V rámci NOS-ky, mládež povinne do divadla
Mohli by sme si myslieť, že v dobe, kedy je osveta mládeže v kritických oblastiach na dennom poriadku, sú mladí ľudia dostatočne poučení o nástrahách, ktoré im život chystá a takmer všetko už vedia. Cigarety spôsobujú rakovinu, drogy spôsobujú všeličo, sex nie je nič nečistého, ale treba sa chrániť pred nechceným tehotenstvom a chorobami, AIDS nie je choroba homosexuálov, mali by sme byť tolerantní k menšinám (aj väčšinám), pretože rôznorodosť vytvára ten fascinujúci kolorit sveta. Informácie ich priam zahlcujú v škole, v časopisoch pre mládež, v televízii. Ale rozumejú teenageri týmto informáciám? Ako ich prijímajú? Sú im veci vysvetlené, alebo len oznámené? Nie je poznatkov napokon tak veľa, že sú skôr zmätočné než poučné? Nie je poúčanie kontraproduktívne? Odpovedá niekto mladým ľuďom na otázky? Čo sa deje v duši teenagera?
Navyše, každá minca má dve strany. Liberalizmus a demokracia neprodukujú jednstranné a jednoznačné názory a závery. Popri tolerancii sa uživí aj homofóbia, islamofóbia, rasová neznášanlivosť, popri nabádaní na zdravý sexuálny život funguje pornopriemysel, kult tela, sexizmus v médiách, ale aj náboženský puritanizmus, popri emancipácii diskriminácia, popri filmoch o škodlivosti drog dekriminalizačné tendencie. Z uvedených opozícií je zrejmé, aké hodnoty vyznáva autorka článku, nedá sa však nárokovať si patent na pravdu. Nič nie je čierne ani biele. Je niečo z toho správne? Ako si však vybrať? A ako si má vybrať dospievajúce dieťa? Koho poslúchnuť? Na koho radu sa spoľahnúť?
Všetky tieto a mnohé iné otázky odkrýva text súčasného britského dramatika Marka Ravenhilla Náuka o spoločnosti. Zároveň odhaľuje, aké modely správania dnešní mladí ľudia preberajú, aké názory zastávajú, ako sa vysporadúvajú s vlastnou sexualitou, ktoré pravidlá sú pre nich posvätné a ktoré vnímajú ako zbytočné, pripomína čoraz častejšie sa objavujúce sklony k násiliu a kriminalite medzi čoraz mladšími deťmi. Ravenhill je považovaný za jedného z priekopníkov tzv. in-yer-face alebo cool drámy, ktorá sa vyznačuje orientáciou na kontroverzné témy a využíva drsný jazyk (u Ravenhilla za všetky hry spomeniem Shopping and Fucking, 1996). U tohto autora je zaujímavá skutočnosť, že okrem hier pre dospelých píše aj pre mládež (okrem Náuky o spoločnosti napríklad Scenes from Family Life alebo Totally Over You). S mladými ľuďmi sa však vo svojich textoch nijako nemazná a realitu zobrazuje priamo, hoci niekomu by sa mohlo zdať, že hyperbolizovane. Je to zveličené, pomyslí si divák po zhliadnutí inscenácií Ravenhillových hier. Nie je to však len skutočnosť pod lupou?
Túto Ravenhillovu hru sa rozhodol (vôbec po prvýkrát na Slovensku) inscenovať v divadle Lab mladý režisér Ondrej Kaprálik, v preklade Michaely Zakuťanskej, s dramaturgickou pomocou Michala Jasaňa. Pri práci s textom inscenátori podrobili pôvodnú predlohu škrtom, vyčistili Zakuťanskej preklad a prispôsobili ho rétorike slovenskej mládeže. Dá sa povedať, že obstojne, hoci sa stane, že v predstavení niektoré pasáže pôsobia umelo a neprirodzene. Na druhej strane vulgarita, pre Ravenhilla ako pre cool dramatika typická, nie je v inscenácii nadužívaná ani prekážajúca.
V hre Náuka o spoločnosti ide o hľadanie vlastnej identity hrdinu Toma (Roman Poláčik), dospievajúceho chlapca, ktorý si nie je istý svojou sexuálnou orientáciou. Z intímneho odhaľovania chlapcovej duše sa však v Kaprálikovej réžii stáva nečakane veľká dráma, tak trochu Hamlet, tak trochu mysteriózny a temný náhľad do Tomovej mysle. Tejto “veľkorozmernej“ koncepcii nahráva aj priestor divadla, keďže javisko Labu je pre potreby tejto inscenácie snáď až priveľmi priestranné. Stalo sa tiež akýmsi trendom školských inscenácií používať balkóny na druhom či treťom poschodí a behať medzi nimi a dolným javiskom, čo je niekedy opodstatnené, no inokedy iba efektné. Miestami je táto monumentálnosť na škodu a žiadala by sa väčšia komornosť, avšak v niektorých momentoch je toto riešenie prínosné. Napríklad keď sa budúci Tomov milenec (Juraj Ďuriš) v nejasných kontúrach tlmeného svetla objavuje niekoľkokrát na balkóne ako akýsi zvláštny pozorovateľ (takmer ako Polónius v už spomínanom Hamletovi). Tento obraz je pôsobivým stelesnením Tomovho sna – Tomovi sa sníva o tom, že sa s niekým bozkáva, nevie však povedať, či je to muž alebo žena. Ani pri záhadnej postave sa spočiatku nedá zreteľne určiť, či ide o muža alebo ženu a Tomova úzkosť, s ktorou sen rozpráva, je u diváka znásobená týmto vizuálnym podnetom. Zároveň je pocit ešte vybičovaný znepokojujúcou melódiou, ktorá zaznie vždy, keď sa Tom opäť odhodlá o sne niekomu povedať.
Hudba (Peter Tomko) v inscenácii zohráva celkovo dôležitú úlohu, okrem iného preto, že istá časť inscenácie sa odohráva na diskotéke, na ktorej sa mladí ľudia radi združujú. Chvíle na parkete slúžia ako predely medzi dejotvornými výstupmi, efektívne sa počas nich mení scéna, pričom sa počas nich navyše dozvedáme z mála (pohyb, umiestnenie) veľa o jednotlivých postavách – kto je hanblivka, kto je rád vyzývavý, kto tam vôbec nepatrí. Práca s hudbou a tiež so svetlom nielen v týchto výstupoch tvoria organickú súčasť inscenácie, navodzujú atmosféru (tlmené svetlo v intímnych chvíľach a pod.) a hrajú spolu s hercami, podporujú dej na javisku, čo však niekedy pôsobí až zjednodušujúco ilustračne.
V Kaprálikovej absolventskej inscenácii je obsadená väčšina študentov súčasného štvrtého ročníka (prvého ročníka magisterského stupňa). Herecká úroveň tohto ročníka je veľmi jednotná, preto najmä v spoločných inscenáciách sa jednotlivci niekedy nedokážu dostatočne diferencovať. To väčšinou prispieva ku kompaktnosti a jednoliatosti javiskového tvaru, je však náročné hodnotiť individuálne výkony hercov. V tomto kolektíve však predsa len vyniká zvláštny talent (a zjav) Romana Poláčika. Tomu často režiséri zverujú postavy podobné Tomovi, postavy vekovo mladšie než je herec sám, ktoré sa hľadajú vo svete, ktorý ich obklopuje. Naposledy to bol Viktor, malý chlapec v inscenácii Vitracovej hry Viktor alebo vláda detí, ktorá je s trochou nadsádzky akýmsi obsahovým predstupňom NOS-ky. Aj Viktor, podobne ako Tom, pri svojom dospievaní reflektuje na spoločnosť, v ktorej vyrastá, na vzťahy v nej a morálne pravidlá, ktoré sa stanovia a následne nedodržiavajú. Preto bolo zaujímavé sledovať, ako sa Poláčik vyrovná s týmto pomyselným dospievaním medzi dvomi hlavnými postavami a či sa “nezasekne“ v polohe dieťaťa. Treba povedať, že napriek istej pretrvávajúcej infantilnosti sa Poláčik stal vierohodným teenagerom aj vďaka veľmi dobre zvládnutej práci s gestom a mimikou – v momente, keď sa mu jeho kamarátka Amy (Barbora Švidraňová) snaží zatváracím špendlíkom urobiť do ucha dieru kvôli náušnici, divák sám prežije sugestívny Tomov strach a takmer pocíti i bodnutie ihly.
Výkony ostatných predstaviteľov splývajú v celku, nerušia, no ani ničím neprekvapujú, sú priemerne dobré. Vo vykreslení postáv skĺzajú herci miestami do klišé, trpia kŕčovitou snahou dať postavám znak pubertálnosti navonok, na úkor čoho však niekedy ostáva utlmený pocit z ich vnútornej nevyzretosti. Nie je ľahké byť teenagerom, keď už nie ste teenagerom. Celkovo sa ale hercom dá len málo vyčítať, pretože ich práca s javiskovou postavou je daná aj podstatou textu, v ktorom sú okrem Toma a Amy všetky postavy skôr typové, nie charakterové. Aj Amy je však v Švidraňovej podaní tiež len typom nesmelej “emo“ puberťáčky, ktorá si ubližuje kvôli absencii emocionálneho zázemia. V závere inscenácie síce dôjde k jej prerodu na predčasne dospelú a zodpovednú matku, túto polohu je však herečke ťažšie uveriť, keďže musí zahrať situáciu, do ktorej nie je ľahké vžiť sa bez osobnej skúsenosti. Je to však škoda, pretože práve Amyno dosiahnutie dospelosti z donútenia patrí k najsilnejším motívom textu.
Rôzne polohy má aj Gary, najlepší Tomov kamarát, ktorého stvárňuje tohoročný absolvent Marián Viskup. Gary je dobrák, ktorý má však slabosť pre marihuanové opojenie a zvrhlé internetové portály, pri sledovaní ktorých masturbuje. Viskup, ktorý už neraz dokázal svoju hereckú flexibilitu, osciluje medzi domnelo homosexuálnym šikanovaným chudákom, úchylným čudákom, aby sa napokon stal zodpovedným a hrdým náhradným otcom Amynho a Tomovho dieťaťa, plodu ich jediného frustrujúceho aktu (bez) lásky. Diametrálne odlišným typom (aký sa Viskupovi napriek jeho mnohotvárnosti pravdepodobne tak skoro neujde) je Martin, Tomov starší milenec, ktorého hrá Viskupov ročníkový kolega Juraj Ďuriš. Ďurišovi pre jeho fyziognómiu neprekvapujúco často zverujú postavy fešákov a jeho gesto s prehodením ofiny sa stalo akousi Ďurišovou hereckou značkou. Ďurišove schopnosti však ďaleko presahujú schematizmus typizovaných postáv milovníkov žien. To dokazuje aj v tejto inscenácii, kde presvedčivo hrá homosexuála Martina, ktorému ide iba o zábavu a užívanie si nadbytku peňazí. Vďaka Ďurišovmu sklonu ku komediálnym postavám (a kvôli komickému efektu, ktorý vzniká, keď diváci v hľadisku vidia dvoch svojich spolužiakov hrať pár) sa ale Martin stáva skôr vtipnou než cynickou postavou. To je síce sympatické, uberá to však inscenácii čiastočne na závažnosti výpovede.
Ani najlepší kamarát, ani starší milenec, ale čo je horšie, ani Tomov homosexuálny učiteľ Náuky o spoločnosti, pán De Clerk (Radomír Milič), nedokáže Tomovi pomôcť. Hoci učiteľ by mal byť tou najpovolanejšou osobou, ktorá by mohla chlapcovi poradiť, prehnane despotický De Clerk nie je ochotný Toma počúvať. De Clerk predstavuje v hre autoritu, ktorá vo svojej pozícii zlyhala. V snahe zdôrazniť toto zlyhanie však Milič ide priďaleko a prehnanou nervozitou a expresívnym prejavom narúša vierohodnosť svojej postavy (toto má byť pedagóg?). Paradoxne, keď si ho Tom iba predstavuje, De Clerk vystupuje omnoho uvoľnenejšie a žoviálnejšie, napriek tomu, že sa mentorsky snaží Toma poúčať. Tom si jeho radu ale k srdcu nevezme a neuvážene sa oddá nechránenému sexu s Amy.
Ďalšími postavami v hre sú Amyna spolubývajúca, čudáčka Melissa (Soňa Hatalová), Amyne kamošky – vulgárna Alicia (Zuzana Marušinová), dobrá žiačka, poslušná a úzkostlivo starostlivá Kerry (Gabika Marcinková), Kerryin pravý opak, bezohľadná Chantal (Erika Havasiová), ich drsní chalani Ray a Stephen (Pavol Gmuca, Tomáš Kostelník) a napokon dobrosrdečná podvodníčka, veštica, ku ktorej si Tom príde po radu, keď neuspeje u De Clerka (Judita Hansman). Títo všetci dotvárajú celkový kolorit spoločnosti, v akej sa Tom a jeho rovesníci pohybujú a svojou troškou prispievajú k jeho zmätku. Domnelí kamoši ho tlačia do sexu s Amy, ku ktorému nedôjde a tak si ho Tom vymyslí. Inak by ho obvinili, že je “homoš“, tak ako vraj Gary. Preto ho Ray a Stephen zmlátia a zmanipulujú k tomu aj Toma, hoci Gary je jeho naozajstný kamarát. Predčasne dospelé teenagerky zase dávajú prednosť prvým sexuálnym skúsenostiam pred starostlivosťou o bábiku, ktorú im zverili v škole v rámci rodičovskej výchovy. Všetci majú dejotvorné miesto v príbehu, epizódny charakter týchto postáv však nedáva hercom možnosť rozohrať ich inak, než len typovo a zjednodušene. Iba v niekoľkých drobných detailoch – napríklad v telefonátoch s rodičmi – odhaľujú niektoré z postáv viac, než sa z nich dá čítať na prvý pohľad. Medzi týmito postavami vyniká Gabika Marcinková, ktorá z Kerry vytvára takmer až karikatúru dobrého dievčaťa, krehkého a starostlivého, pri čom si pomáha najmä moduláciou hlasu a mimikou. Karikatúrou je aj Veštica Judity Hansman, skôr trápne smiešna a prehnaná než čokoľvek iné. To ale zrejme bol zámer inscenátorov, s cieľom ešte umocniť absurditu situácie, v ktorej pätnásťročný Tom musí vyhľadať radu takejto pochybnej povahy (ktorá mu napokon taktiež vôbec nie je na osoh), pretože mu na jeho otázky nebola schopná odpovedať dospelá autorita a už vôbec by toho neboli schopní jeho rovesníci.
Autorkou scény a kostýmov je Barbora Ďurišová – výtvarnú zložku treba v inscenácii obzvlášť vyzdvihnúť, pretože funkčne a pôsobivo vytvára priestor pre hereckú akciu. Kostýmy sa nijako nelíšia od oblečenia dnešných teenagerov a dopĺňajú jednotlivé postavy – punkový image Amy, hippies výzor Melissy, Garyho kárované „nezávislácke“ nohavice, hiphopové oblečenie Tomových kamošov Raya a Stephena, nežný vzhľad Kerry – popisnosť je v tomto prípade namieste a je v súlade s celkovým už spomínaným vyznením postáv ako typov. Účelná a efektná je taktiež samotná scéna, ktorá pozostáva z niekoľkých polohu meniacich a otočných matracovitých hranolov, ktoré náznakovo vytvárajú jednotlivé prostredia (interiér-sedačka je po otočení exteriér-múr s graffiti). Toto riešenie je jednoduché, estetické (neutrálna krémová farba rekvizít nepúta prílišnú pozornosť a necháva vyniknúť pestrosti kostýmov) a umožňuje rýchle a prirodzené zmeny medzi výstupmi. Práve táto plynulosť prechodov z jedného dejiska do druhého (interiér Amynej izby, exteriér školy, diskotéka a i.) je jedným z najväčších plusov inscenácie. Ďalším prvkom, ktorý dotvára výtvarnú podobu inscenácie je motív puzzle, ktorý sa objavuje na podlahe a na hranoloch. Dieliky, ktoré do seba nezapadajú pri pokuse poskladať si puzzle vlastného ja, to je pekná, hoci trochu popisná (ako napokon takmer všetko v inscenácii) vizuálna metafora na Tomovu situáciu. Dva kúsky puzzle napokon do seba zapadnú (aj vulgarita môže byť podávaná aspoň ako-tak s vkusom), avšak Tomovo hľadanie dopadne nejednoznačne. Veštica mu nepomôže a napriek varovaniam imaginárneho De Clerka, ktorý sa v príhodnej chvíli objaví v Tomovej mysli, sa Tom vyspí s Amy, čo nezostane bez následkov. Po nevydarenej noci si zrejme Tom ujasní čosi o svojej orientácii a s Amy sa prestane stretávať až do narodenia bábätka. Avšak ani život s hedonistickým, no nemilujúcim partnerom Martinom, ktorého spozná cez inzerát, Toma, zdá sa, neuspokojuje. Keď napokon prejaví záujem o vlastné dieťa, Amy ho odmietne so slovami, že sa oň postará sama s Garym. Aspoň tieto dve postavy, “vďaka“ a napriek chybám z minulosti, dokážu zmeniť svoj život k lepšiemu – Gary už nefajčí marihuanu a Amy sa nereže.
Tom je však naďalej nešťastný, hoci mal možnosť rozhodnúť sa, hoci vyskúšal všetko, na rozdiel od generácie učiteľa De Clerka, ktorá mala svoje rozhodnutia vopred nalinkované presne vymedzenými morálnymi kódmi vtedajšej spoločnosti. „Ja som nešťastný – priveľa možností, vy ste nešťastný – žiadne možnosti. Každý je nešťastný. Život je na riť, nie?“ hovorí Tom De Clerkovi v imaginárnom rozhovore. Tak ako to vlastne je? Zlyhala výchova, spoločnosť, či sám Tom? Bolo vôbec možné, aby to dopadlo inak? A čo s tým teraz?
Inscenácia Náuka o spoločnosti je tak trochu prvoplánovým ťahom na bránku. Text jedného z najúspešnejších európskych dramatikov súčasnosti, bezproblémové obsadenie, nenáročné metafory, dobrá hudba a hravá výprava, ale aj erotické scény či fajčenie marihuany, to všetko dáva predpoklad pre divácky úspech najmä u tej časti publika, ktorej sa to celé najviac týka (povedzme si rovno, staré mamy v hľadisku asi Marušinovej odhalenie vrchnej časti tela, ani Poláčikove a Ďurišove záverečné bozkávacie scény celkom nenadchli). Za nenáročnou a pomerne ľahko prijateľnou formou však cítiť snahu o výpoveď, v ktorej ide o omnoho viac než len Tomovo rozhodnutie sa, kým chce byť. Silu tohto odkazu a jeho prítomnosť v inscenácii by však mal preveriť najdôležitejší test. Možno by mali učitelia na základných a stredných školách svojich žiakov povinne vziať do divadla. Nudiť sa zrejme nebudú a pri troche šťastia možno nájdu odpovede...
Martina Mašlárová
Mark Ravenhill: Náuka o spoločnosti
preklad: Michaela Zakuťanská
réžia: Ondrej Kaprálik
dramaturgia: Michal Jasaň
scéna a kostýmy: Barbora Ďurišová
hudba: Peter Tomko
produkcia: Denisa Chylová, Adriana Ružičková
hrajú: Roman Poláčik, Barbora Švidraňová, Marián Viskup, Radomír Milič, Judita Hansman, Juraj Ďuriš, Gabriela Marcinková, Erika Havasiová, Zuzana Marušinová, Soňa Hatalová, Pavol Gmuca, Tomáš Kostelník
