ad Tri sestry/Z drámy ostali len slová

Z drámy ostali len slová

Miriam Kičiňová v časopise KÓD (č. 6, r. 4, 2010) napísala pravdepodobne najcharakteristickejšie slová o štúdiu na VŠMU: „Azda neexistuje v dejinách školy text, ktorý by zlomil rekord Troch sestier. Sú jednoducho všade a vždy. Od Analýzy textu, cez Hereckú a režijnú tvorbu, až po samotné pedagogické réžie inscenácii.“ Profesor Marin Huba sa rozhodol priamo pokračovať v tejto tradícii a ako svoju pedagogickú réžiu si vybral spomínanú Čechovovou drámu. Režisér, herec a pedagóg v jednej osobe poňal Tri sestry ako divadlo vrcholne herecké, kde má zaujať predovšetkým herecká individualita a nie nový výklad Čechovovej hry. Súčasný Hubov herecký ročník v minulosti musel pracovať práve s tvorcami, ktorí ho prevažne obsadzovali do výraznej hereckej štylizácie komplexne vypovedajúcej o téme inscenácie (Živá mŕtvola, Kazimír a Karolína). Len v malej miere sa stretli so „Stanislavského metódou prežívania“, ktorú aj keď si mnohí (pedagógovia a študenti) nepriznávajú, stále ju využívajú a držia sa jej zásad. Pedagógov výber hry pravdepodobne mal za cieľ podporiť v mladých hercoch práve psychologizmus, ktorý im mal na scéne pomôcť s logickým uvažovaním, motiváciami a konaním. Tak sa aj podarilo a Tri sestry nezaujmú prepracovanou koncepciou alebo novou interpretáciou, takmer už notoricky známej hry o rodine Prozorovovcov, ale skôr hereckou prácou narábajúcou s logikou, psychologickým prehĺbením situácií a pravdivosťou emócii a konaní.  Poslucháči však v konečnom výsledku svoje repliky len hovoria a snažia sa o vykreslenie najdôležitejších prvkov a vlastností postáv. Nedochádza k akémusi pnutiu a dramatičnosti, ktoré sú v divadle nepostrádateľné. To má za následok, že sa z konkrétneho predstavenia stáva nehomogénny tvar síce plný energie, ale nepretavenej do funkčného celku. Aj keď je Hubova koncepcia postavená na hercoch (výtvarná stránka inscenácie je len doslova nevyužitým dekoračným prvkom),  ťažko sa dá o konkrétnych hercovch niečo konštatovať - na viacerých mizanscénach a konaniach bola cítiť nútenosť a dá sa predpokladať, že študenti museli „násilne“ spĺňať režijné príkazy. Nehovoriac o šablónach samotného pedagóga, ktoré sa prejavili v niektorých výkonoch.

Inscenácia začína ako ,,čítačka“, kde si mladí herci opakujú text Troch sestier. Postupne však prestanú čítať a začínajú hrať. Tento nápad je vymyslený dôkladne - mladí herci sa natoľko stotožnia s postavami, že začnú hrať ich príbeh a stanú sa nimi. K motívu čítacej skúšky sa vrátia už len po prestávke, v poslednom dialógu Tuzenbacha (Milan Spodniak) a Iriny (Soňa Hatalová) a v úplnom závere inscenácie, čo je možno škoda, lebo by sa dali ľahšie ospravedlniť nedostatky ako hereckej, tak aj režijnej práce.

Najkomplexnejšie dokázala s postavou pracovať Gabriela Marcinková, ktorá v prvom premiérovom obsadení vytvorila prostrednú sestru Mášu. Marcinková narábala predovšetkým s motívom lásky a nenávisti. Nenávisti k nemilovanému, pre ňu až trápnemu manželovi, a láskou k Veršiniovi, ktorá ju môže zachrániť pred večnou nudou a samotou. Jej interpretácia bola charakteristická minimom gest a svoju pozornosť sústredila na prácu s mimikou. Jej pohľady a následné reakcie prezrádzali všetko o vzťahoch a pomeroch, ktoré v sebe nesie. Skúmavý pohľad, pohľad nenávisti, túžby, smútku, utrpenia, pološialenstva z nej na javisku vytváral jednu z mála takmer živých postáv. K prehĺbeniu svojej vonkajškovej zúfalosti a ťažoby osudu jej dopomohol výrazný kostým, pozostávajúci z dlhých čiernych šiat a čierneho kožuchu. Svoje emócie dokázala pretlmočiť aj vďaka práci s týmto kostýmom a aj vďaka nemu vynikla medzi ostatnými. Je však pravda, že jediná Máša dostala, oproti ostatným hercom, veľmi výrazný a vypovedajúci kostým. Jemným detailom dotykov so šatami a večným obliekaním a vyzliekaním kožuchu sa Marcinková snažila o výpoveď neurotickosti a nestáleho, vrtkavých Mášiných citových pochodov. Z troch sestier práve Marcinkovej Máša dokáže najprirodzenejšie pretlačiť svoje emócie na povrch. Či už vo verbálnom alebo v neverbálnom prejave. V eufórii z očakávaných  z maškár vyskočí na stôl, ale na jeho doske sa objaví aj keď už vrcholne neznesie manželovu dotieravosť. Je to priam až jej maniera, ktorá ju núti vo vyhrotenej škále emócií konať proti spoločenským konvenciám. K svojmu manželovi Kuligynovi (Michal Rosík) má takmer apatický vzťah. Z Marcinkovej uchopenia postavy nenávisť vyžaruje pri každej rozpomienke na neho. A stupňuje sa každým krokom, ktorým sa k nej on priblíži. Dovtedy len doslova zatína zuby a napína krčné svaly a končeky prstov. Je až hysterická, keď sa jej dotkne alebo ju osloví. Po všetkých sklamaniach, ktoré ju počas príbehu stretli, pri správe o smrti baróna už rezignuje. Milovaný Veršinin ju definitívne opustil, takže správu prijíma bez viditeľného formálneho zasiahnutia. V jej pohľade badáme definitívne presvedčenie, že jej osud nepraje, aby prišla do svojej Moskvy.

Veršinin Romana Poláčika je sympatickým mužom, ktorý si je vedomý svojho šarmu a rád ho na ženy používa. V jeho herectve sa dala badať určitá interpretácia, ktorá však nedosiahla účinného naplnenia. Poláčik svojho Veršinina hrá na základe vedomia o jeho šarmantnosti a s vedomím, že Mášu okúzlil. Rád sa rozhliada po miestnosti, nehanbí sa ani v spoločnosti učesať si vlasy a veľmi rád počúva svoje filozofovanie. Už v druhom dejstve je jasne cítiť, že Mášu prakticky využíva, aby sa nemusel vrátiť k svojej rozvrátenej rodine. V poslednej spoločnej scéne mu Máša leží pri nohách a svojim emočným výbuchom sa ho snaží presvedčiť, aby neodišiel. Poláčikov Veršinin však po pár sekundách spoločného objatia prestáva mať s touto hysterickou ženou trpezlivosť a žiada Oľgu (Jana Dobiášová/Adela Mojžišová), aby mu pomohla zbaviť sa jej mladšej sestry. Poláčik charakter buduje pomocou chlapčenského úsmevu, ktorý z neho robí mladého osudového muža, a veľkých gest, ktoré nie sú vždy prirodzenou súčasťou jeho prejavu.

Daniel Ratimorský sa v postave brata troch sestier, Andreja, sústredil tému vlastnej nevedomosti a neschopnosti činu. Práve na strete týchto dvoch síl stroskotá jeho život - z toho ťaží Ratimorského herecké pochopenie Andreja. Ratimorský ho drží v submisívnej polohe a len v niektorých scénach je jeho postava schopná zvýšiť hlas. Už dávno totiž vie, že to nemá cenu. V prvom dejstve koná pudovo a chce vykročiť zo životného stereotypu, ale už v druhom dejstve sedí zlomený za stolom, ktorý osvetľuje len sviečka. V poslednom dejstve je jeho Andrej so všetkým zmierený a mierne nervózny, pričom sa nebojí vyliať zlosť na nevinnom dieťati v kočiariku, ktorý necitlivo kočíkuje. Do svojej typickej na povrch flegmatickej polohy ho dostáva až príchod manželky Natálie (Erika Havasiová/Zuzana Marušinová).

Medzi ostatnými hercami bolo badať záblesk výrazného momentu a škály emócie, ale nedokázali výraznejšie zaujať. Bolo by však chybou obviňovať (len) poslucháčov. Preto je otázne, či mali Tri sestry dospieť až do podoby repertoárovej inscenácie alebo mali ostať len súčasťou na hereckej práci v rámci učebných osnov. Inscenácia nevypovedala takmer nič o Troch sestrách ani o konkrétnych hercoch. Práca s pedagógom určite mladým adeptom pomohla, ale bolo potrebné jej zverejnenie? Divákov nezaujíma proces, ale výsledok. A ten je v prípade najnovšej inscenácie Čechovovej drámy nekompaktný a nevypovedajúci.

Karol Mišovic

Anton Pavlovič Čechov: Tri sestry

réžia: prof. Martin Huba, scéna: Michal Lošonský, kostýmy: Martin Hrča, produkcia: Alexander Kmeť, Ľubica Drangová, Simona Babjaková, hrajú: Andrej - Daniel Ratimorský, Nataša - Zuzana Marušinová/Erika Havasiová, Oľga - Adela Mojžišová/Jana Dobiášová, Máša - Gabika Marcinková/Barbora Švidraňová, Irina - Soňa Hatalová, Tuzenbach - Milan Spodniak, Solonij - Tomáš Kostelník/Viktor Szabó, Veršinin - Roman Poláčik, Kuligin - Michal Rosík, Ferapont - Tomáš Kostelník/Viktor Szabó, Anfisa - Zuzana Marušinová / Erika Havasiová

Premiéra: 22.október 2010 v Divadle LAB, Bratislava

Ach, aká vznešenosť nás ovanula!

Obľúbený príbeh Sna noci svätojánskej stvoril William Shakespeare na prelome 16. a 17. storočia. Napriek tomu sa tento text aj dnes javí ako nadčasový, preto pri inscenovaní nebolo potrebné použiť priveľké množstvo aktualizačných prvkov. Jedným z nich bol mobilný telefón -  postavu Egea vníma divák len ako niekoho na druhom konci telefónu, čo dej nielen aktualizuje, ale aj osviežuje. Dá sa povedať, že jednotlivé prvky inscenácie spája snovosť, nápaditosť, originalita a zároveň jednoduchosť a ľahkosť spracovania. Na javisku sa odohráva autentický sen, ktorý sa môže prisniť takmer každému.

Do deja nás uvádza Filostrates/Puk ohraničený multifunkčnou štvorstranovou čiernou plachtou, ktorá môže vertikálne meniť polohu podľa potreby. Zem pokrýva biely baletizol, na ktorom sú na začiatku v kôpkach porozkladané kostýmy postáv. Zadný prospekt tvorí biele plátno, na ktorom sa premieta videoart dotvárajúci atmosféru jednotlivých obrazov. Nad javiskom visí sieť s červeným lístím, ktorá taktiež v rámci inscenácie poskytuje niekoľko využití. Scénografiu (Ondrej Zachar) treba oceniť, pretože vo svojej jednoduchosti obsahuje viac významových rovín, ktoré sa však neotvárajú hneď v prvom pláne. Herci vo svojich výstupoch využívajú celý priestor divadla, všetky bočné mostíky i podlažia, schodiská, prízemie. Poeticky povedané, divákov sen je plný hercov. Rozhodnutie využiť priestor divadla naplno, vťahuje diváka do deja a umocňuje snovosť inscenácie.

Nemenej dôležitým prvkom aktualizácie sú kostýmy (Gabriela Paschová). Dvojice Tezeus/Hippolyta a Oberon/Titania (Mara Mayinga N‘Gueve Lukama, Peter Havasi), tvoria z kostýmového hľadiska dva rôzne celky. Tezeus s Hippolytou ako tajomný, do čierna ladený mafiánsky pár a na druhej strane Oberon s Titaniou ako bieli, éterickí vládcovia škriatkov a víl. Dvojice zaľúbencov, ktoré sa napriek peripetiám v deji nakoniec štastlivo nájdu, sú nevinne krásna Hermia (Andrea Sabová) a mladícky svieži Lysander (Juraj Ďuriš) v červeno-bielych farbách. Zvodná Helena (Ivana Kubáčková) a Demetrius  (Peter Brajerčík) sú čierno-žltí. Treba podotknúť, že tento kostýmový celok, teda štvorica zaľúbencov, je zaujímavo riešený. Farebne je jasné, kto ku komu patrí, no základný konflikt v deji toto vnímanie narúša. Divák by (možno) čakal, že vyzývavej Helene sa bude páčiť skôr fešák Lysander, no ona behá za ťuťkom Demetriom, ktorý ma pletenú vestu, vyťahané ponožky a celkovo pôsobí, akoby ho obliekala mamička. Kostýmové riešenie teda nepracuje s klasickými stereotypmi dvojíc. Puk a Filostrates, ktorých  stvárnil Michal Režný má najnápaditejší kostým - tvorí ho biela priliehavá plachta, kukla, ktorá sa variabilne mení a prispôsobuje. Výstupy štvorice remeselníkov (Petra Väzba - Csilla Tarr, Kubo Klbo - Martin Šalacha, Fero Píšťala - Ivan Petro a Rudo Hoblík - Marián Viskup/Michal Režný) nosí flanelové kárované, „remeselnícke“ košele. Ich výstupy na scéne oživujú i tri staré bicykle, na ktorých dokazujú svoju akrobaciu a zmysel pre artistné prvky. Veľkým kostýmovým celkom je i skupina škriatkov a víl, ktorí vytvárajú jeden pekný obraz. Kostýmom je biela priliehavá plachtovina, ktorá jemne deformuje fyzické črty.

Áno, vhodné súčasné kostýmy, farebnosť umocňujúca problematiku vzťahov, aj toto nahráva ku konečnému pútavému charakteru inscenácie.  Okrem už spomenutých bicyklov, Puk využíva vínový pohár naplnený vodou, krúžiac prstom po okraji jeho tenkej steny  vydáva jemne vysoký tón, ktorým diváka ponára do prichádzajúcich výstupov. Systém osvetlenia citlivo dotvára atmosféru a spolu s premietaním na plátno konotuje nadreálnosť snových pasáži v hre.

Veľmi výrazná je i hudobná stránka, pretože sa citlivo podieľa na snovom podfarbení inscenácie. Hudba však nie je špeciálne komponovaná pre potreby inscenácie, ale tvoria ju už existujúce zvukové nahrávky. O to viac oceňujem výber konkrétnych zvukových stôp v jednotlivých obrazoch.

Herecké výkony tvoria v neposlednom rade veľmi silnú a výraznú stránku inscenácie. Prvé, čo si divák všimne u všetkých hercov je oduševnenosť, s akou sa každý chopil svojej úlohy  a nasadenie v ich prejave. Všetci herci ukázali veľkú mieru talentu, preto sa nedá vyzdvihnúť výkon jednotlivcov. Prekvapuje ma, že niektorí si stále, i keď v neveľkých náznakoch, neodpustili parodovanie pedagógov. Isteže, pôsobí to vtipne, no autenticita v ich prejave by bez týchto „prídavkov” získala väčšiu silu.  Plusovým bodom je využitie slušného spektra techník a cvičení, s ktorými sa pri štúdiu herectva stretli, ba človek má pocit, že vidí i viac.

Réžia (Michal Vajdička) precízne narába aj s mizanscénami, celkovo je na prvý pohľad vidieť dobre odvedenú prácu skúsenejšieho režiséra s hercami. Inscenačný tím priniesol do LABu súčasne spracovaný sen, ktorý hýri akciou, nápaditosťou, kreativitou, zainteresovanosťou, ktorý divákovi ponúkne niečo krásne a divadelné.

Radovan Kuštek

William Shakespeare: Sen noci svätojánskej

Preklad: Ľubomír Feldek

Úprava a réžia: Michal Vajdička

Dramaturgia: Zuzana Bírešová

Scéna: Ondrej Zachar

Kostýmy: Gabriela Paschová

Produkcia: Lenka Bartošíková, Lenka Görfölová

Hrajú: Peter Havasi, Mara Mayinga N’Gueve Lukama, Juraj Ďuriš, Peter Brajerčík, Andrea Sabová, Ivana Kubáčková, Marián Viskup, Michal Režný, Csilla Tarr, Martin Šalacha, Ivan Petro
Premiéra: 15. november 2010 v Divadle LAB

Workshop/Müller/Antigona

Workshop. Každý ho zažil, každý o ňom hovorí... Ako je teda možné, že som ešte na žiadnom nebol? - povedal som si pri mojej malej súkromnej obhajobe účasti na Focus: Antigona.
Nechcem hovoriť o tom, ako workshop prebiehal, ale v skratke išlo o rozličné spôsoby ,,moderného“ inscenovania antickej drámy (nielen Antigony), s nulovým zásahom do textu. Školiteľ, charizmatický a nesmierne vtipný Stephan Müller sa ďalej sústredil na prácu so zborom, na rôzne koncentračné cvičenia, čo vyvrcholilo do praktického výsledku- zinscenovať úvodný dialóg Antigony a Ismény (spôsoby boli rôzne, v mojom prípade site specific- na dámskych toaletách). Müller svoje techniky a cvičenia vždy demonštroval záznamami zo súčasných alebo starších incenácií antických drám.
Chcem ale hovoriť o nesmiernej dôležitosti aktivít podobného charakteru. Myslím, že tých pár dní strávených v skúšobni -1.6 potvrdilo dôležitosť neustáleho konfrontovania rozličných divadelných myslení. Müller, sám šokovaný z konzervatívneho rozmýšľania divadelníkov na Slovensku, nám otvoril dvere k ďalším a ďalším dverám, ktoré by sme mali čo najskôr začať objavovať a zbaviť sa striktnosti a realistickosti K.S.S. Divadlo je bezodná studňa neustále odhaľujúca nové a nové možnosti a je zlé, pokiaľ budeme zotrvávať v našej ,,stanislavskoidnej" ulite. Preto apelujem na kompetentných (a myslím že hovorím za všetkých z nás): takéto akcie, minimálne 4-5x za rok(!) Keď už nič iné, minimálne ten divák nám za to stojí. A celkový dojem z Focus: Antigona? Vivat Müller a Divadelný ústav!

Tomáš Procházka

Pár otázok k Trom sestrám

Každé nové naštudovanie ktoréhokoľvek textu A. P. Čechova je pre divadlo výnimočnou udalosťou. Ak ide konkrétne o text Tri sestry v réžii tak výraznej osobnosti slovenského divadla ako je Martin Huba a navyše v divadle študentov VŠMU, z premiéry sa stáva „Premiéra“. Inscenačná tradícia, úloha dramatika v učebných plánoch DF VŠMU, to všetko má za následok zvýšenú pozornosť. Ktoré tematické línie budú dominovať? V čom budú tieto Tri sestry iné oproti ostatným? A mnoho ďalších otázok sa prirodzene vynára dávno predtým, než čo i len začne skúšobný proces. Aká je teda posledná premiéra divadla LAB?

Réžia akcentuje najmä študentský charakter inscenácie. Snaží sa povedať – ešte sa len učíme a samotný proces tvorby je pre nás dôležitejší než výsledný javiskový tvar. Inscenácia sa začína čítačkou textu. Herci sú v civilných odevoch, čítajú text z papiera a snažia sa nájsť správnu intonáciu, akou treba predniesť jednu z Oľginých replík (Jana Dobiášová). Tento motív sa zopakuje aj na začiatku druhej polovice inscenácie a aj v jej závere. Divadlo na divadle po celý čas pripomína aj vešiak s oblečením – umiestnený je uprostred zadnej steny a okrem svojej prirodzenej funkcie symbolizuje dvere, ktorými herci prichádzajú na scénu.

Divadlo na divadle však neslúži len na zvýraznenie študentského charakteru. Upozorňuje zároveň, že hoci Čechovov text má takmer 110 rokov, stále obsahuje množstvo súčasných tém.

Režijná koncepcia Martina Hubu kladie na prvé miesto herca. On je primárnym nositeľom znaku a na jeho výkone záleží aj celkové vyznenie daného predstavenia. Tu sa dostávame k najväčšiemu problému celej inscenácie -ním je sterilnosť drvivej väčšiny hereckých výkonov. Možno z nej však viniť iba samotných hercov? Neskrýva sa problém kdesi hlbšie?

Nie je tajomstvom, že dramaturgický výber textu reaguje na najmä na jeden fakt. Študenti štvrtého ročníka katedry hereckej tvorby mali zatiaľ pomerne málo skúseností s inscenovaním ťažiskových diel svetovej dramatiky. Cieľom bolo teda pracovať s hercami iným spôsobom než doteraz a ukázať ich v mierne odlišných polohách. Aký je teda konečný výsledok? Nuž zdá sa, že presne opačný. Realita je totiž taká, že herci akoby sa vrátili o štyri roky dozadu (výnimkou je Jana Dobiášová, ktorá bakalársky stupeň absolvovala na katedre bábkarskej tvorby a v tomto kontexte ju preto nemožno porovnávať).

Ak totiž bolo ambíciou prostredníctvom skúšobného procesu dobehnúť technické nedostatky, ktoré sa v minulosti zanedbali, vynárajú sa nasledovné otázky: Prečo hlavné postavy znázornili opäť tí istí herci a tí čo dostávali menej priestoru sú v úzadí aj teraz? Prečo sa nedostatky v javiskovej reči nezmenšili? A prečo sa vlastne tieto nedostatky riešia v rámci skúšobného procesu a nie na prednáškach na to určených? Prečo sa k s spomínaným nedostatkom navyše ešte pridala spomínaná sterilnosť?

Odpovedať si dovolím len na poslednú z otázok. Základ celého problému totiž spočíva práve v réžii, práci s hercom a kompozícii mizanscén.

Človek nemusí byť práve fanatickým návštevníkom Činohry SND, aby videl jedno - na scéne sa často nestretávajú postavy interpretované danými hercami, ale herci interpretujúci postavy, tak ako by ich stvárnil Martin Huba. Obzvlášť viditeľné je to pri Veršininovi Romana Poláčika, nezaostávajú však ani ostatní. Ak teda na javisku vidíme gestá, intonácie a pohyb Martina Hubu, asi ťažko možno hovoriť o osobitom stvárnení postavy. Drobnú výnimku tvorí iba Daniel Ratimorský (Andrej), ktorý inklinuje k civilnému herectvu. Samozrejme, možno mať námietky, že vďaka tomu vidíme často recyklovanie jedného základného modelu, ktorý herec vždy len minimálne upraví pre potreby tej ktorej postavy. Práve v Troch sestrách ho ale tento prístup robí výnimočným. Diváka zaujme, pretože je iný než zvyšok súboru. Uvoľnenejší, no najmä osobitý. V tomto kontexte sa však opäť vynára otázka. Ak bolo ambíciou pracovať s hercami mierne odlišným spôsobom než pri inscenáciách, ktoré režírovali študenti KDR, prečo ponúka tento herec presne to isté, čím bol špecifický v predchádzajúcich inscenáciách?

Problém mizanscén a javiskového konania súvisí najmä s ich nelogickosťou. Herci sa pohybujú preto, aby sa hýbali. Hlbší význam možno hľadať len v výnimočne. A keď už, tak väčšinou pôsobia falošne. Najvýraznejším príkladom je napríklad posledná scéna, kedy sestry stoja resp. sedia vedľa seba držia sa za ruky a „vznešene hľadia do diaľav“. Dôvod, prečo tento moment pôsobí falošne presne dokumentuje problematiku mizanscén v Troch sestrách všeobecne. Ich vyprázdnenosť spočíva v ich klišéovitosti. Nemôžu diváka zaujať, pretože ich už stokrát videl. Nie sú znakom, ale automatickým pohybom. Stráca sa ich podstata, ktorou je obsah. Sú len prázdnou formou. Inými slovami sú presne tým, čo Peter Brook nazýva Mŕtvolným divadlom.

Mŕtvolnosť (tak ako ju popisuje Brook) je základnou prapríčinou všetkých nedostatkov tejto inscenácie. Ak totiž gestá patria režisérovi a nie hercovi, ak mizanscénam chýba obsah, ak vonkajšie znaky postáv prekrývajú charaktery (Ferapontova hluchota a staroba, Anfisin vek), nemožno očakávať silu príbehu, ktorý spočíva v jeho obsahu.

Miro Zwiefelhofer

A. P. Čechov: Tri sestry

réžia: prof. Martin Huba


scéna: Michal Lošonský


kostýmy: Martin Hrča


produkcia: Alexander Kmeť, Ľubica Drangová, Simona Babjaková

hrajú: 
Soňa Hatalová, Adela Mojžišová/Jana Dobiášová
, Milan Spodniak, Tomáš Kostelník/Viktor Szabó, Gabika Marcinková/Barbora Švidraňová
, Roman Poláčik, Daniel Ratimorský, Michal Rosík
, Zuzana Marušinová/Erika Havasiová

Rozhovor s Jánom Mikušom o Kafkovi, Zámku, koncepcii a o inom

Inscenácia Kafkovho Zámku vznikala kurióznym spôsobom! Režisér - Slovák študujúci v Brne, na prvý pohľad kuriózna štvorica účinkujúcich a kuriózne rozdelenie divákov/kritikov na dve nezlučiteľné obce. O to kurióznejšie pôsobí fakt, že Vysoká škola múzických umení sa s inscenáciou Zámok umiestnila v štvorici nominovaných na DOSky 2010 v kategórii Objav sezóny. Preto sme sa rozhodli urobiť krátky rozhovor s hlavným tvorcom inscenácie (dramatizátorom a režisérom) Jánom Mikušom, ktorý je tiež tak trochu kuriózny.

Čím ťa oslovil práve Kafkov Zámok? Prečo si si počas pobytu na Erazme vybral práve tento text?

Skôr ako začal semester na VŠMU, bol som si pozrieť predstavenie kde hrali herci, s ktorými som mal, resp. mohol počas semestra skúšať inscenáciu. Tam som videl Havasiho, ktorý mal veľmi malú rolu a vyzeral, akoby vôbec do tej inscenácie nepatril. A mne sa tá inscenácia nepáčila a páčilo sa mi, že ani jemu asi nie. Ďalej tu bola bizarná slečna, ktorá je z iného sveta. Potom som prišiel do Brna a na chodbe som hovoril svojmu učiteľovi pánovi Hajdovi o tomto zážitku. Hajda povedal - urobte Kafkov Zámok, s touto bizarnou dvojicou a nevysvetľujte to, prečo sú spolu. Na VŠMU každý – aj upratovačky a dekan - pozná dve osobnosti, Mišovica a Dacha. Úspech bol zaručený. Vždy čítam divadlo skrz herca. Mám tisíc textov, ktoré by som chcel robiť, ale iba pár ľudí, s ktorými by som chcel robiť divadlo.

Zámok, bola inscenácie, ktorá po dlhej dobe rozdelila divácku obec VŠMU na dve opozičné časti. Jedna z nich Zámok zatracovala ako nezrozumiteľný ,,prúser" sezóny a ta druhá ho naopak vyzdvihovala ako neobyčajný sukces. Len veľmi malá časť publika sa priradila medzi názorový kompromis týchto dvoch vyhranených častí. Čim bola podľa teba spôsobená táto vyhranenosť názorov?

Verím, že to nevzniklo stupídnou závisťou, ale práve už spomínaným kontrastom. Niečo tak intelektuálne ako je Kafka, (ktorého vám každý blbec, ktorý prečítal Bračekov Mravčekov a Zámok začne vysvetľovať o čom to naozaj je) v kontraste so slobodným a hlavne fantazijným divadlom plného hereckých osobností a rafinovaného humoru! Ale pravdupovediac, ja som neprišiel robiť divadlo na VŠMU aby som sa niekomu zapáčil alebo to niekomu ukázal, ja som sa prišiel vzdelávať, stretnúť osobnosti slovenského divadla, čítať knihy v slovenčine a hlavne sa zabaviť. Vyšlo to.

V čom vidíš hlavnú tému inscenácie? Menil sa tvoj názor alebo koncepcia počas skúšobného procesu?

Ešte raz, hlavná téma Zámku z VŠMU je o túžbe hrať divadlo, dostať sa do divadla a nenechať si ukradnúť slobodu a radosť z tvorby a zo života. Ak sa nejaký študent herectva trasie, či sa dostane do divadla, nemôže byť herecká osobnosť. Havasi sa netrasie, ja sa netrasiem. Možno sa nedostane do divadla, možno ani ja, a čo?! Boli sme tu a sme hrdí na svoj názor a na naše divadlo. Koncepcia sa samozrejme nemení ale dozrieva, nakoľko ma herecké osobnosti inšpirujú, nemôžem ich vylúčiť zo svojho myslenia pri overovaní textu. Pri tejto špecifickej práci s textom Kafku sa napríklad zmenil záver inscenácie.

Si študentom réžie na JAMU a mal si možnosť skúsiť aj štúdium na VŠMU. Dokázal by si porovnať tieto dve školy a prácu na nich? Hlavne čo sa týka prípravy inscenácie.

Srandovali sme s pani Šátekovou, hovorím jej, naša JAMU je strašne bohatá, máme dokonalé podmienky, ale tá VŠMU...a ona s nadhľadom sebe vlastným hovorí - viete na JAMU sa asi nekradlo... Hovorím, je to úplne jedno, skúšať v špičkovej sále, ktorá vyzerá ako divadlo, a skúšať v rozpadnutej triede, ktorá vyzerá ako rozpadnutá trieda, dôležité je vždy iba skúšať s ľuďmi príbehy o ľuďoch. Čo je na tom problém? Myslím si, že na VŠMU práve vďaka tým podmienkam aké má, môže vzniknúť naozaj niečo ešte skutočnejšie, pravdivejšie a naliehavejšie ako v tých najluxusnejších podmienkach pod reflektorom za sto tisíc, len to chce úprimnosť, talent a ... a neviem čo ešte. My Slováci sme vlastne nikdy nič nemali a nikto nám nikdy veľmi nepomohol, ale aj tak sme to vždy nejako zvládli. Dokedy bude „ne-ja-ko“, dokým budeme stále na seba ako psy?

-km-

spomínam na Nitru v útrapách z intelektu (a normálu), toť:


Opus 7:  http://www.youtube.com/watch?v=9HVCMropHKk

La Putyka: http://www.youtube.com/watch?v=0pOJVGzmXzU

plus http://www.laputyka.cz/cz

LAB

Nové divadlo, nová sezóna, nový web. Už v októbri prvá premiéra, bude o čom.

http://divadlolab.sk/