PF.Rf

Milí a vážení, konškoláci, kolegovia, priatelia, čitatelia, známi i neznámi,

dovoľte nám s 5-dňovým oneskorením zaželať sťastný nový rok plný dobrej nálady, inšpirácie, pevných nervov a vytrvalosti! (špeciálne pre nadchádzajúcich držiteľov akademických titulov Bc. a Mgr. art.)

V nasledujúcich týždňoch pribudnú erazmácke reportáže, ďalšie recenzie a hádam aj tlačená verzia Reflektoru.

Takže ešte raz PF 2011 a majme sa radi*

ad Bola raz jedna trieda/ex post III.

Zábava, ktorá prevyšuje celok

Kto by si s úsmevom na perách nespomenul na časy dávno minulé, keď sme povinne každé ráno vstávali do školy a päť dní v týždni sa stretávali s pozoruhodnými javmi akými boli učitelia/učiteľky, ich maniere, nároky a písomky z dnes väčšinou pre nás nepotrebných predmetov? V hlave sa nám vytvorí akási koláž spomienok a najvýraznejších momentov zašlých časov. Ján Luterán práve na podobnom systéme spomienok založil svoju absolventskú inscenáciu na VŠMU Bola raz jedna trieda.

Už rok pred Triedou Luterán na školskej pôde vytvoril pozoruhodnú inscenáciu komédie Woodyho Allena Boh, ktorá sa stala kultovou inscenáciou niekdajšej Malej scény VŠMU a dosiahla počet dvanástich vypredaných repríz. Aj rok na to dal Luterán pri svojej druhej školskej práci prednosť žánru komédie a tak isto ako pri Bohovi, aj pri Triede mnohí diváci chodia na viacero repríz, aby si vychutnali skvelý situačný a konverzačný humor. Ibaže Bola raz jedna trieda je skôr kolážou typu stand up comedy, kabaretu či revue než „tradičným divadlom“, kde by mal režisér priestor ukázať svoju schopnosť práce s textom a na texte. Inscenácia sa skladá z krátkych útržkov, ktoré nám postupne dopomáhajú spomenúť si na časy našej povinnej základoškolskej či stredoškolskej dochádzky. Režisér sa však v tomto prípade viac spoliehal na štyri herecké osobnosti než na svoj režijnú intuíciu. Štyria protagonisti pútajú pozornosť počas celého predstavenia a vďaka ich ojedinelej schopnosti zvládnutia rôznych druhov a škál humoru sa inscenácia stáva neopakovateľným zážitkom pre všetky vekové generácie.

Ale opäť ako pri Bohovi, tak aj pri Triede Luterán so svojim tímom do inscenácie vložili interný humor, ktorý odčítajú poslucháči a pedagógovia Vysokej školy múzických umení, ale bežní diváci (na reprízach sú v prevahe) ostávajú ochudobnení a nedokážu dekódovať všetky, inak pre nás poslucháčov VŠMU, vtipné podtexty a vyjadrenia. Ako príklad mi slúži jedna diváčka, ktorá sa pri prebratých replikách z Čechovových Troch sestier opýtala spolusediacej, čo to znamená a prečo sa niektorí diváci tak smejú. Interný humor je našťastie, na rozdiel od Luteránovej predchádzajúcej inscenácie, využívaný iba na začiatku a v závere inscenácie, kedy štvorica hercov analyzuje a debatuje o stvárnení postáv z Čechovovej hry, v ktorej môžeme badať aj vtipné poznámky o štúdiu na VŠMU (predovšetkým z úst Miroslava Dacha). Zvyšok inscenácie sa už stáva samostatným celkom, v ktorom dominujú spomienky na školské časy a absolútna herecká exhibícia.

Výčitkou pre režiséra, ale aj dramaturgov (Mariana Ďurčeková, Miroslav Dacho) je aj fakt, že inscenácia má niekoľko záverov. Po niektorých častiach, ktoré jasne herci ukončia, si mnohí diváci myslia, že nastala absolútna bodka predstavenia a automaticky začnú tlieskať. Potlesk však narušia herci, ktorí plynulo pokračujú v ďalšom výstupe. Jednotlivé časti (či obrazy) sú rozdelené podľa tém, ktoré priamo súvisia so spomienkami na základnú a strednú školu. Memorovanie školského poriadku, šikana, parodovanie učiteľov, skúšanie pred tabuľou, opisovanie ... alebo prvé stretnutie s erotickým časopisom. Práve výstupy parodovania učiteľov a reprodukovanie ich „hlášok“ patria k najvďačnejším miestam inscenácie, kde herci dokážu pracovať so slovom, gestom, nadsázkou a karikatúrou. Každý z nich vytvára niekoľko až monštruóznych karikatúr učiteľov s ich typickými výrokmi, nedostatkami alebo čudáctvami. Neskôr tieto „učiteľské monštrá“ so svojím charakteristickým prejavom, ktoré zažil hádam každý z nás, prechádzajú do hľadiska a nadväzujú priamy kontakt s publikom. Tak sa približný stred predstavenia stáva doslovne zlatým stredom, lebo herci do očí divákov spúšťajú spŕšku toho najvtipnejšieho, čo sme mohli v mladosti zažiť a na čom sa dá s odstupom času výborne zabaviť.

Herci netvoria dramatické postavy, ale ostávajú samými sebou a do mikrofónu aj mimo neho vytvárajú skeče, presne pointujú vtipy a preukazujú aj svoju fyzickú a spevácku kondíciu. Čo sa ale týka ich konkrétnych výkonov, tak ak uvážime, že zo štyroch účinkujúcich sú traja poslucháči herectva (v čase premiéry prvého ročníka magisterského štúdia), inscenácia skôr ukázala to, čo o nich už dávno vieme (z predchádzajúcich inscenácii a predovšetkým z už tak často spomínaného Boha). Výrazný posun dopredu - to, o čo by asi malo pri školských inscenáciách ísť predovšetkým, nenastal. O skvelom komediálnom talente Martina Šalachu a Juraja Ďuriša nepochybuje asi žiaden poslucháč VŠMU a ani pravidelný divák. Obidvaja sa vypracovali na zdatných a kvalitných komikov, ktorí dokážu plnohodnotne vystavať každý gag, skeč, imitáciu či slovnú alebo pohybovú pointu. Veľkým prekvapením bol výkon Petra Brajerčíka, ktorého zatiaľ obsadzovali skôr do dramatickejších postáv (ako príklad uvádzam skvelý výkon v inscenácii 3000 ľudí), kde nemohol zužitkovať svoj značný komediálny talent, ktorý naplno rozohral až v Triede. Brajerčík dokázal, že nie je jednopólovým hercom, ale že má skvelý zmysel pre komiku a karikatúru, ktorú dokáže plynulo pretaviť do vehementného výkonu a absolútne nezaostáva za svojimi tromi kolegami. Jeho najvďačnejšími výstupmi sú civilné prerozprávanie svojej príhody, ako ho triedna učiteľka nazvala kriminálnikom, vysvetlenie niektorých bodov školského poriadku v poňatí letušky, ktorá ukazuje „čo a ako“ a paródia roztraseného učiteľa vŕtania.

Ak som už spomenul slovo herecký vývoj, tak možno bude znieť paradoxne tvrdenie, že najväčší herecký vývoj pravdepodobne dosiahol Miroslav Dacho, najčastejšie hrajúci neherec na pôde VŠMU. Už Eva Kyselová upozornila v jednej zo svojich recenzii na fakt, že toto pomenovanie by u  Dacha nemalo platiť. Na javisku nie je „príživníkom“ z inej katedry, ktorý prináša na scénu len seba. On dokáže ísť ďalej a vo svojej flexibilite obsiahnuť práve to, čo režisér pre danú inscenáciu potrebuje. V Luteránovej inscenácii k svojim trom kolegom z katedry herectva pôsobí kontrapunktne svojou fyziognómiou a flegmaticko–cholerickým intelektuálstvom. Ako jediný po zahĺbení do spomienky na školu nepredvádza svoju skvelú „kondičku“, ale ukazuje, že v každej triede boli jemu podobné typy intelektuálov, ktorí nevedeli preskočiť kozu, ale dokázali zaujať niečím iným. Boli proste odlišní, tak je odlišný aj on v Triede. Dacho síce vytvoril (svojím „neherectvom“) spomenutý kontrapunkt herecký, typový, interpretačný, ale aj tak komplexne zapadol do inscenačného celku a v niektorých pasážach svojou školácky presnou javiskovou rečou (ktorú musím vyzdvihnúť aj u ostatných troch protagonistov), neobyčajne pružnou mimikou a širokým hlasovým fondom prerastal svojich hereckých kolegov. Ale v žiadnom prípade to nebol sólo výkon.

Jednoduchá scéna Sisi Zubajovej nepreplnila priestor zbytočnosťami, ale plnohodnotne ho naplnila tým najvýpovednejším, čo dopomáha určiť priestor, v ktorom sa nachádzame. Biela stena s umývadlom, z ktorého permanentne kvapká voda, školské lavice, blikajúce neónové lampy alebo školské pomôcky ako kružidlo, medicinbal či meotár. Nemenej dôležitú rekvizitu predstavujú štyri mikrofóny v stojanoch, do ktorých herci pravidelne rozprávali alebo spievali a aj vďaka nim inscenácia asociovala populárne stand up comedy. Kostýmy taktiež z dielne Sisi Zubajovej rovnako neplytvali opisnosťou, ale pozostávali len zo sák, ktoré si herci obliekli na holé hrude. Hudobný výber tvorila Smetanova Vltava, počas ktorej herci na svojich chrbtoch priniesli školské lavice (voľný a vkusný, aj keď interný, odkaz na Mŕtvu triedu Tadeusza Kantora) a neskôr hudbu vytvárali už len samotní herci svojím voicebandovým spievaním vybraných slov, historických udalostí a podobných kedysi nabifľovaných poučiek a pojmov.

Bola raz jedna trieda je opäť divácky atraktívnym titulom na repertoári LABu (v čase premiéry Malej scény). Diváci, ktorí pravidelne navštevujú inscenácie VŠMU mali tak po náročnej dramaturgickej sezóne (napr. Živá mŕtvola, Sv.nápravca, Zámok) možnosť voľne sa opiť prístupnou a skvelou komédiou. Aký má však režisér názor na predvedenú dvojhodinovú exhibíciu sa dá ťažko dozvedieť. Akoby u Luterána zámer koláže najvtipnejších častí povinnej školskej dochádzky prerástol nad výpoveďou o téme. To je pravdaže dovolené, ale nedokážem si odpovedať na otázku: Prečo? Iba kvôli zábave? Alebo nám chcel režisér so svojím tímom povedať aj niečo viac? Odpoveďou je len smiech a dobrá nálada, ktorá osloví asi každého, kto nazrie do Triedy, kde zábava všetko prevýši.

                                                                                                                        

Karol Mišovic

Ján Luterán a kol.: Bola raz jedna trieda

réžia: Ján Luterán
dramaturgia: Miroslav Dacho, Mariana Ďurčeková
scéna, kostýmy: Sisa Zubajová
produkcia: Petra Pozdechová, Nadežda Ľahká
hudobná spolupráca: Ján Kružliak ml.
hrajú: Peter Brajerčík, Miroslav Dacho, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha

Premiéra: 23. apríla na Malej scéne VŠMU

ad Bola raz jedna trieda/ex post II.

Keď sa štyri živly preženú javiskom...

Hádam každý z nás v sebe nosí obrovskú zásobu príhod zo školy; zmes smutno-smiešnych príbehov, trapasov, vzdorovania a trestov, spomienok na spolužiakov, na prvé lásky, zakázané cigarety, a na všetky tie typy (a charaktery a „bezcharaktery“) pedagógov, ktorých rukami prešiel a s ktorými sa tak vášnivo rád hral na mačku a myš. Všetko toto nám v škole nabalia do batôžka a my to po celý život nosíme na chrbte alebo kotúľame pred sebou.  Ale čo z toho?

Študenti VŠMU tento materiál na Malej scéne pretavili do inscenácie Bola raz jedna trieda. Premiéra tejto inscenácie bola tou poslednou, ktorá sa odohrala v starých priestoroch Malej scény, a potvrdila, že niekedy naozaj platí pravidlo „to najlepšie na koniec“.

Inšpirácia školským prostredím sa môže spočiatku javiť banálne, ale spracovaním tejto látky inscenácia akúkoľvek všednosť popiera. Navyše výber témy nie je ani náhodný, ani prvoplánový. Je skôr symbolický, keďže súčasťou tvorivého tímu sú aj dvaja už zabsolvovaní – režisér Ján Luterán a dramaturgička Mariana Ďurčeková – ktorí sa týmto predstavením s Divadelnou fakultou rozlúčili.

Najväčším kladom tria Luterán – Ďurčeková – Dacho je fakt, že dokonale ovláda „teóriu zápalnej šnúry“. Dokáže nielen úžasne vystavať humor a pointu žartu, ale i odhadnúť reakciu publika. Nie je náhoda, že toto obrovské pozitívum, ktorým Ján Luterán, Mariana Ďurčeková a Miroslav Dacho disponujú, sa naplno prejavilo práve v tejto inscenácii, keďže Bola raz jedna trieda je autorským počinom. Tvorcovia inscenácie  teda mali obrovský priestor na vybláznenia sa podľa vlastných možností a predstáv. Výsledkom tohto snaženia dokázali, že ich možnosti a predstavy ďaleko preskočia očakávania a dokážu priniesť veľa prekvapivých momentov, vtipných nápadov.

Text inscenácie je zložený z rozličných fragmentov, sú to výroky profesorov, body školského poriadku, základné školské vedomosti a poučky, príhovor riaditeľa a spomienky žiakov. Tieto fragmenty tvoria vtipnú, nápaditú mozaiku, navyše majú svoj rytmus a výraznú hudobnosť. Práve tá je nesmierne zaujímavá, spolupráca s Jánom Kružliakom ml. priniesla inscenácii nevšedný rozmer. Použitie Smetanovej Vltavy i spievané pasáže boli veľmi dobrou voľbou, chytľavé melódie a minimalistický text dokázali vytvoriť hovoreným úsekom rovnocenného partnera.

Oceniť treba i scénografiu Sisy Zubajovej; už prvé zažínanie neónových svetiel vyvoláva úsmevné spomienky na školské časy. Drevené lavice s kovovými nohami, kvapkajúce umývadlo, či meotar, všetko má v inscenácii svoje miesto. Nie je to len dekorácia spojená s témou, práve naopak – každý prvok sa využíva, slúži hercom pri akcii.

Negatívom je, že inscenácia vo veľkej miere vychádza z interného prostredia VŠMU a akoby sa na toto prostredie tak trochu aj spoliehala. Tá časť publika, ktorá nepochádza z Divadelnej fakulty a nie je schopná odšifrovať interný humor, často len s jemným úsmevom nechápavo pozerá na svojich spolusediacich - študentov Divadelnej fakulty, zmietajúcich sa v záchvatoch smiechu. To je dôvod, pre ktorý vyznieva i úvod inscenácie veľmi ťažkopádne, a to najmä pre všmunezasväteného diváka, ktorý nepozná hercov osobne a ani iniciály A. P., či Č. mu veľa nepovedia. Väčšia otvorenosť širšiemu publiku by inscenácii iste pomohla. Rovnako, ako sa dá v Luteránovej režijnej tvorbe pozorovať tendencia trochu rozpačitých začiatkov a ťažšieho rozbehu, sú podobne mätúce aj závery inscenácií s celou sériou koncov (také zrejmé napríklad v Allenovom Bohovi), ktoré niekedy vedia skôr uškodiť, ako prospieť. V tomto prípade to nebolo až také rušivé.

Inscenácia Bola raz jedna trieda stojí predovšetkým na hercovi, a v konečnom dôsledku je úžasnou hereckou exhibíciou. Tri individuality štvrtého ročníka a dramaturg sa tejto témy zmocnili so zápalom, ktorý je vlastný hádam len tým, ktorí školskými časmi ešte prechádzajú. Úvod inscenácie vychádza priamo z osobného života hercov. Štyri mikrofóny v popredí a štyria študenti Divadelnej fakulty, ktorí si kladú otázku, ako hrať a zamýšľajú sa nad neistou životnou perspektívou absolventa herectva. Peripetie študentov predznamenáva aj prvá školská scéna, kedy si žiaci prinášajú do triedy lavice akoby kríže, sú zavalení lavicami ako starosťami, ohýbajú pod nimi chrbty.

Peter Brajerčík, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha a Miroslav Dacho vyťažili zo svojho hereckého potenciálu maximum. Naplno sa tu prejavila ich všestrannosť, dokázali vytvoriť rozličné typy študentov, ale i pedagógov. Martin Šalacha rovnako dobre zvládol zahrať nesmelého učiteľa hudobnej výchovy, dominantného učiteľa s ruským prízvukom, či otráveného pedagóga, ktorý by radšej „jamu kopal na Laborci“. V Jurajovi Ďurišovi sa skrýval zanietený profesor biológie, radikálny katechét, i telocvikár trpiaci urologickými problémami. Peter Brajerčík úžasne stvárnil učiteľa technickej výchovy s trasúcimi sa rukami, ktorý žiakov učí zaobchádzať s vŕtačkou, šikanujúceho študenta, či matematikára, ktorý v študentoch vyvoláva strach a zimomriavky. Miroslav Dacho trojicu hercov vynikajúco dopĺňal, pričom zvlášť vtipne vynikli v jeho podaní ženské postavy.

Mužské kvarteto bravúrne zvládlo aj spievané pasáže. Známe melódie zaspievali s nadšením, obrovskou dávkou nadsádzky a rebélie. Piesne boli paródiou na školský poriadok, základné školské poučky a dejepisné fakty, dotkli sa dokonca aj hip-hopovej kultúry a neušetrili ani čerstvo prijatý zákon o povinnom spievaní štátnej hymny na našich školách.

Herecké výkony štvorice boli inšpiratívnou ukážkou toho, ako to môže dopadnúť, keď sa štyri živly preženú javiskom.

Bola raz jedna trieda je symbolickou inscenáciou z viacerých hľadísk; režisér a dramaturgička sa rozlúčili so školskými časmi, skončil ďalší akademický rok a my sme zmenili jednu budovu za druhú, Malú scénu za Lab. Môžeme si navzájom zaželať, aby sme podobných inscenácií videli v našom štúdiu čo najviac.

Monika Kaššaiová

Ján Luterán a kol.: Bola raz jedna trieda

réžia: Ján Luterán

dramaturgia: Miroslav Dacho, Mariana Ďurčeková

scéna, kostýmy: Sisa Zubajová

produkcia: Petra Pozdechová, Nadežďa Ľahká

hudobná spolupráca: Ján Kružliak ml.

účinkujú: Peter Brajerčík, Miroslav Dacho, Juraj Ďuriš, Martina Šalacha

pedagogické vedenie: prof. Ľubomír Vajdička, prof. Emília Vašáryová, prof. Jozef Ciller, doc. Svetlana Waradzinová

premiéra: 22. apríl 2010 na Malej scéne

ad Bola raz jedna trieda - síce ex post, ale predsa!

...a v nej bola, bola, bola, bola...raz jedna trieda

Autorská inscenácia Bola raz jedna trieda bola poslednou z dielne študentov VŠMU, ktorá ucítila teplo reflektorov a svetlá domova Malej scény. Takisto uzatvorila školskú divadelnú sezónu 2009/2010 a s burácajúcim úspechom reprezentovala na Martinskom festivale Dotyky a spojenia.

 Bola raz jedna trieda – úprimne, kto si hneď nepovie, že v tej triede bola a krieda, a tá krieda bola biela a na dôvažok jej bolo aj dosť veľa? Pozamatoví, či predzamatoví, žiaci ZŠ, azda všetci povinne vedia zarecitovať skvostné básničky z pera  Kristy Bendovej alebo Ľudmily Podjavorinskej.     A hoci v triede na Malej scéne krieda nebola (nie preto, že by si ju Miško Muška šuchol do vrecúška), spomienka, ktorá nás vracia do školských lavíc nie je vôbec náhodná.

Autorská divadelná inscenácia, ako priznáva tvorivý tím, je o spomienkach na školu, v ktorej zatiaľ prežili skoro celý život. Ak by sme nazreli na túto inscenáciu aj cez optiku orosenú sentimentom, môžeme povedať, že je i symbolickou rozlúčkou so žiacko-študentskou etapou života, hlavných aktérov – už tohtoročných absolventov herectva Petra Brajerčíka, Martina Šalachu a Juraja Ďuriša, už absolvovaného pána režiséra Jána Luterána a  divadelno-teoreticko-dramaturgicko-hereckého kompilátu menom Miroslav Dacho.

Predstavenie otvára  exhibícia,  Šalacha-Brajerčík-Ďuriš-Dacho, v horlivej polemike o úskaliach hereckého remesla.  Ako správne vybudovať charakter dramatických postáv napríklad takého veľkého dramatika ako je A. Č.? Je lepšie vybrať herca na rolu podľa schémy typ na typ? Alebo je najlepšie zžiť sa s postavou aj v civile? Neherec si povie, herec zahrá. Zahrá, ale z niečoho vychádzať musí. A čo tak zo seba? Štvorica sa teda podujeme na psychologický vstup a výstup zo seba, pričom ich povedie skúsený šerpa, poľským vetrom ošľahaný P. Brajerčík. Tento „self-enter“ a self-exit“ sa uskutoční ako kómaticko-terapeutický návrat do minulosti.

Za veľavýznamného príhovoru riaditeľa školy a bzučiacich neóniek sa pred našimi očami odhaľuje hygienický oltár - biela stena, do polovice obložená bielymi kachličkami, jedno biele umývadlo, zrkadlo a uterák (kde som to už len videla..?). Jeden po druhom si žiaci ako kalváriu privlečú svoju lavicu. Výjav odrazu všetkým blízky a povedomý. Jedna za všetky triedy všetkých slovenských základných škôl. Spúšťa sa defilé ukážok z vyučovania, paródií, karikatúr, nezabudnuteľných učiteľských postavičiek, úryvkov zo školského poriadku, vtipné (ale autentické) pokyny a odporúčania dbajúce predovšetkým na zdravý fyzický a duševný vývoj žiaka.

Ak sme si ako žiaci kládli otázku, načo nám kedy bude vedieť naspamäť všetky vybrané slová, prípony oxidačných čísel, alebo taká vec, ako je určovanie gramatických kategórii každého slova vo vete, nedajbože súvetí, teraz poznáme odpoveď. Čo sa za mladi naučíš, to si neskôr zaspievaš.  Hudba je dôležitým prvkom inscenácie. V spolupráci s Jánom Kružliakom ml.  skomponovali inscenátori pôsobivé skladby bez použitia hudobných nástrojov. Melódiu a rytmus vytvárali rôznym búchaním,  šúchaním, dupaním, lúskaním prstov  a podobne. Vznikli tak popevky nielen s mravným poučením, ale aj príjemnou pohybovou choreografiou, alebo songy s rôznym žánrovým a  rytmickým podkladom, takisto bez inštrumentov. Texty tvorilo základné učivo ako  pády, vybrané slová, medzníky slovenskej histórie, nemecké slovíčka,  Mor ho!, b, p, m, v, r, z, s, f, či častice, skrátka to, čo musíme vedieť aj o polnoci! No nechýbajú ani riekanky a ľudové pesničky z hodín hudobnej výchovy, vtipne ilustrujúce prvé milostné zážitky.

Tvorcovia vychádzali z vlastných skúseností a konkrétnych zážitkov a herci nám predstavili štyroch dokonale odlišných a zároveň typických žiakov. Nebudeme pátrať do akej miery v postave triedneho bitkára a lajdáka čerpal  Brajerčík zo svojich mladých liet. Bravúrne sa takisto zhostil postavičky obávaného cholerického matikára. V jeho podaní sme si živo mohli spomenúť na hysterickú učku, či príliš vysokým vekom poznačeného učiteľa ručných prác. Výborný je Miroslav Dacho v pozícii večne mudrujúceho provokatéra, čím si na seba pletie bič v podobe občasnej šikany.  Martin Šalacha ako triedny maskot  a Juraj Ďuriš - keby mal na práci niečo lepšie, tak by v škole ani nebol. Však načo? Veď som pekný.

Všetci sa verne zhostili svojich úloh a každý v hľadisku si našiel toho svojho viac či menej obľúbeného spolužiaka alebo obávaného, či bizarného pedagóga. To je veľmi osviežujúce na tejto inscenácii, že je  zhlukom nostalgie a veselých príhod nie len z pamäte autorov, ale aj diváka.

Trošku metúce bolo predstavenie v závere. Minimálne trikrát by sme mohli očakávať  koniec, čo spôsobilo nedorozumenie z hľadiskom, ktoré by si už aj vytlieskalo klaňačku. Ešte si muselo predsa len počkať kým herci zo svojho tranzu  precitnú a prednesú svoju prognózu budúceho zmysluplného žitia. Samozrejme s  patričnou mierou nadhľadu a rozlúčia sa, ako inak piesňou venovanou nám, spolužiakom.

 Určite za túto prácu nepíšem veľkú  nulu prstom na tabuľu, ale celému tvorivému tímu dávam včeličku, jedničku, áčko a 5 kreditov.

Katarína Kučová

ad Tri sestry/Z drámy ostali len slová

Z drámy ostali len slová

Miriam Kičiňová v časopise KÓD (č. 6, r. 4, 2010) napísala pravdepodobne najcharakteristickejšie slová o štúdiu na VŠMU: „Azda neexistuje v dejinách školy text, ktorý by zlomil rekord Troch sestier. Sú jednoducho všade a vždy. Od Analýzy textu, cez Hereckú a režijnú tvorbu, až po samotné pedagogické réžie inscenácii.“ Profesor Marin Huba sa rozhodol priamo pokračovať v tejto tradícii a ako svoju pedagogickú réžiu si vybral spomínanú Čechovovou drámu. Režisér, herec a pedagóg v jednej osobe poňal Tri sestry ako divadlo vrcholne herecké, kde má zaujať predovšetkým herecká individualita a nie nový výklad Čechovovej hry. Súčasný Hubov herecký ročník v minulosti musel pracovať práve s tvorcami, ktorí ho prevažne obsadzovali do výraznej hereckej štylizácie komplexne vypovedajúcej o téme inscenácie (Živá mŕtvola, Kazimír a Karolína). Len v malej miere sa stretli so „Stanislavského metódou prežívania“, ktorú aj keď si mnohí (pedagógovia a študenti) nepriznávajú, stále ju využívajú a držia sa jej zásad. Pedagógov výber hry pravdepodobne mal za cieľ podporiť v mladých hercoch práve psychologizmus, ktorý im mal na scéne pomôcť s logickým uvažovaním, motiváciami a konaním. Tak sa aj podarilo a Tri sestry nezaujmú prepracovanou koncepciou alebo novou interpretáciou, takmer už notoricky známej hry o rodine Prozorovovcov, ale skôr hereckou prácou narábajúcou s logikou, psychologickým prehĺbením situácií a pravdivosťou emócii a konaní.  Poslucháči však v konečnom výsledku svoje repliky len hovoria a snažia sa o vykreslenie najdôležitejších prvkov a vlastností postáv. Nedochádza k akémusi pnutiu a dramatičnosti, ktoré sú v divadle nepostrádateľné. To má za následok, že sa z konkrétneho predstavenia stáva nehomogénny tvar síce plný energie, ale nepretavenej do funkčného celku. Aj keď je Hubova koncepcia postavená na hercoch (výtvarná stránka inscenácie je len doslova nevyužitým dekoračným prvkom),  ťažko sa dá o konkrétnych hercovch niečo konštatovať - na viacerých mizanscénach a konaniach bola cítiť nútenosť a dá sa predpokladať, že študenti museli „násilne“ spĺňať režijné príkazy. Nehovoriac o šablónach samotného pedagóga, ktoré sa prejavili v niektorých výkonoch.

Inscenácia začína ako ,,čítačka“, kde si mladí herci opakujú text Troch sestier. Postupne však prestanú čítať a začínajú hrať. Tento nápad je vymyslený dôkladne - mladí herci sa natoľko stotožnia s postavami, že začnú hrať ich príbeh a stanú sa nimi. K motívu čítacej skúšky sa vrátia už len po prestávke, v poslednom dialógu Tuzenbacha (Milan Spodniak) a Iriny (Soňa Hatalová) a v úplnom závere inscenácie, čo je možno škoda, lebo by sa dali ľahšie ospravedlniť nedostatky ako hereckej, tak aj režijnej práce.

Najkomplexnejšie dokázala s postavou pracovať Gabriela Marcinková, ktorá v prvom premiérovom obsadení vytvorila prostrednú sestru Mášu. Marcinková narábala predovšetkým s motívom lásky a nenávisti. Nenávisti k nemilovanému, pre ňu až trápnemu manželovi, a láskou k Veršiniovi, ktorá ju môže zachrániť pred večnou nudou a samotou. Jej interpretácia bola charakteristická minimom gest a svoju pozornosť sústredila na prácu s mimikou. Jej pohľady a následné reakcie prezrádzali všetko o vzťahoch a pomeroch, ktoré v sebe nesie. Skúmavý pohľad, pohľad nenávisti, túžby, smútku, utrpenia, pološialenstva z nej na javisku vytváral jednu z mála takmer živých postáv. K prehĺbeniu svojej vonkajškovej zúfalosti a ťažoby osudu jej dopomohol výrazný kostým, pozostávajúci z dlhých čiernych šiat a čierneho kožuchu. Svoje emócie dokázala pretlmočiť aj vďaka práci s týmto kostýmom a aj vďaka nemu vynikla medzi ostatnými. Je však pravda, že jediná Máša dostala, oproti ostatným hercom, veľmi výrazný a vypovedajúci kostým. Jemným detailom dotykov so šatami a večným obliekaním a vyzliekaním kožuchu sa Marcinková snažila o výpoveď neurotickosti a nestáleho, vrtkavých Mášiných citových pochodov. Z troch sestier práve Marcinkovej Máša dokáže najprirodzenejšie pretlačiť svoje emócie na povrch. Či už vo verbálnom alebo v neverbálnom prejave. V eufórii z očakávaných  z maškár vyskočí na stôl, ale na jeho doske sa objaví aj keď už vrcholne neznesie manželovu dotieravosť. Je to priam až jej maniera, ktorá ju núti vo vyhrotenej škále emócií konať proti spoločenským konvenciám. K svojmu manželovi Kuligynovi (Michal Rosík) má takmer apatický vzťah. Z Marcinkovej uchopenia postavy nenávisť vyžaruje pri každej rozpomienke na neho. A stupňuje sa každým krokom, ktorým sa k nej on priblíži. Dovtedy len doslova zatína zuby a napína krčné svaly a končeky prstov. Je až hysterická, keď sa jej dotkne alebo ju osloví. Po všetkých sklamaniach, ktoré ju počas príbehu stretli, pri správe o smrti baróna už rezignuje. Milovaný Veršinin ju definitívne opustil, takže správu prijíma bez viditeľného formálneho zasiahnutia. V jej pohľade badáme definitívne presvedčenie, že jej osud nepraje, aby prišla do svojej Moskvy.

Veršinin Romana Poláčika je sympatickým mužom, ktorý si je vedomý svojho šarmu a rád ho na ženy používa. V jeho herectve sa dala badať určitá interpretácia, ktorá však nedosiahla účinného naplnenia. Poláčik svojho Veršinina hrá na základe vedomia o jeho šarmantnosti a s vedomím, že Mášu okúzlil. Rád sa rozhliada po miestnosti, nehanbí sa ani v spoločnosti učesať si vlasy a veľmi rád počúva svoje filozofovanie. Už v druhom dejstve je jasne cítiť, že Mášu prakticky využíva, aby sa nemusel vrátiť k svojej rozvrátenej rodine. V poslednej spoločnej scéne mu Máša leží pri nohách a svojim emočným výbuchom sa ho snaží presvedčiť, aby neodišiel. Poláčikov Veršinin však po pár sekundách spoločného objatia prestáva mať s touto hysterickou ženou trpezlivosť a žiada Oľgu (Jana Dobiášová/Adela Mojžišová), aby mu pomohla zbaviť sa jej mladšej sestry. Poláčik charakter buduje pomocou chlapčenského úsmevu, ktorý z neho robí mladého osudového muža, a veľkých gest, ktoré nie sú vždy prirodzenou súčasťou jeho prejavu.

Daniel Ratimorský sa v postave brata troch sestier, Andreja, sústredil tému vlastnej nevedomosti a neschopnosti činu. Práve na strete týchto dvoch síl stroskotá jeho život - z toho ťaží Ratimorského herecké pochopenie Andreja. Ratimorský ho drží v submisívnej polohe a len v niektorých scénach je jeho postava schopná zvýšiť hlas. Už dávno totiž vie, že to nemá cenu. V prvom dejstve koná pudovo a chce vykročiť zo životného stereotypu, ale už v druhom dejstve sedí zlomený za stolom, ktorý osvetľuje len sviečka. V poslednom dejstve je jeho Andrej so všetkým zmierený a mierne nervózny, pričom sa nebojí vyliať zlosť na nevinnom dieťati v kočiariku, ktorý necitlivo kočíkuje. Do svojej typickej na povrch flegmatickej polohy ho dostáva až príchod manželky Natálie (Erika Havasiová/Zuzana Marušinová).

Medzi ostatnými hercami bolo badať záblesk výrazného momentu a škály emócie, ale nedokázali výraznejšie zaujať. Bolo by však chybou obviňovať (len) poslucháčov. Preto je otázne, či mali Tri sestry dospieť až do podoby repertoárovej inscenácie alebo mali ostať len súčasťou na hereckej práci v rámci učebných osnov. Inscenácia nevypovedala takmer nič o Troch sestrách ani o konkrétnych hercoch. Práca s pedagógom určite mladým adeptom pomohla, ale bolo potrebné jej zverejnenie? Divákov nezaujíma proces, ale výsledok. A ten je v prípade najnovšej inscenácie Čechovovej drámy nekompaktný a nevypovedajúci.

Karol Mišovic

Anton Pavlovič Čechov: Tri sestry

réžia: prof. Martin Huba, scéna: Michal Lošonský, kostýmy: Martin Hrča, produkcia: Alexander Kmeť, Ľubica Drangová, Simona Babjaková, hrajú: Andrej - Daniel Ratimorský, Nataša - Zuzana Marušinová/Erika Havasiová, Oľga - Adela Mojžišová/Jana Dobiášová, Máša - Gabika Marcinková/Barbora Švidraňová, Irina - Soňa Hatalová, Tuzenbach - Milan Spodniak, Solonij - Tomáš Kostelník/Viktor Szabó, Veršinin - Roman Poláčik, Kuligin - Michal Rosík, Ferapont - Tomáš Kostelník/Viktor Szabó, Anfisa - Zuzana Marušinová / Erika Havasiová

Premiéra: 22.október 2010 v Divadle LAB, Bratislava

Ach, aká vznešenosť nás ovanula!

Obľúbený príbeh Sna noci svätojánskej stvoril William Shakespeare na prelome 16. a 17. storočia. Napriek tomu sa tento text aj dnes javí ako nadčasový, preto pri inscenovaní nebolo potrebné použiť priveľké množstvo aktualizačných prvkov. Jedným z nich bol mobilný telefón -  postavu Egea vníma divák len ako niekoho na druhom konci telefónu, čo dej nielen aktualizuje, ale aj osviežuje. Dá sa povedať, že jednotlivé prvky inscenácie spája snovosť, nápaditosť, originalita a zároveň jednoduchosť a ľahkosť spracovania. Na javisku sa odohráva autentický sen, ktorý sa môže prisniť takmer každému.

Do deja nás uvádza Filostrates/Puk ohraničený multifunkčnou štvorstranovou čiernou plachtou, ktorá môže vertikálne meniť polohu podľa potreby. Zem pokrýva biely baletizol, na ktorom sú na začiatku v kôpkach porozkladané kostýmy postáv. Zadný prospekt tvorí biele plátno, na ktorom sa premieta videoart dotvárajúci atmosféru jednotlivých obrazov. Nad javiskom visí sieť s červeným lístím, ktorá taktiež v rámci inscenácie poskytuje niekoľko využití. Scénografiu (Ondrej Zachar) treba oceniť, pretože vo svojej jednoduchosti obsahuje viac významových rovín, ktoré sa však neotvárajú hneď v prvom pláne. Herci vo svojich výstupoch využívajú celý priestor divadla, všetky bočné mostíky i podlažia, schodiská, prízemie. Poeticky povedané, divákov sen je plný hercov. Rozhodnutie využiť priestor divadla naplno, vťahuje diváka do deja a umocňuje snovosť inscenácie.

Nemenej dôležitým prvkom aktualizácie sú kostýmy (Gabriela Paschová). Dvojice Tezeus/Hippolyta a Oberon/Titania (Mara Mayinga N‘Gueve Lukama, Peter Havasi), tvoria z kostýmového hľadiska dva rôzne celky. Tezeus s Hippolytou ako tajomný, do čierna ladený mafiánsky pár a na druhej strane Oberon s Titaniou ako bieli, éterickí vládcovia škriatkov a víl. Dvojice zaľúbencov, ktoré sa napriek peripetiám v deji nakoniec štastlivo nájdu, sú nevinne krásna Hermia (Andrea Sabová) a mladícky svieži Lysander (Juraj Ďuriš) v červeno-bielych farbách. Zvodná Helena (Ivana Kubáčková) a Demetrius  (Peter Brajerčík) sú čierno-žltí. Treba podotknúť, že tento kostýmový celok, teda štvorica zaľúbencov, je zaujímavo riešený. Farebne je jasné, kto ku komu patrí, no základný konflikt v deji toto vnímanie narúša. Divák by (možno) čakal, že vyzývavej Helene sa bude páčiť skôr fešák Lysander, no ona behá za ťuťkom Demetriom, ktorý ma pletenú vestu, vyťahané ponožky a celkovo pôsobí, akoby ho obliekala mamička. Kostýmové riešenie teda nepracuje s klasickými stereotypmi dvojíc. Puk a Filostrates, ktorých  stvárnil Michal Režný má najnápaditejší kostým - tvorí ho biela priliehavá plachta, kukla, ktorá sa variabilne mení a prispôsobuje. Výstupy štvorice remeselníkov (Petra Väzba - Csilla Tarr, Kubo Klbo - Martin Šalacha, Fero Píšťala - Ivan Petro a Rudo Hoblík - Marián Viskup/Michal Režný) nosí flanelové kárované, „remeselnícke“ košele. Ich výstupy na scéne oživujú i tri staré bicykle, na ktorých dokazujú svoju akrobaciu a zmysel pre artistné prvky. Veľkým kostýmovým celkom je i skupina škriatkov a víl, ktorí vytvárajú jeden pekný obraz. Kostýmom je biela priliehavá plachtovina, ktorá jemne deformuje fyzické črty.

Áno, vhodné súčasné kostýmy, farebnosť umocňujúca problematiku vzťahov, aj toto nahráva ku konečnému pútavému charakteru inscenácie.  Okrem už spomenutých bicyklov, Puk využíva vínový pohár naplnený vodou, krúžiac prstom po okraji jeho tenkej steny  vydáva jemne vysoký tón, ktorým diváka ponára do prichádzajúcich výstupov. Systém osvetlenia citlivo dotvára atmosféru a spolu s premietaním na plátno konotuje nadreálnosť snových pasáži v hre.

Veľmi výrazná je i hudobná stránka, pretože sa citlivo podieľa na snovom podfarbení inscenácie. Hudba však nie je špeciálne komponovaná pre potreby inscenácie, ale tvoria ju už existujúce zvukové nahrávky. O to viac oceňujem výber konkrétnych zvukových stôp v jednotlivých obrazoch.

Herecké výkony tvoria v neposlednom rade veľmi silnú a výraznú stránku inscenácie. Prvé, čo si divák všimne u všetkých hercov je oduševnenosť, s akou sa každý chopil svojej úlohy  a nasadenie v ich prejave. Všetci herci ukázali veľkú mieru talentu, preto sa nedá vyzdvihnúť výkon jednotlivcov. Prekvapuje ma, že niektorí si stále, i keď v neveľkých náznakoch, neodpustili parodovanie pedagógov. Isteže, pôsobí to vtipne, no autenticita v ich prejave by bez týchto „prídavkov” získala väčšiu silu.  Plusovým bodom je využitie slušného spektra techník a cvičení, s ktorými sa pri štúdiu herectva stretli, ba človek má pocit, že vidí i viac.

Réžia (Michal Vajdička) precízne narába aj s mizanscénami, celkovo je na prvý pohľad vidieť dobre odvedenú prácu skúsenejšieho režiséra s hercami. Inscenačný tím priniesol do LABu súčasne spracovaný sen, ktorý hýri akciou, nápaditosťou, kreativitou, zainteresovanosťou, ktorý divákovi ponúkne niečo krásne a divadelné.

Radovan Kuštek

William Shakespeare: Sen noci svätojánskej

Preklad: Ľubomír Feldek

Úprava a réžia: Michal Vajdička

Dramaturgia: Zuzana Bírešová

Scéna: Ondrej Zachar

Kostýmy: Gabriela Paschová

Produkcia: Lenka Bartošíková, Lenka Görfölová

Hrajú: Peter Havasi, Mara Mayinga N’Gueve Lukama, Juraj Ďuriš, Peter Brajerčík, Andrea Sabová, Ivana Kubáčková, Marián Viskup, Michal Režný, Csilla Tarr, Martin Šalacha, Ivan Petro
Premiéra: 15. november 2010 v Divadle LAB

Workshop/Müller/Antigona

Workshop. Každý ho zažil, každý o ňom hovorí... Ako je teda možné, že som ešte na žiadnom nebol? - povedal som si pri mojej malej súkromnej obhajobe účasti na Focus: Antigona.
Nechcem hovoriť o tom, ako workshop prebiehal, ale v skratke išlo o rozličné spôsoby ,,moderného“ inscenovania antickej drámy (nielen Antigony), s nulovým zásahom do textu. Školiteľ, charizmatický a nesmierne vtipný Stephan Müller sa ďalej sústredil na prácu so zborom, na rôzne koncentračné cvičenia, čo vyvrcholilo do praktického výsledku- zinscenovať úvodný dialóg Antigony a Ismény (spôsoby boli rôzne, v mojom prípade site specific- na dámskych toaletách). Müller svoje techniky a cvičenia vždy demonštroval záznamami zo súčasných alebo starších incenácií antických drám.
Chcem ale hovoriť o nesmiernej dôležitosti aktivít podobného charakteru. Myslím, že tých pár dní strávených v skúšobni -1.6 potvrdilo dôležitosť neustáleho konfrontovania rozličných divadelných myslení. Müller, sám šokovaný z konzervatívneho rozmýšľania divadelníkov na Slovensku, nám otvoril dvere k ďalším a ďalším dverám, ktoré by sme mali čo najskôr začať objavovať a zbaviť sa striktnosti a realistickosti K.S.S. Divadlo je bezodná studňa neustále odhaľujúca nové a nové možnosti a je zlé, pokiaľ budeme zotrvávať v našej ,,stanislavskoidnej" ulite. Preto apelujem na kompetentných (a myslím že hovorím za všetkých z nás): takéto akcie, minimálne 4-5x za rok(!) Keď už nič iné, minimálne ten divák nám za to stojí. A celkový dojem z Focus: Antigona? Vivat Müller a Divadelný ústav!

Tomáš Procházka