Reflektor má už svoju vlastnú internetovú stránku !!!

Všetky novinky odteraz nájdete už len tam !!!

http://reflektor.vsmu.sk/

Rozhovor s dekanom Divadelnej fakulty VŠMU Petrom Mikulíkom

Peter Mikulík sa narodil 10.6.1941 v Trenčíne. Štúdium divadelnej réžie absolvoval v roku 1963. Už počas štúdia režíroval inscenácie Lasicu a Satinského a pôsobil ako herec v SND. Od roku 1966 režíruje v Slovenskom národnom divadle. Už viacero rokov vedie ročníky réžie na VŠMU. Od januára tohto roku je dekanom na Divadelnej fakulte.

• Čo Vás po nástupe do funkcie potešilo a čo Vás zasa sklamalo?

V prvom rade ma potešilo, to že som našiel úrad dobre zabehnutý. Že škola funguje. Teraz ide o to, aby chod školy šiel naďalej a potom ho prípadne môžeme zlepšovať.

• Máte nejaký konkrétny cieľ, ktorý by ste chceli za najbližšie štyri roky dosiahnuť?

Žiadne podobné postuláty som si ani nedával. Myslím si, že výchova na umeleckej škole musí hlavne fungovať. Za posledné štyri roky sa udialo viacero pozitívnych vecí v tejto oblasti. Napríklad aj to, že sa podarilo postaviť novú budovu. Hoci ešte sú veci, ktoré na nej nefungujú. Našou úlohou je teraz, aby sme spoločne našli naplnenie nového priestoru.

• Nová budova je tu, no stále nám mnohým pripadá akási prázdna. Minimálne jej určite chýba duch divadelnej školy. Uvažovali ste nad tým, ako ju spríjemniť tak pre študentov ako aj pre pedagógov?

Už som hovoril s pedagógmi a študentmi katedry scénografie, aby porozmýšľali, ako tú budovu zabývať. Nemyslím si, že by to malo byť riešené nejako oficiálne. Vidím tu priestor pre študentov, pre ich názory a nápady, ako si nové prostredie spríjemniť.

• A ako je to s peniazmi. Nič alebo máločo je dnes zadarmo a skrášliť priestor znamená aj preinvestovať nejaké prostriedky.

Všetko je o peniazoch. Tento stav trvá už roky, že peniaze nie sú. Vždy sa však nakoniec nejaké nájdu. Skúsme na to chvíľu zabudnúť a uvažujme, aká vízia by sa dala uskutočniť. Dostali sme tento rok dve ceny v Brne. Chcel by som napríklad, aby sme ocenenia niekde vystavili. Aby si diváci a študenti uvedomili, že Ondro Zachar a Ivana Kubačková dostali významné ceny z brnenského festivalu. A tých ocenení máme viac. A s nápadom nemusia prísť iba scénografi. Nech už to budú herci, vedci, režiséri alebo manažéri, každý dobrý nápad sa cení. Hlavne nech je nápaditý.

• Jedna vec je interiér a pohodová atmosféra v ňom. Akýmsi problémom je však aj vonkajškový dojem. Už rok hrávame v Divadle LAB, áno býva vypredané, avšak stále sa stretávam s nechápavou otázkou aj u ľudí z oblastí kultúry: „To je divadelná fakulta? A to tam máte aj divadlo? Vyzerá to ako nejaká firma.“

Jeden z pôvodných návrhov počítal s tým, že by sa priečelie budovy využívalo na propagáciu aktuálneho repertoáru. Budeme o tom ďalej uvažovať. Stále tu je táto možnosť.

• Ďalším z problémov je nízka hrávanosť predstavení. Často sa stáva, že inscenácia sa uvedie dvoma premiérami a najbližšiu reprízu má až o dva mesiace. V LABe sa aj skúša, aj hráva. A to až na zopár výnimiek takmer všetky inscenácie.

Všetko stojí na tom, ako sa na to budeme pozerať. Či je to učebný priestor alebo divadlo, ktoré by malo mať čo najväčšiu prevádzku. Pri súčasnej hyperprodukcii sme nad možnosti personálne aj priestorové. Mám pocit, že všetko je zakliate práve v dvojstupňovom štúdiu herectva. Od rozdelenia ich štúdia sa nám zdvojnásobil počet záverečných prác. Chcel by som sa aj na toto nejako pozrieť. Myslím, že zákon jednostupňové štúdium umožňuje.

• A čo využiť ostatné priestory? Máme ešte Kaplnku, Burkovňu, Štúdio 1. Niektoré inscenácie by sa mohli pripravovať priamo pre tieto iné priestory.

Čo sa týka Burkovne, nemôžeme nikoho nútiť tam pripravovať inscenáciu. Hoci sa tam kedysi hrávalo, teraz sa študenti sťažujú, že tam sú plesne alebo aspoň ťažký vzduch. Určite však podporím kohokoľvek, kto tam bude chcieť niečo urobiť po jednoduchej dezinfekcii. Horšie je to s Kaplnkou, pretože tá stratila akékoľvek zákulisie. Ostal nám iba malý priestor, s ktorým sa toho veľa urobiť nedá. Každopádne však nad tým budeme uvažovať. I keď ďalším problémom je, že Kaplnka je teraz, odkedy sme prišli o miestnosť č. 124 na hudobnej fakulte, skúšobný priestor tretieho ročníka herectva.

A čo sa týka toho rozdelenia inscenácií do rôznych priestorov. Chcel by som sa postarať o to, aby sme už koncom mája vedeli, čo sa bude hrať ďalší rok. Takže by to bolo možné.

• Už od začiatku minulého semestra, kedy sme sa definitívne presťahovali do nových priestorov riešime otázku, ako by mal alebo nemal fungovať bufet. Momentálne je to nevyužitý priestor.

Otázka je, čo si predstavujeme, aký sortiment by tam mohol byť. Ja si myslím, že to vyriešime kávami, nealko nápojmi, tyčinkami. Varené veci sa tam každopádne nebudú predávať. Nebránim sa tomu, aby sme tam nejakú formu bufetu či kaviarne mali. Musíme sa iba rozhodnúť, čo tam chceme. Ten priestor sa však nijako nedá nafúknuť a s tým musíme rátať.

• Nakoniec by ešte Reflektor a všetkých študentov určite zaujímalo, prečo ste sa rozhodli byť dekanom.

Bral som to hlavne ako nejakú výzvu. Dekanom som ešte nebol. Zatiaľ sa ukazuje, že je to veľmi zaujímavá práca. Najprv som sa síce bál, že bude viac byrokracie, ale vyzerá to tak, že toho nie je až tak veľa.

• Plánujete v tomto kariérnom raste pokračovať? Ani rektorom ste zatiaľ neboli.

Myslím, že takto to ďalej pokračovať nebude.

• Za Reflektor Vám držím palce vo Vašich plánoch a ďakujem za rozhovor

Aj ja ďakujem.

Otázky kládol Matej Moško

Minianketa s novými prodekanmi DF VŠMU

Mgr. Miro Dacho, ArtD. (Prodekan pre študijnú činnosť)

1. Čo plánujete urobiť za prvých 100 dní Vášho pôsobenia?

Porozmýšľať. Porozmýšľať, čo urobiť s tými ďalšími sto dňami.

2. Čo je vašou najväčšou prioritou?

Vydržať a vydržať ma.

3. Má divadlo zmysel?

Zmysel má divadlo.

doc. Mgr. art. Ján Kocman (Prodekan pre zahraničnú činnosť)

1. Čo plánujete urobiť za prvých 100 dní Vášho pôsobenia?

To bude asi dosť záležať na celkovom koncepte fakulty.

2. Čo je vašou najväčšou prioritou?

Momentálne je mojou prioritou mať spojazdnený počítač v ktorom ide bezchybný internet a zároveň sa vám, v prípade potreby môže niekto aj dovolať do kancelárie.
Inak sa podarilo rozhýbať už mnoho veci, ktoré sa roky nehýbali.
A každý deň sa podarí niečo "posunúť" vpred. To je pozitívne a zároveň stimulujúce.

3. Má divadlo zmysel?

Divadlo je paradox naletenia.
Takže, ak vám na to niekto naletí, tak hej. Ak nie...

doc. Mgr. Juraj Letenay (Prodekan pre umeleckú a vedeckú činnosť)

1. Čo plánujete urobiť za prvých 100 dní Vášho pôsobenia?

Okrem bežnej agendy, dotiahnuť niektoré moje nenaplnené predsavzatia z obdobia „dekanovania“.

2. Čo je vašou najväčšou prioritou?

Zaradenie VŠMU (a teda aj DF ako jej súčasti) medzi univerzitné vysoké školy je najmä výzvou do

budúcnosti. Pokúsim sa prispieť k jeho obhajobe.

3. Má divadlo zmysel?

Nájdu sa aj takí, ktorí sú schopní uvažovať o tejto otázke.

Michaela Kučová o Erasme v Lisabone

Erasmácke ghetto v Lisabone

Keď bolo jasné, že strávim zimný semester na lisabonskej Escola Superior De Teatro E Cinema, moje okolie reagovalo dvoma spôsobmi: „Hm, to sa od námahy nepretrhneš.“ a „Zober si svetre, nemajú kúrenie, zamrzneš.“ Moja reakcia na obe tvrdenia bola, že to predsa nebude také zlé. Dnes, po zimnom semestri strávenom v Lisabone, viem, že som Portugalsko v oboch smeroch podcenila.

ESTC ponúka štúdium len v portugalčine, no porozumieť tomuto jazyku za jeden semester natoľko, aby človek vedel plnohodnotne sledovať prednášky, je ambícia, na ktorú bohužiaľ erasmácky jazykový kurz nestačí. Napriek tomu, že portugalské televízne vysielanie tvoria prevažne anglické produkcie, len málo Portugalcov tento jazyk aj ovláda. Porozumejú vašim otázkam, odpovede sa však dočkáte len portugalskej. Moja anglická jazyková vybavenosť teda na škole medzi profesormi aj študentmi spôsobila jemnú paniku a môj pôvodný rozvrh skončil ako prevažne individuálne štúdium. Počas semestra som teda pracovala predovšetkým na samostatných zadaniach a niektoré predmety som absolvovala v angličtine, niektoré po portugalsky.

Odbor divadelnej produkcie je koncipovaný dosť odlišne od nášho, je zameraný predovšetkým na prácu, ktorú u nás vykonáva inšpicient. Potešujúca pre mňa bola absencia ekonomických predmetov a namiesto nich dostatok umeleckejšie zameraných hodín, ako dejiny divadla či výtvarného umenia. Sklamala ma však úroveň niektorých predmetov, ktoré, keďže ide o druhý ročník, niekedy ponúkali až zarážajúco základné informácie, akoby sme len prvýkrát počuli o fakte, že existuje niečo ako manažment v divadle. Navyše je fungovanie ESTC poznamenané klasickými južanskými klišé – nedochvíľnosťou, zmätkom, apatiou. Asi najväčším prínosom pre mňa boli exkurzie do zákulisia národného divadla a jedného z najväčších kultúrnych centier, kde nám zodpovední manažéri predstavili svojou prácu a spôsob fungovania ich inštitúcie. Dá sa povedať, že štúdium na ESTC je niekedy náročné svojou nenáročnosťou, ktorá môže viesť až k frustrácii. Našťastie Lisabon je plný príležitostí, ktoré pocit nevyužitého potenciálu v škole zaženú.

Samotná Amadora, lisabonský satelit, v ktorom sa škola nachádza, je jedna z najzaľudnenejších mestských častí. Väčšinu jej obyvateľov tvoria africkí emigranti a údajne sa v tejto časti hovorí až 60 jazykmi. Celý Lisabon je podobne pestrý a multikultúrny, od street artu, krásnych pláží a parkov či zbierok umenia osvietených zbohatlíkov až po tanečné divadlá, ktoré výrazne formovali portugalskú divadelnú scénu 90. rokov, erasmák sa nemá kedy nudiť. Samotní Portugalci sú veľmi priateľskí a tolerantní, no na ich prísľuby, napríklad že vám ukážu najlepšie miestne divadlá netreba brať vážne, ich pohodovosť hraničí s ľahostajnosťou.

Celý zážitok z erasmáckeho pobytu má vždy niekoľko špecifík, ktoré sa nemenia, nehľadiac na krajinu. To, že je študent erasmák je veľmi špecifická pozícia, spojená s určitým životným štýlom a skupinou, v ktorej sa nadväzujú vzťahy, či prístupom profesorov a náročnosťou štúdia. Veľmi výstižne to opísala moja profesorka portugalčiny – žijeme v takpovediac erasmus ghette. Koľko toho človek z tohto života vyťaží, naučí sa a užije si, je individuálnou záležitosťou. Napriek svojim chybám je Lisabon a ESTC pre takúto skúsenosť skvelé miesto. Mňa tá moja okrem iného naučila, že teplých vrstiev nikdy nie je dosť. Portugalsko totiž v rámci svojho tropického imidžu nezavádza ústredné kúrenie vo verejných ani obytných budovách a prímorská vlhkosť vo vzduchu spôsobuje výrazný chlad, aj keď teplomer ukazuje príjemných 10 stupňov. Prekvapivo je to teda práve Portugalsko, kde som v decembri, sediac dve hodiny v ľadovej učebni, pochopila význam spojenia „premrznúť do kosti“. Takže prípadní záujemci o pobyt v tejto krásnej krajine: Zoberte si svetre!

Michaela Kučová

Karol Mišovic o Erasme v Prahe

Skvelý Erasmus v Prahe

alebo

Pár dôvodov, pár porovnaní a záverečná pointa

Na VŠMU, ale neskôr aj na DAMU, sa ma mnohí pýtali prečo som si vybral pre svoj Erasmus vybral práve Prahu? Veď som si mohol vybrať aj z iných, exotickejších a vzdialenejších destinácií. No prečo? Lebo jazyková bariéra je v Prahe minimálna (ak teda v rozhovore nespomínate svokra, ceruzku, cencúľ, bociana alebo servítku) a každý kto už počul niekedy moju angličtinu by sa ma na podobnú otázku asi nespýtal. Ale dôvod nebol len v tom. Slovensko a Česko majú spoločnú históriu a z nej čerpajúce aj dejiny divadla. A keďže ja, fanúšik divadelnej histórie, hereckých generácii a konkrétne milovník Tyla, Hilara a Hany Maciuchovej som v tom videl najlepšiu možnosť ako sa dostať práve do centra diania a prehĺbiť si vedomosti nielen o menovanej trojici. Tretím dôvodom bol ne/ďaleká vzdialenosť do domova. Veď si uvedomte, že som nikdy predtým nebýval na internáte !!! A chuti po domácom rezni (šnicli) nerozkážem. J

Čo sa týka konkrétne štúdia na DAMU, neuveriteľne ma prekvapilo milé prijatie mojej osoby. A ak nepočítam byrokratické adiministratívne a podľa mňa veľakrát zbytočne preceňované papierovačky, môj pobyt bol absolútne bezproblémový a nekonfliktný. Skvelí ľudia, skvelá moderná izba na internáte v centre mesta (podotýkam, že som býval na „jednotke“), výborné knižnice a pravdaže skvelá Zoo. J

Ak by som mal pomenovať niekoľko rozdielov medzi DF VŠMU a DAMU, v prvom rade musím spomenúť Café Disk. Kaviareň v budove školy, kde študenti majú možnosť spolu posedieť, najesť sa, (opiť sa), alebo prečkať pauzy medzi prednáškami. Druhou zmenou bolo pre mňa prevádzkovanie školského Divadla Disk, ktoré na rozdiel od nášho Labu hralo aj dvadsaťkrát do mesiaca. Čo je pravdaže spôsobené inými súvislosťami ako u nás, ale musím podotknúť, že naše inscenácie sa úrovňou tým z DISK-u veľmi ľahko vyrovnajú (hovorím len o aktuálnom repertoári oboch divadiel). Treťou a pre mňa asi najväčšou zmenou a zároveň výhodou bola prístupná kopírka a hlavne scaner, kde som si, podotýkam zdarma, nascenoval niekoľko zaujímavých a na Slovensku nedostupných kníh. Takže ak by chcel niekto Klicperu, Corneillovu Komickú ilúziu alebo libreto Chicaga, nech sa mi pokojne ozve. Inak mám pocit, že ma v školskej knižnici nejako nemuseli, asi som tam bol príliš často. Zato v českom Divadelnom ústave som si našiel pevnejšie postavenie.J

DAMU podobne ako VŠMU je jedna veľká rodina. Aj keď u nás viac funguje medziľudské prepojenie medzi katedrami, keďže u nás sa pozná a bez problémov a zbytočných škrupulí porozpráva napríklad piatak herec s prvákom kritikom. To mi trošku na DAMU chýbalo, ale čo sa týka kolektívu mladých kritikov, či skôr kritičiek, keďže ako u nás, ženy boli v prevahe, nemôžem sa na nič sťažovať. Skvelí ľudia plní energie a humoru, ktorým kraľuje naša absolventka Evička Kyselová !!! Len som si medzi nimi urobil medzinárodnú hanbu, keďže som sa nechtiac pri jednom z posedení priznal, že netuším čo je Mozkomor (v slovenskom preklade Dementor). O takých sto, dvesto rokov asi už nebudú vedieť moje meno, ale to, že som nečítal Harryho Pottera a následne som netušil čo sa skrýva za týmto pojmom, tak na to nezabudnú !!! (Ale, že si nemenovaná spolužiačka pomýlila zebru so žirafou, tak o tom sa tam mlčalo).

Čo sa týka výučby a pedagógov, princíp funguje na podobnej úrovni a komunikácii ako u nás. Jedine s tým rozdielom, že u nich je to naozaj len o kritike a teórii divadla a veľmi tam absentujú hlbšie zamerané prednášky dejín divadla. A veru viem to posúdiť, dobrovoľne som totiž chodil na stredajšie ranné cykly týchto prednášok.

Síce som sa nenaučil žiaden nový cudzí jazyk a nevidel som exotické destinácie, ale mal som možnosť vidieť vyše päťdesiat inscenácii rôzneho žánru (od Wilsnovej Věci Macropulos, cez Nadávky publiku v Divadle Komedie až po Divotvorný hrniec v Divadle na Fidlovačke), ale aj úrovne. Zmenil som prostredie, prečítal som si knihy, ku ktorým sa na Slovensku dostanete len náhodou, dokázal som prežiť na internáte, spoznal som nových ľudí a bližšie som sa oboznámil s kontextami a historickými súvislosťami v českom divadle. A HLAVNE ... veď Praha je bližšie k Plzni, Libercu, Ústí nad Labem a Dvůru Králové ako Bratislava. A v každom z týchto miest majú predsa Zoo a v tej Zoo žirafy !!! Podotkol by som, že Česká republika je jedným z najväčších chovateľov žiráf na svete. Takže až teraz som asi prezradil najzávažnejší dôvod prečo som si vybral práve Prahu. Ale to hádam nie. Veď aj ten Wilson bol fajn ...

Takže ERASMUS naozaj každému odporúčam!!! Zmena vzduchu a spoznanie podobne zameranej školy vám určite len pomôže a keď náhodou nie, tak určite tam budú mať nejakú tú Zoo. J

Karol Mišovic

Hravosť ako obsah aj forma

Nebýva železným pravidlom, aby študenti réžie resp. dramaturgie ešte počas svojho štúdia jasne definovali nie len svoje formálne nazeranie na divadlo, ale aj jasne profilovali tému, ktorá je pre nich dlhodobejšie určujúca. Jednou z výnimiek je režisérka J. Rázusová. Tá už niekoľko rokov potvrdzuje, že v javiskovom tvare sa snaží jazykom činohry s prvkami fyzického divadla reflektovať tému divadla ako hry.

Jej posledná „školská“ inscenácia Viktor alebo vláda detí toto smerovanie jasne potvrdzuje.

Režisérka spolu s dramaturgičkou M. Zakuťanskou text do značnej mieri upravili. Posunov bolo viacero. Niektoré postavy sa zlúčili, iné zmizli úplne a tým pádom sa z časti zmenili aj ich motivácie. Preto nie Vitracov ale Rázusovej a Zakuťanskej Viktor alebo vláda detí rozpráva príbeh domácnosti Paumellových. Malý Viktor je dieťa, ktoré práve oslavuje deviate narodeniny. Na pozadí tejto oslavy sa postupne odkrývajú všetky tajomstvá dospelých i detí. Viktorov otec Charles (V. Szabó) má pomer so slúžkou Lilly ( E. Havasiová), ktorú v jej izbe rovnako rád navštevuje aj Viktorov starý otec generál Etienne Lonsegur (D. Ratimorský). Charles však popritom stíha  udržovať vzťah aj s rodinnou priateľkou Théráse Magneauovou (Z. Marušinová), pričom je aj biologickým otcom jej dcéry Ester (A. Mojžišová).

Každá z týchto postáv preto musí neustále hrať, či predstierať svoje túžby, vášne, city atď.

To všetko vytvára pôdorys pre jednu veľkú hru, v ktorej nie je jasné kto a čo predstiera a či vôbec predstiera.

J. Rázusová postavila inscenáciu tak, že hrací priestor je miestom stretu téz a nie charakterov  Javiskové postavy nemajú primárne za úlohu predstavovať ľudské príbehy ale tematické línie. 

V tomto momente javiskovému tvaru určite pomohlo, že režisérka a herecký súbor sa dobre poznajú. Celý herecký súbor podal výnimočne kompaktný výkon. K jednotlivým tvorcom nemožno mať výraznejšie pripomienky, avšak (práve preto) jednotlivcov prevyšoval celok. Práve herci sú totiž hlavným nositeľom znaku.

Herecké výkony jednotlivcov majú samozrejme viaceré silné miesta. Lili E. Havasiovej je najsilnejšia v momentoch kedy sa do popredia dostáva línia naivnej slúžky. Miestami je až paródiou (cielenou) na postavy slúžiek a naivných blondínok z červenej knižnice resp. holywoodskych filmov. Nechápavý pohľad a poddajnosť je pre ňu charakteristický v momentoch kedy ju krivo obviňuje Viktor, keď jej Charles naznačuje aby nechala otvorené dvere do svojej izby, keď ju obťažuje Viktorov starý otec. Povolanie slúžky chápe nie len ako službu domácnosti ale úplne podvolenie sa všetkým jej obyvateľom. Vo vzťahu Ester a Viktora možno vyzdvihnúť ich jemnú prácu s detským elementom ich postáv. Kým A. Mojžišová necháva svoju Ester výsostne v detskej polohe, pričom ale nikdy nepadá do klišé stvárňovania dieťaťa, u R. Poláčika je detskosť komplikovanejšia. Mieša sa totiž z dospelejšími polohami jeho postavy. Zdôrazňuje, že už má deväť rokov. Ester je preňho mladšia (na rozdiel od neho) detská priateľka. Viktor sa cíti vyspelejší a na prvý pohľad to dokumentuje hlavne krutosťou a manipuláciou so svojimi blízkymi. Ak prechádza do detskej polohy je to hlavne preto, aby ospravedlnil svoje správanie. Je však Viktor naozaj dospelejší? Práve pri tejto otázke sa opäť dostáva do popredia motív hry. Ak detskosť len hrá prečo sa tak nadšené hrá so svojim starým otcom? A hlavne prečo všetky dospelé prejavy jeho osobnosti sú buď parafrázou alebo doslovnou citáciou konania jeho príbuzných resp. starších známych. Pravda je teda taká, že Viktor je v skutočnosti rovnaké dieťa ako Ester. To čo hrá je práveže naopak dospelosť. Sklon manipulovať ľuďmi nepramení z jeho osobnosti, ale z „hrania sa“ na dospelých.

Najkrutejšie vyznieva táto Viktorova hra v kontexte jeho manipulácie s Antoinom Magneaunom (M. Rosík). Je najkrehkejšou postavou celého príbehu. Jeho manželka a priateľ mu zahýbajú pred očami, Viktor mu zámerne spôsobuje záchvaty, tým, že „neúmyselne“, spomína slovo zradca. Emilie (G. Marcinková) ho využije aby sa manželovi pomstila za neveru. V príbehu plnom zdanlivo nevinnej hry, ktorá smeruje k harmonickému záver bez fatálneho konca, je práve jeho smrť mementom. Celkovému vyzneniu pomohlo aj uchopenie tejto postavy M . Rosíkom. Tento herec vykonal počas svojho štúdia na VŠMU pravdepodobne najvýraznejší kvalitatívny progres. Už v úvode jeho štúdia bolo evidentné, že je výrazný typ využiteľný najmä v komických polohách. Postupne sa však začal technicky zdokonaľovať a jeho herectvo získalo na ľahkosti, uvoľnenosti a detailnejšej práci aj na lyrickejších črtách svojej postavy, či skôr lyrických kontextoch, ktoré jeho postava vyvoláva.

Režisérka inscenáciu postavila teda v prvom rade na hre. Dospelý sa pretvarujú, aby skryli svoje skutočné úmysly a to až do takej mieri, že v závere prichádza k úplnému rozštiepeniu osobností, kedy slová hovoria jedno, intonácie viet druhé a ich  význam v kontexte celku tretie. Text tak získava hneď niekoľko kontextov a divák je zámerne zneisťovaný do takej miery, že hranica medzi hrou a realitou je nečitateľná. Najvýraznejší je tento motív v časti kedy manželia Paumellovci idú spať. Navzájom si do očí hovoria ako sa chcú navzájom pozabíjať. Intonáciou viet sa však snažia vyvolať dojem, že tieto vety vravia zo žartu. Lenže ak je všetko iba hra ako vieme dôveryhodne rozoznať či je hrou obsah alebo formálne uchopenie slov?

Pandanta  k tejto hre dospelých tvorí hra detí. Viktor i Ester sa hrajú na dospelých aj s dospelými. V prvom uvedenom prípade však prichádza k prelínaniu reality a fikcie. Hrané situácie prebraté z reality v konečnom dôsledku opäť vplývajú na realitu a menia ju. Príkladom môže byť moment kedy Ester a Viktor opakujú rozhovor Charlesa a Thérése. A verejne tak odhalia ich pomer (hoci fakt je ten, že o ich vzťahu aj tak všetci dávno už vedeli, nik ho verejne nepomenoval).

Takáto interpretácia posunula Vitracov text od surrealizmu viac smerom k pirandellovskej línie divadla, ktorej primárnym objektom záujmu je stred resp. relativizácia hraníc medzi realitou a hrou/fikciou.

Samozrejme u J. Rázusovej nie je táto téma nová. V porovnaní s jej inscenáciou Tolstého Živej mŕtvoly však komunikuje omnoho čistejším a čitateľnejším spôsobom. Vyhla sa niektorým vedľajším motívom, ktoré inscenáciu ruskej klasiky retardovali a ponúkla výnimočne komunikatívny javiskový tvar, ktorý  napriek zdanlivo komplikovanej koncepcii komunikuje s divákom zrozumiteľne a je zaujímavý aj svojou ľahkosťou.

Ak má byť toto základ s ktorým režisérka opúšťa školu a odchádza do divadelnej praxe, je to základ určite dobrý. Popracovať by sa však ešte zišlo na vkladaní prvkov fyzického divadla do činoherného herectva. Tieto vsuvky totiž ešte v istých miestach pôsobia ťažkopádne a narúšajú ľahkosť a plynulosť javiskového tvaru. Pôsobia tak občas ako medzihry. Samozrejme aj to môže byť prístup avšak potom by sa ho patrilo zdôrazniť a prepracovať do omnoho väčšieho detailu.

Nuž ale bodaj by takto závažné nedostatky boli hlavným problémom všetkých slovenských inscenácií. Či už tých školských alebo profesionálnych.

réžia: J. Rázusová
dramaturgia: M. Zakuťanská
preklad: K. Balnayová,
scéna: M. Lošonský,
kostýmy: V. Keresztesová
hudba: L. Chuťková
hudobníci: L. Chuťková, V. Nikulín
produkcia: L. Drangová, H. Kopkášová

hrajú: R. Poláčik, V. Szabó, Z. Marušinová, D. Ratimorský, A. Mojžišová, E. Havasiová

G. Marcinková, M. Rosík

Premiéra: 04. február. 2011

Miro Zwiefelhofer

V rámci NOS-ky, mládež povinne do divadla

V rámci NOS-ky, mládež povinne do divadla

Mohli by sme si myslieť, že v dobe, kedy je osveta mládeže v kritických oblastiach na dennom poriadku, sú mladí ľudia dostatočne poučení o nástrahách, ktoré im život chystá a takmer všetko už vedia. Cigarety spôsobujú rakovinu, drogy spôsobujú všeličo, sex nie je nič nečistého, ale treba sa chrániť pred nechceným tehotenstvom a chorobami, AIDS nie je choroba homosexuálov, mali by sme byť tolerantní k menšinám (aj väčšinám), pretože rôznorodosť vytvára ten fascinujúci kolorit sveta. Informácie ich priam zahlcujú v škole, v časopisoch pre mládež, v televízii. Ale rozumejú teenageri týmto informáciám? Ako ich prijímajú? Sú im veci vysvetlené, alebo len oznámené? Nie je poznatkov napokon tak veľa, že sú skôr zmätočné než poučné? Nie je poúčanie kontraproduktívne? Odpovedá niekto mladým ľuďom na otázky? Čo sa deje v duši teenagera?

Navyše, každá minca má dve strany. Liberalizmus a demokracia neprodukujú jednstranné a jednoznačné názory a závery. Popri tolerancii sa uživí aj homofóbia, islamofóbia, rasová neznášanlivosť, popri nabádaní na zdravý sexuálny život funguje pornopriemysel, kult tela, sexizmus v médiách, ale aj náboženský puritanizmus, popri emancipácii diskriminácia, popri filmoch o škodlivosti drog dekriminalizačné tendencie. Z uvedených opozícií je zrejmé, aké hodnoty vyznáva autorka článku, nedá sa však nárokovať si patent na pravdu. Nič nie je čierne ani biele. Je niečo z toho správne? Ako si však vybrať? A ako si má vybrať dospievajúce dieťa? Koho poslúchnuť? Na koho radu sa spoľahnúť?

Všetky tieto a mnohé iné otázky odkrýva text súčasného britského dramatika Marka Ravenhilla Náuka o spoločnosti. Zároveň odhaľuje, aké modely správania dnešní mladí ľudia preberajú, aké názory zastávajú, ako sa vysporadúvajú s vlastnou sexualitou, ktoré pravidlá sú pre nich posvätné a ktoré vnímajú ako zbytočné, pripomína čoraz častejšie sa objavujúce sklony k násiliu a kriminalite medzi čoraz mladšími deťmi. Ravenhill je považovaný za jedného z priekopníkov tzv. in-yer-face alebo cool drámy, ktorá sa vyznačuje orientáciou na kontroverzné témy a využíva drsný jazyk (u Ravenhilla za všetky hry spomeniem Shopping and Fucking, 1996). U tohto autora je zaujímavá skutočnosť, že okrem hier pre dospelých píše aj pre mládež (okrem Náuky o spoločnosti napríklad Scenes from Family Life alebo Totally Over You). S mladými ľuďmi sa však vo svojich textoch nijako nemazná a realitu zobrazuje priamo, hoci niekomu by sa mohlo zdať, že hyperbolizovane. Je to zveličené, pomyslí si divák po zhliadnutí inscenácií Ravenhillových hier. Nie je to však len skutočnosť pod lupou?

Túto Ravenhillovu hru sa rozhodol (vôbec po prvýkrát na Slovensku) inscenovať v divadle Lab mladý režisér Ondrej Kaprálik, v preklade Michaely Zakuťanskej, s dramaturgickou pomocou Michala Jasaňa. Pri práci s textom inscenátori podrobili pôvodnú predlohu škrtom, vyčistili Zakuťanskej preklad a prispôsobili ho rétorike slovenskej mládeže. Dá sa povedať, že obstojne, hoci sa stane, že v predstavení niektoré pasáže pôsobia umelo a neprirodzene. Na druhej strane vulgarita, pre Ravenhilla ako pre cool dramatika typická, nie je v inscenácii nadužívaná ani prekážajúca.

V hre Náuka o spoločnosti ide o hľadanie vlastnej identity hrdinu Toma (Roman Poláčik), dospievajúceho chlapca, ktorý si nie je istý svojou sexuálnou orientáciou. Z intímneho odhaľovania chlapcovej duše sa však v Kaprálikovej réžii stáva nečakane veľká dráma, tak trochu Hamlet, tak trochu mysteriózny a temný náhľad do Tomovej mysle. Tejto “veľkorozmernej“ koncepcii nahráva aj priestor divadla, keďže javisko Labu je pre potreby tejto inscenácie snáď až priveľmi priestranné. Stalo sa tiež akýmsi trendom školských inscenácií používať balkóny na druhom či treťom poschodí a behať medzi nimi a dolným javiskom, čo je niekedy opodstatnené, no inokedy iba efektné. Miestami je táto monumentálnosť na škodu a žiadala by sa väčšia komornosť, avšak v niektorých momentoch je toto riešenie prínosné. Napríklad keď sa budúci Tomov milenec (Juraj Ďuriš) v nejasných kontúrach tlmeného svetla objavuje niekoľkokrát na balkóne ako akýsi zvláštny pozorovateľ (takmer ako Polónius v už spomínanom Hamletovi). Tento obraz je pôsobivým stelesnením Tomovho sna – Tomovi sa sníva o tom, že sa s niekým bozkáva, nevie však povedať, či je to muž alebo žena. Ani pri záhadnej postave sa spočiatku nedá zreteľne určiť, či ide o muža alebo ženu a Tomova úzkosť, s ktorou sen rozpráva, je u diváka znásobená týmto vizuálnym podnetom. Zároveň je pocit ešte vybičovaný znepokojujúcou melódiou, ktorá zaznie vždy, keď sa Tom opäť odhodlá o sne niekomu povedať.

Hudba (Peter Tomko) v inscenácii zohráva celkovo dôležitú úlohu, okrem iného preto, že istá časť inscenácie sa odohráva na diskotéke, na ktorej sa mladí ľudia radi združujú. Chvíle na parkete slúžia ako predely medzi dejotvornými výstupmi, efektívne sa počas nich mení scéna, pričom sa počas nich navyše dozvedáme z mála (pohyb, umiestnenie) veľa o jednotlivých postavách – kto je hanblivka, kto je rád vyzývavý, kto tam vôbec nepatrí. Práca s hudbou a tiež so svetlom nielen v týchto výstupoch tvoria organickú súčasť inscenácie, navodzujú atmosféru (tlmené svetlo v intímnych chvíľach a pod.) a hrajú spolu s hercami, podporujú dej na javisku, čo však niekedy pôsobí až zjednodušujúco ilustračne.

V Kaprálikovej absolventskej inscenácii je obsadená väčšina študentov súčasného štvrtého ročníka (prvého ročníka magisterského stupňa). Herecká úroveň tohto ročníka je veľmi jednotná, preto najmä v spoločných inscenáciách sa jednotlivci niekedy nedokážu dostatočne diferencovať. To väčšinou prispieva ku kompaktnosti a jednoliatosti javiskového tvaru, je však náročné hodnotiť individuálne výkony hercov. V tomto kolektíve však predsa len vyniká zvláštny talent (a zjav) Romana Poláčika. Tomu často režiséri zverujú postavy podobné Tomovi, postavy vekovo mladšie než je herec sám, ktoré sa hľadajú vo svete, ktorý ich obklopuje. Naposledy to bol Viktor, malý chlapec v inscenácii Vitracovej hry Viktor alebo vláda detí, ktorá je s trochou nadsádzky akýmsi obsahovým predstupňom NOS-ky. Aj Viktor, podobne ako Tom, pri svojom dospievaní reflektuje na spoločnosť, v ktorej vyrastá, na vzťahy v nej a morálne pravidlá, ktoré sa stanovia a následne nedodržiavajú. Preto bolo zaujímavé sledovať, ako sa Poláčik vyrovná s týmto pomyselným dospievaním medzi dvomi hlavnými postavami a či sa “nezasekne“ v polohe dieťaťa. Treba povedať, že napriek istej pretrvávajúcej infantilnosti sa Poláčik stal vierohodným teenagerom aj vďaka veľmi dobre zvládnutej práci s gestom a mimikou – v momente, keď sa mu jeho kamarátka Amy (Barbora Švidraňová) snaží zatváracím špendlíkom urobiť do ucha dieru kvôli náušnici, divák sám prežije sugestívny Tomov strach a takmer pocíti i bodnutie ihly.

Výkony ostatných predstaviteľov splývajú v celku, nerušia, no ani ničím neprekvapujú, sú priemerne dobré. Vo vykreslení postáv skĺzajú herci miestami do klišé, trpia kŕčovitou snahou dať postavám znak pubertálnosti navonok, na úkor čoho však niekedy ostáva utlmený pocit z ich vnútornej nevyzretosti. Nie je ľahké byť teenagerom, keď už nie ste teenagerom. Celkovo sa ale hercom dá len málo vyčítať, pretože ich práca s javiskovou postavou je daná aj podstatou textu, v ktorom sú okrem Toma a Amy všetky postavy skôr typové, nie charakterové. Aj Amy je však v Švidraňovej podaní tiež len typom nesmelej “emo“ puberťáčky, ktorá si ubližuje kvôli absencii emocionálneho zázemia. V závere inscenácie síce dôjde k jej prerodu na predčasne dospelú a zodpovednú matku, túto polohu je však herečke ťažšie uveriť, keďže musí zahrať situáciu, do ktorej nie je ľahké vžiť sa bez osobnej skúsenosti. Je to však škoda, pretože práve Amyno dosiahnutie dospelosti z donútenia patrí k najsilnejším motívom textu.

Rôzne polohy má aj Gary, najlepší Tomov kamarát, ktorého stvárňuje tohoročný absolvent Marián Viskup. Gary je dobrák, ktorý má však slabosť pre marihuanové opojenie a zvrhlé internetové portály, pri sledovaní ktorých masturbuje. Viskup, ktorý už neraz dokázal svoju hereckú flexibilitu, osciluje medzi domnelo homosexuálnym šikanovaným chudákom, úchylným čudákom, aby sa napokon stal zodpovedným a hrdým náhradným otcom Amynho a Tomovho dieťaťa, plodu ich jediného frustrujúceho aktu (bez) lásky. Diametrálne odlišným typom (aký sa Viskupovi napriek jeho mnohotvárnosti pravdepodobne tak skoro neujde) je Martin, Tomov starší milenec, ktorého hrá Viskupov ročníkový kolega Juraj Ďuriš. Ďurišovi pre jeho fyziognómiu neprekvapujúco často zverujú postavy fešákov a jeho gesto s prehodením ofiny sa stalo akousi Ďurišovou hereckou značkou. Ďurišove schopnosti však ďaleko presahujú schematizmus typizovaných postáv milovníkov žien. To dokazuje aj v tejto inscenácii, kde presvedčivo hrá homosexuála Martina, ktorému ide iba o zábavu a užívanie si nadbytku peňazí. Vďaka Ďurišovmu sklonu ku komediálnym postavám (a kvôli komickému efektu, ktorý vzniká, keď diváci v hľadisku vidia dvoch svojich spolužiakov hrať pár) sa ale Martin stáva skôr vtipnou než cynickou postavou. To je síce sympatické, uberá to však inscenácii čiastočne na závažnosti výpovede.

Ani najlepší kamarát, ani starší milenec, ale čo je horšie, ani Tomov homosexuálny učiteľ Náuky o spoločnosti, pán De Clerk (Radomír Milič), nedokáže Tomovi pomôcť. Hoci učiteľ by mal byť tou najpovolanejšou osobou, ktorá by mohla chlapcovi poradiť, prehnane despotický De Clerk nie je ochotný Toma počúvať. De Clerk predstavuje v hre autoritu, ktorá vo svojej pozícii zlyhala. V snahe zdôrazniť toto zlyhanie však Milič ide priďaleko a prehnanou nervozitou a expresívnym prejavom narúša vierohodnosť svojej postavy (toto má byť pedagóg?). Paradoxne, keď si ho Tom iba predstavuje, De Clerk vystupuje omnoho uvoľnenejšie a žoviálnejšie, napriek tomu, že sa mentorsky snaží Toma poúčať. Tom si jeho radu ale k srdcu nevezme a neuvážene sa oddá nechránenému sexu s Amy.

Ďalšími postavami v hre sú Amyna spolubývajúca, čudáčka Melissa (Soňa Hatalová), Amyne kamošky – vulgárna Alicia (Zuzana Marušinová), dobrá žiačka, poslušná a úzkostlivo starostlivá Kerry (Gabika Marcinková), Kerryin pravý opak, bezohľadná Chantal (Erika Havasiová), ich drsní chalani Ray a Stephen (Pavol Gmuca, Tomáš Kostelník) a napokon dobrosrdečná podvodníčka, veštica, ku ktorej si Tom príde po radu, keď neuspeje u De Clerka (Judita Hansman). Títo všetci dotvárajú celkový kolorit spoločnosti, v akej sa Tom a jeho rovesníci pohybujú a svojou troškou prispievajú k jeho zmätku. Domnelí kamoši ho tlačia do sexu s Amy, ku ktorému nedôjde a tak si ho Tom vymyslí. Inak by ho obvinili, že je “homoš“, tak ako vraj Gary. Preto ho Ray a Stephen zmlátia a zmanipulujú k tomu aj Toma, hoci Gary je jeho naozajstný kamarát. Predčasne dospelé teenagerky zase dávajú prednosť prvým sexuálnym skúsenostiam pred starostlivosťou o bábiku, ktorú im zverili v škole v rámci rodičovskej výchovy. Všetci majú dejotvorné miesto v príbehu, epizódny charakter týchto postáv však nedáva hercom možnosť rozohrať ich inak, než len typovo a zjednodušene. Iba v niekoľkých drobných detailoch – napríklad v telefonátoch s rodičmi – odhaľujú niektoré z postáv viac, než sa z nich dá čítať na prvý pohľad. Medzi týmito postavami vyniká Gabika Marcinková, ktorá z Kerry vytvára takmer až karikatúru dobrého dievčaťa, krehkého a starostlivého, pri čom si pomáha najmä moduláciou hlasu a mimikou. Karikatúrou je aj Veštica Judity Hansman, skôr trápne smiešna a prehnaná než čokoľvek iné. To ale zrejme bol zámer inscenátorov, s cieľom ešte umocniť absurditu situácie, v ktorej pätnásťročný Tom musí vyhľadať radu takejto pochybnej povahy (ktorá mu napokon taktiež vôbec nie je na osoh), pretože mu na jeho otázky nebola schopná odpovedať dospelá autorita a už vôbec by toho neboli schopní jeho rovesníci.

Autorkou scény a kostýmov je Barbora Ďurišová – výtvarnú zložku treba v inscenácii obzvlášť vyzdvihnúť, pretože funkčne a pôsobivo vytvára priestor pre hereckú akciu. Kostýmy sa nijako nelíšia od oblečenia dnešných teenagerov a dopĺňajú jednotlivé postavy – punkový image Amy, hippies výzor Melissy, Garyho kárované „nezávislácke“ nohavice, hiphopové oblečenie Tomových kamošov Raya a Stephena, nežný vzhľad Kerry – popisnosť je v tomto prípade namieste a je v súlade s celkovým už spomínaným vyznením postáv ako typov. Účelná a efektná je taktiež samotná scéna, ktorá pozostáva z niekoľkých polohu meniacich a otočných matracovitých hranolov, ktoré náznakovo vytvárajú jednotlivé prostredia (interiér-sedačka je po otočení exteriér-múr s graffiti). Toto riešenie je jednoduché, estetické (neutrálna krémová farba rekvizít nepúta prílišnú pozornosť a necháva vyniknúť pestrosti kostýmov) a umožňuje rýchle a prirodzené zmeny medzi výstupmi. Práve táto plynulosť prechodov z jedného dejiska do druhého (interiér Amynej izby, exteriér školy, diskotéka a i.) je jedným z najväčších plusov inscenácie. Ďalším prvkom, ktorý dotvára výtvarnú podobu inscenácie je motív puzzle, ktorý sa objavuje na podlahe a na hranoloch. Dieliky, ktoré do seba nezapadajú pri pokuse poskladať si puzzle vlastného ja, to je pekná, hoci trochu popisná (ako napokon takmer všetko v inscenácii) vizuálna metafora na Tomovu situáciu. Dva kúsky puzzle napokon do seba zapadnú (aj vulgarita môže byť podávaná aspoň ako-tak s vkusom), avšak Tomovo hľadanie dopadne nejednoznačne. Veštica mu nepomôže a napriek varovaniam imaginárneho De Clerka, ktorý sa v príhodnej chvíli objaví v Tomovej mysli, sa Tom vyspí s Amy, čo nezostane bez následkov. Po nevydarenej noci si zrejme Tom ujasní čosi o svojej orientácii a s Amy sa prestane stretávať až do narodenia bábätka. Avšak ani život s hedonistickým, no nemilujúcim partnerom Martinom, ktorého spozná cez inzerát, Toma, zdá sa, neuspokojuje. Keď napokon prejaví záujem o vlastné dieťa, Amy ho odmietne so slovami, že sa oň postará sama s Garym. Aspoň tieto dve postavy, “vďaka“ a napriek chybám z minulosti, dokážu zmeniť svoj život k lepšiemu – Gary už nefajčí marihuanu a Amy sa nereže.

Tom je však naďalej nešťastný, hoci mal možnosť rozhodnúť sa, hoci vyskúšal všetko, na rozdiel od generácie učiteľa De Clerka, ktorá mala svoje rozhodnutia vopred nalinkované presne vymedzenými morálnymi kódmi vtedajšej spoločnosti. „Ja som nešťastný – priveľa možností, vy ste nešťastný – žiadne možnosti. Každý je nešťastný. Život je na riť, nie?“ hovorí Tom De Clerkovi v imaginárnom rozhovore. Tak ako to vlastne je? Zlyhala výchova, spoločnosť, či sám Tom? Bolo vôbec možné, aby to dopadlo inak? A čo s tým teraz?

Inscenácia Náuka o spoločnosti je tak trochu prvoplánovým ťahom na bránku. Text jedného z najúspešnejších európskych dramatikov súčasnosti, bezproblémové obsadenie, nenáročné metafory, dobrá hudba a hravá výprava, ale aj erotické scény či fajčenie marihuany, to všetko dáva predpoklad pre divácky úspech najmä u tej časti publika, ktorej sa to celé najviac týka (povedzme si rovno, staré mamy v hľadisku asi Marušinovej odhalenie vrchnej časti tela, ani Poláčikove a Ďurišove záverečné bozkávacie scény celkom nenadchli). Za nenáročnou a pomerne ľahko prijateľnou formou však cítiť snahu o výpoveď, v ktorej ide o omnoho viac než len Tomovo rozhodnutie sa, kým chce byť. Silu tohto odkazu a jeho prítomnosť v inscenácii by však mal preveriť najdôležitejší test. Možno by mali učitelia na základných a stredných školách svojich žiakov povinne vziať do divadla. Nudiť sa zrejme nebudú a pri troche šťastia možno nájdu odpovede...

Martina Mašlárová

Mark Ravenhill: Náuka o spoločnosti

preklad: Michaela Zakuťanská

réžia: Ondrej Kaprálik

dramaturgia: Michal Jasaň

scéna a kostýmy: Barbora Ďurišová

hudba: Peter Tomko

produkcia: Denisa Chylová, Adriana Ružičková

hrajú: Roman Poláčik, Barbora Švidraňová, Marián Viskup, Radomír Milič, Judita Hansman, Juraj Ďuriš, Gabriela Marcinková, Erika Havasiová, Zuzana Marušinová, Soňa Hatalová, Pavol Gmuca, Tomáš Kostelník