa zmieta v spoločnosti charakterovo rôznych ľudí (v prostredí drogových gangov) a stráca prehľad o tom, čo je dobré a čo zlé. Komu veriť, koho poslúchať, ako konať. Postava však prostredníctvom herectva neprešla výraznými charakterovými zmenami, až napokon Thomasyho Woyzeck zostal obyčajným človekom. Postava Márie v oboch alternáciách (Júlia Kováčiková/Marta Maťová) bola neuchopiteľná (a neuchopená) a jej charakter zostal nejasný. Bola Woyzeckovou ženou, ktorá ho podviedla a napokon za to aj zaplatila – čo je však zrejmé už z textu. Júlia Kováčiková hrala snáď až príliš kontrolovane, čím pôsobila ešte viac nevýrazne a postava v jej prevedení negradovala. Naopak Marta Maťová hrala emotívnejšie, avšak bez dôraznej dikcie a s nedokonalou artikuláciou. Každopádne zmeny Máriinho správania a istá gradácia postavy boli čitateľné najmä v premenách kostýmu a vizáže. Keď Mária prepadávala svojim hriešnym myšlienkam, jej sukňa sa systematicky skracovala až Mária prešla do výslednej podoby – krátka sukňa, rozopnutá blúzka a rozstrapatené vlasy. Počas Máriinho uvedomenia si chyby a hriechu, ktorý spáchala, sa jej vizáž vrátila do pôvodnej podoby. Postave Šéfa (Jozef Jurčišin-Kukľa) bolo pridané vypchaté brucho, ktoré malo byť zrejme istou charakteristickou (či charakterovou) črtou, bohužiaľ herec s ňou nedokázal pracovať. Na porovnanie uvediem príklad Michala Rosíka (inscenácia Záhradkári, premiéra 31.10.2011, Divadlo Lab), ktorý bol tučným a slizkým Jackom nielen kvôli vypchatému telu, ale vďaka tomu, že s ním dokázal aj vynaliezavo a účelne pracovať. Napríklad systematickým fučaním, zavalitou chôdzou i držaním tela, či utieraním potu (typickými znakmi korpulentných ľudí). Bohužiaľ u Jozefa Jurčišina-Kukľu postrádame akúkoľvek prácu s danou „črtou“. Istý herecký posun je viditeľný u Lukáša Pelča, ktorý na rozdiel od hereckého výkonu v postave Doktora Prenticea (inscenácia Kľúčovou dierkou, premiéra 16.1.2012, Divadlo Lab), interpretoval Woyzeckovho kamaráta Ondreja celkom civilne a nenútene – ako prostého chlapca z ulice a občasného dílera.

V kontexte inscenácie je zaujímavá Büchnerova epizódna postava Jarmočného vyvolávača, z ktorej tvorcovia spravili rámcovú postavu. Vyvolávač by sa dal prirovnať k postave Neznámeho, ktorý sa objavuje vo svetovej literatúre a predstavuje niečo ako diabla, či zosobnenie zla sveta, večného pokušiteľa a moralistu bez morálky. Otvára inscenáciu textom od Markíza de Sade, ako had z raja zvábi Máriu jablkom a vtiahne ju do svojho kruhu zla a hriechu, predá Woyzeckovi vražedný nôž a napokon ho sám za jeho čin popraví. Pri stvárnení postavy by sa možno žiadalo viac štylizácie či grotesky, no napriek tomu Matúš Kvietik „vytŕčal“ spomedzi svojich hereckých kolegov. Znova dokázal svoju, už pomaly charakteristickú črtu – schopnosť porozumenia textu a interpretovania jeho významu, čo bolo práve v častiach úryvkov od Markíza de Sade tak žiadúce.

Rovnako tvorivo a svojsky pristupovali inscenátori aj k ďalšej epizódnej postave Blázna, ktorej dali v porovnaní s Büchnerovým textom tiež nový charakter a pripísali repliky. Blázon existuje mimo sféry ostatných postáv, je akýmsi komentátorom a rovnako ako Vyvolávač, aj on rámcuje dej inscenácie, resp. jednotlivé časti konštantne narúša a zároveň spája. Bezpohlavná postava Blázna predstavuje hranicu medzi reálnym a ireálnym svetom, všeobecnú pravdu a čistotu. Je kontrastom k postave Vyvolávača a spolu tvoria všeobecné zákony života. Tajna Peršić hrá emotívne, ale napriek tomu sa pokúša hrať kontrolovane. Raz je bláznom zmietajúcim sa vo svojom blúznení, raz Shakespearovským šašom, či neutrálnym komentátorom. Napriek tomu, že niekedy je jej herecké podanie príliš výrazné až prehnané, vcelku korešponduje s charakterom či skôr typom rámcovej postavy Blázna.

Otáznou zostáva postava Doktora, resp. herecký vklad Cyrila Žolníra, ktorý sa od prvej premiéry k druhej značne posunul. Vďaka grotesknému prejavu, ktorý sprevádzal nemecký akcent a vložené nemecké výrazy, rovnako ako striktný postoj tela či autoritatívny pohľad, sa hercovi podarilo vytvoriť postavičku prísneho, trošku pomäteného nemeckého doktora. Pripomínal akéhosi doktora Mengeleho, ktorý robí pokusy na Woyzeckovi a núti ho jesť iba hrach. Z týchto charakterových čŕt však pri druhej premiére upustil, „rozbil“ postavu nemeckého doktora a vytvoril novú – ťažkopádnu a ničím nezaujímavú.

V rámci scénografie (Katarína Sliacka) bol využitý celý priestor Divadla Lab, ktorý bol doplnený len minimom rekvizít. Dôležitým a významotvorným prvkom sa stali balkóny, ktoré symbolicky vytvárali aj istú hierarchiu, či delenie postáv podľa určitého spoločenského postavenia. Rovnako výrazné to bolo napokon aj v poslednej scéne Woyzeckovej popravy, kedy Vyvolávač s Woyzeckom boli na javisku (čo mohlo symbolicky predstavovať peklo), Blázon bol celkom hore (akoby čistý a nepoškvrnený, nad všetkým) a ostatné postavy stáli na strednom balkóne (všetci rovnako hriešni). Balkóny boli aj v rámci funkčnosti dynamickým prvkom scénografie s viacerými možnosťami využitia. Čo sa týka dramaturgickej a režijnej koncepcie, scénografia zapadala do ideológie inscenácie svojou jednoznačnosťou a až ordinárnou jednoduchosťou a neutrálnosťou. Umožnila zasadiť dej inscenácie do neutrálneho priestoru a času a rovnako umožňovala dynamické zmeny prostredia v zmysle filmového strihu. Každá scéna sa diala v inom prostredí, ktoré symbolizovala rekvizita, či zmena svietenia. Jeden predmet slúžil ako symbol pre určité prostredie a bol spojený s určitou postavou. Napríklad stolička predstavovala postavu šéfa a priestor jeho kancelárie. Nemocničný vozík plný ampuliek a fľaštičiek symbolizoval doktora a jeho laboratórium či ordináciu. Kolíska a malá stolička tvorili izbu Márie. Iluzionistické koleso predstavovalo postavu Jarmočného vyvolávača a symbolicky tvorilo nekonečnú cyklickosť života človeka, ako i ilúziu hranice medzi dobrom a zlom či realitou a fantáziou. A napokon najdôležitejšia rekvizita – semafor, ktorý mal v inscenácií aj symbolistický či ideologický charakter. Alegoricky predstavoval prostredie nočného mesta, ale zároveň tvoril metaforu ľudskej duše. Podľa slov tvorcov mal tlmočiť jednu zo základných myšlienok inscenácie – človeka na križovatke životných rozhodnutí.

Výrazne koherentnou zložkou inscenácie sa javila práca so svetlom, ktorá mala nielen atmosférotvorný charakter, ale i funkčný – najmä pri už spomínanej transformácií prostredia. Práca so svetlom tvorila aj dôležité spojenie s imagináciou v inscenácií. Tvorcovia využívali rôzne svetelné efekty, medzi ktoré patrí aj použitie samotného semaforu, ktoré napomáhali pri dokreslení určitých dramatických situácií, motivácií a zmien stavu postáv. Napríklad pri scéne s postavou Blázna, kedy herečka bežala v zelenej špirále, ktorá bola prostredníctvom reflektoru premietaná na podlahu javiska. Zelené svetlo sa stalo symbolom šialenstva a to nielen pri postave Blázna, ale aj pri duševných zmenách Woyzecka. Práve vo chvíľach jeho blúznenia svietilo na postavy (konkrétne Máriu a Doktora) zelené svetlo a tie sa pohybovali v štylizovanom kŕči a rozprávali degenerovane – od spomalenej reči až do zrýchlenia, čo podporovalo efekt halucinácie.

Kostýmy (Jakub Branický) a masky postavy typologicky dopĺňali. Napríklad Tamborov kostým, ktorý tvoril biele tričko bez rukávov, široké nohavice, množstvo prsteňov a reťazí na rukách, ho zobrazoval ako typického mestského „hulváta“, horu svalov, ktorá na každom kroku sprevádza Šéfa a zakaždým si zoberie všetko čo chce, bez ohľadu na ostatných. Zároveň boli kostýmy vo veľkej miere ladené do farieb semaforu, a teda v rôznych tónoch zelenej, červenej, žlto-oranžovej. A však farebný charakter kostýmov zrejme neniesol žiadne symboly ani asociácie a kombinácie farieb boli v prevažnej miere náhodné či skôr estetizujúce ako sémantické. Otáznikom zostáva už spomínaný kostým Tambora, ktorý neniesol ani jednu z farieb semaforu. Príznačná neutrálna čierna farba kostýmu Blázna len stupňovala bezpohlavnosť postavy. Rovnako ako príznačný kabaretný oblek Vyvolávača a prvky mačky (uši a chvost) pri postave Magdalény, ktoré dotvárali atmosféru „kabaretu sveta“.

Rytmus inscenácie bol veľmi rozvláčny, pomalý, neplynulý. Jeho narúšanie a diskontinuitu spôsoboval najmä herecký prejav. Prestavby boli riešené tzv. filmovým strihom, boli rýchle a dynamické, čo mohlo rytmus zlepšiť, rovnako ako akčný svetelný dizajn. Pohyb hercov bol síce energický, čomu dopomohlo aj členenie javiska a scénografia, avšak nevyrovnalo to značnú stagnáciu v dialogických výmenách. Rytmus sčasti narúšala aj zložitosť koncepcie a hybridný charakter textu, kde sa miešali časti z Woyzecka s útržkami ďalších textov a s postavami Jarmočného vyvolávača a Blázna.

Menej je niekedy viac. A potrebný je aj istý odstup, pretože sa môže ľahko stať, že sa inscenácia „zakuklí“ sama do seba a vytvorí tak medzi javiskom a hľadiskom nepriechodnú stenu. Čo je to človek? Otázka, ktorú Woyzeck viackrát položí, ale nikdy na ňu nikto neodpovie. Bohužiaľ však na ňu neodpovedá ani inscenácia. Pod mnohými vrstvami, ktoré ponúka text a symboly v inscenácií, sa základná rovina, ktorú chceli tvorcovia vyjadriť, akosi stráca... Napokon tak, ako sa stráca v inscenácií aj samotný Woyzeck. Nevadí. Napriek všetkému je inscenácia zaujímavým pokusom...možno niečím ako filozofiou života, bláznovstva, dobra, zla...

Katarína Cvečková

Georg Büchner: Woyzeck

réžia: Pavol Száz
dramaturgia: Eva Pevná
úprava textu: Pavol Száz, Eva Pevná
scéna: Katarína Sliacka
kostýmy: Jakub Branický
produkcia: Michal Jurík, Michaela Červenáková

hrajú: Michal Thomasy, Júlia Kováčiková/Marta Maťová, Jozef Jurčišin-Kukľa, Dominik Gajdoš, Cyril Žolnír, Lukáš Pelč, Veronika Strapková, Matúš Kvietik, Tajna Peršić

Reflektor má už svoju vlastnú internetovú stránku !!!

Všetky novinky odteraz nájdete už len tam !!!

http://reflektor.vsmu.sk/

Rozhovor s dekanom Divadelnej fakulty VŠMU Petrom Mikulíkom

Peter Mikulík sa narodil 10.6.1941 v Trenčíne. Štúdium divadelnej réžie absolvoval v roku 1963. Už počas štúdia režíroval inscenácie Lasicu a Satinského a pôsobil ako herec v SND. Od roku 1966 režíruje v Slovenskom národnom divadle. Už viacero rokov vedie ročníky réžie na VŠMU. Od januára tohto roku je dekanom na Divadelnej fakulte.

• Čo Vás po nástupe do funkcie potešilo a čo Vás zasa sklamalo?

V prvom rade ma potešilo, to že som našiel úrad dobre zabehnutý. Že škola funguje. Teraz ide o to, aby chod školy šiel naďalej a potom ho prípadne môžeme zlepšovať.

• Máte nejaký konkrétny cieľ, ktorý by ste chceli za najbližšie štyri roky dosiahnuť?

Žiadne podobné postuláty som si ani nedával. Myslím si, že výchova na umeleckej škole musí hlavne fungovať. Za posledné štyri roky sa udialo viacero pozitívnych vecí v tejto oblasti. Napríklad aj to, že sa podarilo postaviť novú budovu. Hoci ešte sú veci, ktoré na nej nefungujú. Našou úlohou je teraz, aby sme spoločne našli naplnenie nového priestoru.

• Nová budova je tu, no stále nám mnohým pripadá akási prázdna. Minimálne jej určite chýba duch divadelnej školy. Uvažovali ste nad tým, ako ju spríjemniť tak pre študentov ako aj pre pedagógov?

Už som hovoril s pedagógmi a študentmi katedry scénografie, aby porozmýšľali, ako tú budovu zabývať. Nemyslím si, že by to malo byť riešené nejako oficiálne. Vidím tu priestor pre študentov, pre ich názory a nápady, ako si nové prostredie spríjemniť.

• A ako je to s peniazmi. Nič alebo máločo je dnes zadarmo a skrášliť priestor znamená aj preinvestovať nejaké prostriedky.

Všetko je o peniazoch. Tento stav trvá už roky, že peniaze nie sú. Vždy sa však nakoniec nejaké nájdu. Skúsme na to chvíľu zabudnúť a uvažujme, aká vízia by sa dala uskutočniť. Dostali sme tento rok dve ceny v Brne. Chcel by som napríklad, aby sme ocenenia niekde vystavili. Aby si diváci a študenti uvedomili, že Ondro Zachar a Ivana Kubačková dostali významné ceny z brnenského festivalu. A tých ocenení máme viac. A s nápadom nemusia prísť iba scénografi. Nech už to budú herci, vedci, režiséri alebo manažéri, každý dobrý nápad sa cení. Hlavne nech je nápaditý.

• Jedna vec je interiér a pohodová atmosféra v ňom. Akýmsi problémom je však aj vonkajškový dojem. Už rok hrávame v Divadle LAB, áno býva vypredané, avšak stále sa stretávam s nechápavou otázkou aj u ľudí z oblastí kultúry: „To je divadelná fakulta? A to tam máte aj divadlo? Vyzerá to ako nejaká firma.“

Jeden z pôvodných návrhov počítal s tým, že by sa priečelie budovy využívalo na propagáciu aktuálneho repertoáru. Budeme o tom ďalej uvažovať. Stále tu je táto možnosť.

• Ďalším z problémov je nízka hrávanosť predstavení. Často sa stáva, že inscenácia sa uvedie dvoma premiérami a najbližšiu reprízu má až o dva mesiace. V LABe sa aj skúša, aj hráva. A to až na zopár výnimiek takmer všetky inscenácie.

Všetko stojí na tom, ako sa na to budeme pozerať. Či je to učebný priestor alebo divadlo, ktoré by malo mať čo najväčšiu prevádzku. Pri súčasnej hyperprodukcii sme nad možnosti personálne aj priestorové. Mám pocit, že všetko je zakliate práve v dvojstupňovom štúdiu herectva. Od rozdelenia ich štúdia sa nám zdvojnásobil počet záverečných prác. Chcel by som sa aj na toto nejako pozrieť. Myslím, že zákon jednostupňové štúdium umožňuje.

• A čo využiť ostatné priestory? Máme ešte Kaplnku, Burkovňu, Štúdio 1. Niektoré inscenácie by sa mohli pripravovať priamo pre tieto iné priestory.

Čo sa týka Burkovne, nemôžeme nikoho nútiť tam pripravovať inscenáciu. Hoci sa tam kedysi hrávalo, teraz sa študenti sťažujú, že tam sú plesne alebo aspoň ťažký vzduch. Určite však podporím kohokoľvek, kto tam bude chcieť niečo urobiť po jednoduchej dezinfekcii. Horšie je to s Kaplnkou, pretože tá stratila akékoľvek zákulisie. Ostal nám iba malý priestor, s ktorým sa toho veľa urobiť nedá. Každopádne však nad tým budeme uvažovať. I keď ďalším problémom je, že Kaplnka je teraz, odkedy sme prišli o miestnosť č. 124 na hudobnej fakulte, skúšobný priestor tretieho ročníka herectva.

A čo sa týka toho rozdelenia inscenácií do rôznych priestorov. Chcel by som sa postarať o to, aby sme už koncom mája vedeli, čo sa bude hrať ďalší rok. Takže by to bolo možné.

• Už od začiatku minulého semestra, kedy sme sa definitívne presťahovali do nových priestorov riešime otázku, ako by mal alebo nemal fungovať bufet. Momentálne je to nevyužitý priestor.

Otázka je, čo si predstavujeme, aký sortiment by tam mohol byť. Ja si myslím, že to vyriešime kávami, nealko nápojmi, tyčinkami. Varené veci sa tam každopádne nebudú predávať. Nebránim sa tomu, aby sme tam nejakú formu bufetu či kaviarne mali. Musíme sa iba rozhodnúť, čo tam chceme. Ten priestor sa však nijako nedá nafúknuť a s tým musíme rátať.

• Nakoniec by ešte Reflektor a všetkých študentov určite zaujímalo, prečo ste sa rozhodli byť dekanom.

Bral som to hlavne ako nejakú výzvu. Dekanom som ešte nebol. Zatiaľ sa ukazuje, že je to veľmi zaujímavá práca. Najprv som sa síce bál, že bude viac byrokracie, ale vyzerá to tak, že toho nie je až tak veľa.

• Plánujete v tomto kariérnom raste pokračovať? Ani rektorom ste zatiaľ neboli.

Myslím, že takto to ďalej pokračovať nebude.

• Za Reflektor Vám držím palce vo Vašich plánoch a ďakujem za rozhovor

Aj ja ďakujem.

Otázky kládol Matej Moško

Minianketa s novými prodekanmi DF VŠMU

Mgr. Miro Dacho, ArtD. (Prodekan pre študijnú činnosť)

1. Čo plánujete urobiť za prvých 100 dní Vášho pôsobenia?

Porozmýšľať. Porozmýšľať, čo urobiť s tými ďalšími sto dňami.

2. Čo je vašou najväčšou prioritou?

Vydržať a vydržať ma.

3. Má divadlo zmysel?

Zmysel má divadlo.

doc. Mgr. art. Ján Kocman (Prodekan pre zahraničnú činnosť)

1. Čo plánujete urobiť za prvých 100 dní Vášho pôsobenia?

To bude asi dosť záležať na celkovom koncepte fakulty.

2. Čo je vašou najväčšou prioritou?

Momentálne je mojou prioritou mať spojazdnený počítač v ktorom ide bezchybný internet a zároveň sa vám, v prípade potreby môže niekto aj dovolať do kancelárie.
Inak sa podarilo rozhýbať už mnoho veci, ktoré sa roky nehýbali.
A každý deň sa podarí niečo "posunúť" vpred. To je pozitívne a zároveň stimulujúce.

3. Má divadlo zmysel?

Divadlo je paradox naletenia.
Takže, ak vám na to niekto naletí, tak hej. Ak nie...

doc. Mgr. Juraj Letenay (Prodekan pre umeleckú a vedeckú činnosť)

1. Čo plánujete urobiť za prvých 100 dní Vášho pôsobenia?

Okrem bežnej agendy, dotiahnuť niektoré moje nenaplnené predsavzatia z obdobia „dekanovania“.

2. Čo je vašou najväčšou prioritou?

Zaradenie VŠMU (a teda aj DF ako jej súčasti) medzi univerzitné vysoké školy je najmä výzvou do

budúcnosti. Pokúsim sa prispieť k jeho obhajobe.

3. Má divadlo zmysel?

Nájdu sa aj takí, ktorí sú schopní uvažovať o tejto otázke.

Michaela Kučová o Erasme v Lisabone

Erasmácke ghetto v Lisabone

Keď bolo jasné, že strávim zimný semester na lisabonskej Escola Superior De Teatro E Cinema, moje okolie reagovalo dvoma spôsobmi: „Hm, to sa od námahy nepretrhneš.“ a „Zober si svetre, nemajú kúrenie, zamrzneš.“ Moja reakcia na obe tvrdenia bola, že to predsa nebude také zlé. Dnes, po zimnom semestri strávenom v Lisabone, viem, že som Portugalsko v oboch smeroch podcenila.

ESTC ponúka štúdium len v portugalčine, no porozumieť tomuto jazyku za jeden semester natoľko, aby človek vedel plnohodnotne sledovať prednášky, je ambícia, na ktorú bohužiaľ erasmácky jazykový kurz nestačí. Napriek tomu, že portugalské televízne vysielanie tvoria prevažne anglické produkcie, len málo Portugalcov tento jazyk aj ovláda. Porozumejú vašim otázkam, odpovede sa však dočkáte len portugalskej. Moja anglická jazyková vybavenosť teda na škole medzi profesormi aj študentmi spôsobila jemnú paniku a môj pôvodný rozvrh skončil ako prevažne individuálne štúdium. Počas semestra som teda pracovala predovšetkým na samostatných zadaniach a niektoré predmety som absolvovala v angličtine, niektoré po portugalsky.

Odbor divadelnej produkcie je koncipovaný dosť odlišne od nášho, je zameraný predovšetkým na prácu, ktorú u nás vykonáva inšpicient. Potešujúca pre mňa bola absencia ekonomických predmetov a namiesto nich dostatok umeleckejšie zameraných hodín, ako dejiny divadla či výtvarného umenia. Sklamala ma však úroveň niektorých predmetov, ktoré, keďže ide o druhý ročník, niekedy ponúkali až zarážajúco základné informácie, akoby sme len prvýkrát počuli o fakte, že existuje niečo ako manažment v divadle. Navyše je fungovanie ESTC poznamenané klasickými južanskými klišé – nedochvíľnosťou, zmätkom, apatiou. Asi najväčším prínosom pre mňa boli exkurzie do zákulisia národného divadla a jedného z najväčších kultúrnych centier, kde nám zodpovední manažéri predstavili svojou prácu a spôsob fungovania ich inštitúcie. Dá sa povedať, že štúdium na ESTC je niekedy náročné svojou nenáročnosťou, ktorá môže viesť až k frustrácii. Našťastie Lisabon je plný príležitostí, ktoré pocit nevyužitého potenciálu v škole zaženú.

Samotná Amadora, lisabonský satelit, v ktorom sa škola nachádza, je jedna z najzaľudnenejších mestských častí. Väčšinu jej obyvateľov tvoria africkí emigranti a údajne sa v tejto časti hovorí až 60 jazykmi. Celý Lisabon je podobne pestrý a multikultúrny, od street artu, krásnych pláží a parkov či zbierok umenia osvietených zbohatlíkov až po tanečné divadlá, ktoré výrazne formovali portugalskú divadelnú scénu 90. rokov, erasmák sa nemá kedy nudiť. Samotní Portugalci sú veľmi priateľskí a tolerantní, no na ich prísľuby, napríklad že vám ukážu najlepšie miestne divadlá netreba brať vážne, ich pohodovosť hraničí s ľahostajnosťou.

Celý zážitok z erasmáckeho pobytu má vždy niekoľko špecifík, ktoré sa nemenia, nehľadiac na krajinu. To, že je študent erasmák je veľmi špecifická pozícia, spojená s určitým životným štýlom a skupinou, v ktorej sa nadväzujú vzťahy, či prístupom profesorov a náročnosťou štúdia. Veľmi výstižne to opísala moja profesorka portugalčiny – žijeme v takpovediac erasmus ghette. Koľko toho človek z tohto života vyťaží, naučí sa a užije si, je individuálnou záležitosťou. Napriek svojim chybám je Lisabon a ESTC pre takúto skúsenosť skvelé miesto. Mňa tá moja okrem iného naučila, že teplých vrstiev nikdy nie je dosť. Portugalsko totiž v rámci svojho tropického imidžu nezavádza ústredné kúrenie vo verejných ani obytných budovách a prímorská vlhkosť vo vzduchu spôsobuje výrazný chlad, aj keď teplomer ukazuje príjemných 10 stupňov. Prekvapivo je to teda práve Portugalsko, kde som v decembri, sediac dve hodiny v ľadovej učebni, pochopila význam spojenia „premrznúť do kosti“. Takže prípadní záujemci o pobyt v tejto krásnej krajine: Zoberte si svetre!

Michaela Kučová

Karol Mišovic o Erasme v Prahe

Skvelý Erasmus v Prahe

alebo

Pár dôvodov, pár porovnaní a záverečná pointa

Na VŠMU, ale neskôr aj na DAMU, sa ma mnohí pýtali prečo som si vybral pre svoj Erasmus vybral práve Prahu? Veď som si mohol vybrať aj z iných, exotickejších a vzdialenejších destinácií. No prečo? Lebo jazyková bariéra je v Prahe minimálna (ak teda v rozhovore nespomínate svokra, ceruzku, cencúľ, bociana alebo servítku) a každý kto už počul niekedy moju angličtinu by sa ma na podobnú otázku asi nespýtal. Ale dôvod nebol len v tom. Slovensko a Česko majú spoločnú históriu a z nej čerpajúce aj dejiny divadla. A keďže ja, fanúšik divadelnej histórie, hereckých generácii a konkrétne milovník Tyla, Hilara a Hany Maciuchovej som v tom videl najlepšiu možnosť ako sa dostať práve do centra diania a prehĺbiť si vedomosti nielen o menovanej trojici. Tretím dôvodom bol ne/ďaleká vzdialenosť do domova. Veď si uvedomte, že som nikdy predtým nebýval na internáte !!! A chuti po domácom rezni (šnicli) nerozkážem. J

Čo sa týka konkrétne štúdia na DAMU, neuveriteľne ma prekvapilo milé prijatie mojej osoby. A ak nepočítam byrokratické adiministratívne a podľa mňa veľakrát zbytočne preceňované papierovačky, môj pobyt bol absolútne bezproblémový a nekonfliktný. Skvelí ľudia, skvelá moderná izba na internáte v centre mesta (podotýkam, že som býval na „jednotke“), výborné knižnice a pravdaže skvelá Zoo. J

Ak by som mal pomenovať niekoľko rozdielov medzi DF VŠMU a DAMU, v prvom rade musím spomenúť Café Disk. Kaviareň v budove školy, kde študenti majú možnosť spolu posedieť, najesť sa, (opiť sa), alebo prečkať pauzy medzi prednáškami. Druhou zmenou bolo pre mňa prevádzkovanie školského Divadla Disk, ktoré na rozdiel od nášho Labu hralo aj dvadsaťkrát do mesiaca. Čo je pravdaže spôsobené inými súvislosťami ako u nás, ale musím podotknúť, že naše inscenácie sa úrovňou tým z DISK-u veľmi ľahko vyrovnajú (hovorím len o aktuálnom repertoári oboch divadiel). Treťou a pre mňa asi najväčšou zmenou a zároveň výhodou bola prístupná kopírka a hlavne scaner, kde som si, podotýkam zdarma, nascenoval niekoľko zaujímavých a na Slovensku nedostupných kníh. Takže ak by chcel niekto Klicperu, Corneillovu Komickú ilúziu alebo libreto Chicaga, nech sa mi pokojne ozve. Inak mám pocit, že ma v školskej knižnici nejako nemuseli, asi som tam bol príliš často. Zato v českom Divadelnom ústave som si našiel pevnejšie postavenie.J

DAMU podobne ako VŠMU je jedna veľká rodina. Aj keď u nás viac funguje medziľudské prepojenie medzi katedrami, keďže u nás sa pozná a bez problémov a zbytočných škrupulí porozpráva napríklad piatak herec s prvákom kritikom. To mi trošku na DAMU chýbalo, ale čo sa týka kolektívu mladých kritikov, či skôr kritičiek, keďže ako u nás, ženy boli v prevahe, nemôžem sa na nič sťažovať. Skvelí ľudia plní energie a humoru, ktorým kraľuje naša absolventka Evička Kyselová !!! Len som si medzi nimi urobil medzinárodnú hanbu, keďže som sa nechtiac pri jednom z posedení priznal, že netuším čo je Mozkomor (v slovenskom preklade Dementor). O takých sto, dvesto rokov asi už nebudú vedieť moje meno, ale to, že som nečítal Harryho Pottera a následne som netušil čo sa skrýva za týmto pojmom, tak na to nezabudnú !!! (Ale, že si nemenovaná spolužiačka pomýlila zebru so žirafou, tak o tom sa tam mlčalo).

Čo sa týka výučby a pedagógov, princíp funguje na podobnej úrovni a komunikácii ako u nás. Jedine s tým rozdielom, že u nich je to naozaj len o kritike a teórii divadla a veľmi tam absentujú hlbšie zamerané prednášky dejín divadla. A veru viem to posúdiť, dobrovoľne som totiž chodil na stredajšie ranné cykly týchto prednášok.

Síce som sa nenaučil žiaden nový cudzí jazyk a nevidel som exotické destinácie, ale mal som možnosť vidieť vyše päťdesiat inscenácii rôzneho žánru (od Wilsnovej Věci Macropulos, cez Nadávky publiku v Divadle Komedie až po Divotvorný hrniec v Divadle na Fidlovačke), ale aj úrovne. Zmenil som prostredie, prečítal som si knihy, ku ktorým sa na Slovensku dostanete len náhodou, dokázal som prežiť na internáte, spoznal som nových ľudí a bližšie som sa oboznámil s kontextami a historickými súvislosťami v českom divadle. A HLAVNE ... veď Praha je bližšie k Plzni, Libercu, Ústí nad Labem a Dvůru Králové ako Bratislava. A v každom z týchto miest majú predsa Zoo a v tej Zoo žirafy !!! Podotkol by som, že Česká republika je jedným z najväčších chovateľov žiráf na svete. Takže až teraz som asi prezradil najzávažnejší dôvod prečo som si vybral práve Prahu. Ale to hádam nie. Veď aj ten Wilson bol fajn ...

Takže ERASMUS naozaj každému odporúčam!!! Zmena vzduchu a spoznanie podobne zameranej školy vám určite len pomôže a keď náhodou nie, tak určite tam budú mať nejakú tú Zoo. J

Karol Mišovic